Reklama
Reklama

Intelektuálne reakcie na vojnu

Počet zobrazení: 2707

Prvá svetová vojna svojim priebehom a svojimi dôsledkami otvorila celý rad doteraz otvorených morálnych a intelektuálnych problémov, predovšetkým však problém vzťahu technickej racionality k hodnotám a určeniu zmyslu ľudského života.

Parafrázujúc Heideggera môžeme povedať, že otázka zmyslu života, tak ako otázka zmyslu bytia, je nám najbližšia a najvzdialenejšia zároveň. V rutine každodenného života si ju nikdy explicitne nekladieme, kladieme si ju až v obdobiach kríz. V každodennej rutine si ju nekladieme preto, že už máme na ňu odpoveď. Tam, kde niečo robíme kvôli veci samotnej, kvôli činnosti samotnej, tam je otázka zmyslu akoby automaticky už vyriešená. Keď činnosť sama prináša radosť, uspokojenie, uznanie, rešpekt, tak túto činnosť považujeme automaticky za zmysluplnú. Zmysel automaticky pripisujeme každej činnosti, pri ktorej sa nepýtame, načo to vlastne robím.  Samozrejmé do značnej miery splýva so zmysluplným. Otázku zmyslu si kladieme tam, kde rutina každodennosti naráža na hranicu, tam, kde sa náhle začíname pýtať, prečo to vlastne robíme, aký to má zmysel. Nakoniec, aj táto otázka patrí do našej každodennosti. Predsa každý zažíva chvíle otrávenosti, únavy, znechutenia. Väčšinou ide o lokálne udalosti. To znamená, že tieto negatívne duševné stavy sa vzťahujú ku konkrétnym činnostiam, ku konkrétnym situáciám, ku konkrétnym ľuďom. Vtedy si povieme, potrebujem vypnúť, potrebujem si oddýchnuť a potom môžeme pokračovať ďalej. Negatívne stavy sa však môžu prehlbovať, konkrétna znechutenosť sa rozširuje, zachvacuje iné sféry života a nakoniec sa stáva základným pocitom života.

Problém zmyslu obyčajne, v štandardných dobách, kladieme na osobnej rovine. Je to môj osobný problém, možno problém mojej najbližšej rodiny. V kritickej dobe však problém zmyslu môže nadobudnúť aj kolektívne, spoločenské a teda politické dimenzie. To je aj prípad prvej svetovej vojny. Začiatky vojny boli v znamení entuziazmu skoro všetkých bojujúcich strán. Dnes už nedokážeme jasne rozhodnúť, či pri prvých správach o jej začiatku išlo o entuziazmus spontánny, alebo či išlo o prípad šikovnej manipulácie davov, resp. o aký druh kombinácie týchto dvoch možností išlo. Faktom však je, že vedomie nezmyselnosti vojny postupne prevládlo. Vojaci na fronte už rýchlo stratili povedomie prečo to vlastne robia, prečo sa podriaďujú rozkazom. Ich starosťou je ako prežiť nasledujúcu hodinu, nasledujúci deň A vtedy sa otázka zmyslu stáva kolektívnou záležitosťou. Veriaci sa začínajú pýtať, ako to, že Boh dopustil toto masové zabíjanie. Pri hľadaní odpovede na túto otázku ožíva protestantská a aj katolícka teológia. A znovu ožíva aj otázka, ktorú si kladú socialisti a pacifisti. Tí chcú vedieť, aké spoločenské konfigurácie, aké mentálne orientácie priviedli Európu do tohto marazmu. A nové otázky si začína klásť aj filozofia a po nej aj spoločenské vedy, ekonómia, sociológia, psychológia, antropológia. Vlastne doteraz žijú mnohé vplyvné prúdy v teológii a filozofii z pojmov, ktoré sa sformovali ako myšlienkové reakcie na prvú svetovú vojnu. Predovšetkým sa ukázalo, že technologické a organizačné kompetencie do krajnosti vystupňované vedou, nie sú nijako viazané na hodnoty. Veda a technika sú len nástrojmi, ktoré môže byť použité tak na humánne ako aj na antihumánne ciele. Vedecký a technický rozum akoby nemal v sebe zabudované svedomie.

Vojnová skúsenosť nemusela byť priamym inšpirátorom myšlienkových iniciatív, nútila však prehodnotiť, znovu posúdiť intelektuálne tradície, v ktorých sa dovtedy Európa pohybovala, v ktorých mysleli generácie intelektuálov. V tomto prehodnotení najhoršie obišli tie myšlienkové tradície, ktoré boli viazané na osvietenstvo, na racionalistickú tradíciu vôbec. Váhu nadobudli tie tradície, ktoré zdôrazňovali rizikovosť ľudskej existencie, jej zapletenie do neriešiteľných konfliktov. Prevážili tie myšlienkové tradície, ktoré prezentovali svet ako kolbište iracionálnych, človeku nepriateľských síl. Racionalizmus stráca atraktívnosť.

Odpoveďou na problémy doby sa stáva radikalizmus. Radikalizmy rozličného razenia sa zhodujú v hodnotení súčasnosti ako pekla. Z tohto pekla sa nedá uniknúť kompromismi, čiastkovými riešeniami, postupne. Kríza je radikálna, zasahuje základy európskej kultúry a vyžaduje si radikálne riešenie. Je potrebné prehodnotiť všetky hodnoty. Platí „buď, alebo“! Žiadne „nielen, ale aj“! Radikalizmus sa presadil na všetkých rovinách, na intelektuálnej, umeleckej, politickej. Na politickej rovine sa jedna skupina radikálov vybrala smerom ku komunizmu, druhá zasa smerom k fašizmu. Socialisti sa rozhodli skoncovať s „duchom minulosti“. Radikálni konzervatívci, najradikálnejší sa stali fašistami, resp. národnými socialistami,  zasa odmietajú „ducha prítomnosti“.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy