Reklama
Reklama

Eduard Chmelár: Storočnica Alberta Marenčina

Počet zobrazení: 432

Trošku sa pripravujem na zajtrajšie 100. výročie narodenia scenáristu, dramaturga, prozaika, esejistu, básnika, dramatika, publicistu, prekladateľa, výtvarníka, priekopníka surrealizmu na Slovensku a jedného z najvýznamnejších slovenských filmových tvorcov Alberta Marenčina (26. 7. 1922). Mal som tú česť poznať tohto všestranného umelca, výnimočného človeka a statočného muža pevných morálnych postojov vyše dvadsať rokov.

Zoznámili sme sa v byte českého filozofa, disidenta a undergroundového básnika Egona Bondyho na Laurinskej ulici v Bratislave, kde tento bohém a búrlivák usporadúval bytové semináre pre nekonformných ľavičiarov. Majster Marenčin mi toto stretnutie pripomenul vo svojej poslednej, posmrtne vydanej knihe denníkových zápiskov Ľudská totalita, v ktorej si 5. októbra 1996 zaznačil jednu moju myšlienočku, na ktorú som medzitým aj zabudol: „Intelektuál do verejnej scény nevstupuje, on je v nej a priori ukotvený...“ Neviem, či by som to takto dnes povedal ako ten 25-ročný mladík, ktorý mal tých múdrych mužov okolo seba skôr počúvať ako rozdávať im rozumy. V každom prípade Alberta Marenčina tá veta musela zaujať, lebo si k nej zapísal niekoľko postrehov a otázok. Pýtal sa, aký stupeň a kvalitu vzdelania, akú sumu poznatkov by mal človek mať, aby ho bolo možné nazvať intelektuálom, či by mal vstúpiť do politiky ako verejná autorita alebo zostať nezávislým nekonformným hlasom svedomia národa, ktorého úlohou je šíriť také to werichovské „múdro“... Dodnes je to dilema. Nebola to však dilema pre Egona Bondyho, ktorý sa na mňa vyrútil s dnes už legendárnou hláškou: „Na politiku se vyser, nájdi si svého Engelse a piš!“

a._marencin_o_640x390.jpg
Albert Marenčin s pani Dagmar. Foto: Peter Lajčák

Pána Marenčina som si vždy nesmierne vážil. Svoju statočnosť prejavil už v mladom veku, keď sa zapojil do Slovenského národného povstania ako člen partizánskej skupiny Čapajev v jeho rodných Slanských vrchoch. Ako presvedčený ľavičiar vstúpil do komunistickej strany v čase, keď bola v ilegalite, teda keď z toho nemohol mať žiadne výhody. Z päťčlennej skupiny v Prešove prežil jediný, ostatní zahynuli v koncentračnom tábore. Naopak, po vojne ho do komunistickej strany neprijali pre jeho „buržoázny pôvod“. Počas SNP krátko pracoval v povstaleckej tlačovej agentúre ZAS. Tam si ho všimol Ján Trachta a po oslobodení mu ponúkol miesto v redakcii Národnej obrody, v ktorej sa zoznámil s Lacom Novomeským, Dominikom Tatarkom, Petrom Karvašom, Štefanom Žárym a ďalšími.

Dominik Tatarka sa stal spolu s Jurajom Špitzerom jeho celoživotným najbližším priateľom. On bol s ním v najťažších časoch, keď sa k nemu nikto nepriznával. Albert Marenčin mi často spomínal, ako ho hnevá, že si ho po jeho smrti privlastnili ľudia ako Šimečka, Zajac a podobní. Tí ho podľa jeho slov navštevovali len posledné tri roky jeho života a úplne znetvorili jeho obraz. Tatarka podľa neho nikdy nebol ani pravičiarom, ani konzervatívcom. Zostal ľavičiarom, ale nekonformným. Takisto sú skreslené svedectvá o jeho údajnom návrate do lona katolicizmu. Z prísne svetonázorového hľadiska bol Tatarka vždy ateistom, ale zároveň ateistom veriacim v humanistické hodnoty, ktoré sa do značnej miery prekrývali s kresťanskými. Dogmatikom sa vysmieval. Naopak, Albert Marenčin nemal rád Vladimíra Mináča. Uznával jeho intelektuálne kvality, dokonca mi niekoľkokrát prízvukoval, že keby žil, stal by sa slovenským prezidentom, ale pohŕdal jeho povahou.

Albert Marenčin patrí medzi najvýznamnejšie postavy slovenskej kinematografie. Ako scenárista sa podieľal na tvorbe najväčších skvostov našej filmovej tvorby ako Zemianska česť, Pieseň o sivom holubovi, Prerušená pieseň, Polnočná omša, Prípad Barnabáš Kos. Ako dramaturg stál aj pri zrode takých filmov ako Muž, ktorý luže; Slávnosť v botanickej záhrade; Vtáčkovia, siroty a blázni; a iné. Prekladal najvýznamnejších francúzskych básnikov a spisovateľov. Ako výtvarník vynikal v koláži, jeho samostatné výstavy videli nielen na Slovensku a v Česku, ale aj vo Francúzsku, v Dánsku, Maďarsku, Srbsku, Nemecku a Belgicku.

Je jedným z mála ľudí, ktorý zostal celoživotným presvedčeným socialistom aj napriek tomu (on by doplnil – práve preto), že mu normalizačný režim zakázal tvoriť. Socialistické ideály nevnímal cez dogmatické marxistické učenie, ale cez surrealizmus, ktorého bol hlavným predstaviteľom na Slovensku, a ktorý pre neho znamenal aj istý únik z dusivej reality. Spájali nás práve tieto ľavicové hodnoty, láska k umeniu a protivojnové postoje. V jeho prvorepublikovom byte na ulici Fraňa Kráľa panoval zvláštny pokoj zašlých čias, ktorý dotvárala skôr jeho láskavá pani manželka. Netajím, že som ich mal oboch veľmi rád. A asi to bolo aj vzájomné. Keď nás majster pred tromi rokmi opustil a ja som kondoloval jeho synovi, významnému slovenskému vydavateľovi, povedal mi, že jeho otec sa chystal odovzdať mi svoj hlas v prezidentských voľbách. Zomrel týždeň pred nimi. Zanechal nám tu rozsiahle, dosiaľ nie celkom docenené dielo, ktoré by iným vystačilo aj na desať životov. Zaslúži si dôstojnú spomienku a úctu nás všetkých.

(Status na FB 25. 7. 2022)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy