Reklama
Reklama

Dubčekov rok

Počet zobrazení: 594

V chaose okolo slovenskej cesty riešenia epidémie Covid-19, sústavne meniacich sa opatrení okolo testovania a očkovania, zabúdame na tohoročnú nedožitú storočnicu Alexandra Dubčeka. Smutné, ba až tragické je znižovanie sociálneho statusu a ľudských práv občanov Slovenska. A práve osobnosť tohto slovenského politika z druhej polovice minulého storočia by sa mala stať príkladom ľudského správania politika k občanom našej vlasti.

Alexander Dubček (27. november 1921) prešiel kritickým aj bolestným poznaním prerodu komunistu na sociálneho demokrata. Politik s charizmatickými očami a úsmevom, vždy s úctou podanou rukou. Škoda len, že mu nebolo dopriate byť prvým prezidentom Československej a neskôr Slovenskej republiky. Nesporne si to zaslúžil.

Mal som to šťastie, na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia podať ruku mužovi, ktorý ma tak výrazne oslovil v šesťdesiatych rokoch môjho vysokoškolského štúdia. Neskôr kráčať po miestach spojených s jeho životom i tragickou smrťou. Na 88. kilometri pri Humpolci v Čechách a položiť kvety na miesto tragédie. Mnohokrát v aule Bolonskej univerzity, kde mu udelili čestný doktorát. Pri spomienke na univerzite spolu s jeho synom Pavlom Dubčekom, Romanom Prodim a Guidom Gambettom. Napokon pri hrobe v Slávičom údolí.

Tlačia sa mi do očí slzy, keď zo záznamu pozerám film, kde spomína na svoju vnučku, ktorá oponovala v škole za bývalého režimu slovami: „To nie je pravda, čo hovoríte. Môj dedko je dobrý človek.“

Prosím, nezabúdajme na túto našu osobnosť, nositeľa Ceny A. Sacharova za slobodné myslenie, Výročnej ceny za ľudské práva z Washingtonu, Ceny za ľudské práva od Svetového židovského kongresu, Pribinovho kríža I. triedy in memoriam a Radu Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam.

V tomto roku jeho nedožitého stého výročia narodenia, nezabúdajme ani na tieto jeho slová: „Žime a konajme tak, aby hranice ľudí nerozdeľovali, ale spájali.“ Nielen medzi štátmi a národmi, ale aj u nás medzi ľuďmi v tejto náročnej dobe, najmä však medzi politikmi, ktorí sa striedajú pri moci a často rýchlo zabúdajú, že práve z moci sú čoraz viac bezmocní. Lebo žiť s nenávisťou sa naozaj nedá!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Viac od autora

Blogy a statusy

Odporúčame

Miroslav Pavel: Nový koncert velmocí?
Jozef Sedlák: Pôstna hostina
Ivan Hoffman: Smrť miliardára
Silvia Porubänová: Vyčerpanie
Svetozár Krno: Predčasný apríl