Juraj Draxler: Politika ako jednoduchý predajný biznis

Počet zobrazení: 978

Prečo politika nefunguje?

Aj včera som niekoľkokrát dostal takúto otázku. Lebo ľudia cítia, že to "celé nie je dobré".

Vidia parlament, ktorý je plný osobných útokov a pýtajú sa, či to naozaj nemôže fungovať inak.

Vidia, že politika je šialene nestabilná, niekto vyletí hore, potom sklame a nakoniec po ňom ľudia takmer pľujú.

Vznikajú rôzne strany, ktoré sa onedlho rozpadnú a tí ľudia si zrazu nevedia navzájom prísť na meno.

A, samozrejme, aj keď len málokto reálne sleduje, čo sa deje v rámci jednotlivých rezortov, ľudia väčšinou majú pocit, že to nejako extra nenapreduje. Iste, pretože to vidíme okolo seba, veľa inštitúcií ostáva roky rovnakých, rozvíjajú sa veľmi pomaly, ak vôbec.

To isté pri väčšine infraštruktúry. A ak sa niečo nové postaví, často je to nepodarok, alebo sa to nejako inak zle zorganizovalo (viď aktuálny prípad, keď sa zrazu, po otvorení novej časti bratislavského obchvatu, prišlo na to, že sa tam nejako zabudla postaviť kľúčová diaľničná križovatka).

Prečo? Podľa mňa, ak by sa to malo nejako jednoducho zhrnúť, tak sa to dá v troch bodoch:

1. Politika sa u nás robí vyslovene ako jednoduchý predajný biznis. Kopa strán vzniká tak, že sa popredné miesta rozdeľujú proste medzi populárnych ľudí, lebo "tí prinášajú hlasy". Lenže tí, čo prinášajú hlasy, vôbec nemusia byť neskôr dobrí šéfovia rezortov alebo aspoň parlamentní odborníci. Zvyčajne ani nie sú. Ale veľa ľudí je presvedčených, že takto proste politika má fungovať. Podstatou je naháňanie hlasov a po voľbách sa nejako uvidí.

Verte mi, ja som za život mal možnosť osobne alebo prostredníctvom známych vidieť dovnútra rôznych strán a v žiadnej nefungovalo to, že sa tam skupiny ľudí pripravovali, že až prevezmú nejaké ministerstvo, budú ho musieť aj vedieť podrobne riadiť. Fungujeme ako teleshopping a tak to potom aj vyzerá.

2. Od roku 1989 sa tu v podstate nevytvorilo nejaké intelektuálne zázemie pre reálnu politiku. Ľudia, ktorí sa točia okolo médií alebo aj tí, ktorí politiku komentujú z nášho chabého akademického sveta, o aktivistoch ani nehovorím, majú pocit, že politika má byť nejaký „pózovitý“ boj. Doplnený pár marketingovo pekne zabalenými riešeniami (viď bod číslo 1).

Tým pádom je celé politické dianie len pás nových a nových vyhlásení, oznámení postojov, emocionálnych konfliktov a podobne.

Ak by aj politici chceli trpezlivo budovať nejaké väčšie hnutia, intelektuáli či novinári im to budú zúrivo rozbíjať, a to buď nepriateľským reportovaním alebo posmeľovaním odstredivých tendencií, lebo nerozumejú potrebe politických kompromisov, zmierlivosti, budovaniu širších ideových základní.

Aj preto je naša politická scéna zaplnená narcistickými "lídrami" – lebo aj keby boli v zálohe iné typy, médiá a intelektuáli budú dávať do popredia tieto. Narcisa od človeka so zásadovými postojmi, neurotika od reálne kritického človeka, človeka s veľa kritizujúcimi tlačovkami od takého, ktorý problematiku aj naozaj chce riešiť, proste nevedia odlíšiť. Pre nich je to jedno a to isté.

3. A aby som nebol populistický, dodám, že problém je aj v tom, že ani voliči si nezvykli na to, čo politika vlastne je. Iste, so všetkými možnými nedostatkami, ale stále sme krajina s nejakým demokratickým rámcom výkonu politiky. To znamená, že časť občanov sa nejako musí zapájať a aby sa mohli zapájať, mali by mať o verejnej politike nejaký prehľad.

NIE prehľad o tom, kto na koho kde niečo nakydal, alebo s kým sa spájajú aké kauzy, alebo kto sa v ktorej strane ako prezentuje. Ale prehľad o tom, ako vlastne vládnutie funguje.

Veľmi často ale vidno, že ľudia to proste berú tak, že "tí hore" majú "niečo urobiť". Politici sú pre mnohých akurát hromozvodom pre všetky, aj reálne vládnutím spôsobené, ale aj úplne iné problémy. Svinskému šéfovi sa bojím oponovať, môže ma vyhodiť, nepríjemný sused je silnejší ako ja, s rodinou nič moc neurobím – ale večer si aspoň môžem sadnúť za internet a poriadne to tým politikom vytmaviť.

Berie sa to tak, že v politike sú nejaké super privilegované bytosti, ktoré sa nemusia o nič iné v živote starať, len o vládnutie. Takto to ale väčšinou nie je.

Mimochodom, ja som sa napríklad neraz nejakého aktivistu opýtal, keď mi tvrdil, že som mal za rok pôsobenia na ministerskom poste urobiť veci nejako inak (nikdy to nie je konkrétne) alebo lepšie, prečo to teda neurobil on. Nedostal sa na ministerský post, aby rezort riadil lepšie, ako niekto, kto ho doteraz riadil.

Odpoveďou mi bol vždy prekvapený výraz tváre. Ale my nie sme feudálne spoločenstvo, kde sa posty dedia, každý, komu sa stav vecí verejných nepáči, má možnosť dostať sa do politiky, aj vysokej a veci meniť. Kritizovať je v poriadku, ale každý kritik by si mal uvedomiť, že on má aspoň teoreticky presne takú istú možnosť, ako ktokoľvek iný pracovať na tom, aby z nejakej pozície mohol niečo riadiť lepšie, ako to riadené bolo.

Tu sa ale vrátim opäť k úlohe médií či intelektuálov, lebo táto atmosféra je, opäť, najmä dôsledkom toho, ako sa tu politika už tri desaťročia vykresľuje.

Tieto veci si treba stále uvedomovať. Iste, v dnešnej atmosfére a pri fungovaní médií a podobne s nimi nespravíme nič. Najbližšie voľby, či už budú na budúci rok alebo v riadnom termíne, sa budú rozhodovať na základe hyperpopulistických kampaní.

Ale každý rozumný človek by mal jednak vidieť za tieto politické fasády a vnímať, kde sa vnútri skrýva skutočná snaha, kompetencie a odbornosť.

A jednak by mal byť pripravený v budúcnosti, až budú okolnosti priaznivejšie, osvetou, vzdelávaním či diskusiami túto dlhodobo nezdravú, zničujúcu atmosféru politickej naivity meniť.

(Status na FB 2. októbra 2021, titulok Slovo)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984