Juraj Draxler:
V propagandistických vojnách nie je žiadne „kritické myslenie“.
Už z princípu.

Počet zobrazení: 768

(Zložitejšia poznámka)

Mimochodom, základom je pomerne jednoduchá sociológia. V politických prestrelkách si ľudia do značnej miery tvoria postoje nie analyticky, skepticky, ale jednoducho na základe svojej spoločenskej role.

Napríklad tí, ktorí sú „ašpirujúcou“ triedou, sa pripájajú na stranu niekoho, kto v priestore dominuje.

A naopak tí, ktorí majú pocit, že sú utláčaní, spoločensky, ekonomicky, si hľadajú nejakého tiež silného protagonistu, takého, kto by akoby mohol „zvrhnúť“ toho, kto sa im nepáči (bez ohľadu na to, či je šanca na reálne zvrhnutie, podstatný je ten živočíšny pocit a divadlo).

Platí to aj historicky. Kopa ľudí s víziou, že idú spoločensky „hore“ v roku 1938 nahliadala so sympatiami alebo aspoň rešpektom na Adolfa Hitlera. Tretia ríša predstavovala modernitu, efektívnosť, ku ktorej sa oni chceli pridať a vedeli si to racionalizovať.

Podobne, ako sa na „správnu“ stranu vedeli pridať široké vrstvy normalizátorov po roku 1968.

Samozrejme, k tej schopnosti veci si racionalizovať patrí aj to, že viete podľa potreby zmeniť svoje presvedčenie a zabudnúť, že ste vôbec mali nejaké protirečivé postoje.

A tak sa po vojne vynorila kopa „odbojárov“, ktorá vôbec nekorešpondovala s tým, akú podporu mal predchádzajúci režim, podobne, ako sa neskôr prekvapivo veľa ľudí vyjadrovalo, ako neverili režimu, keď sa podmienky zmenili po roku 1989.

Dnes vidíme niečo podobné, „diskusie“ o Ukrajine sú celkom pekným príkladom.

Na jednej strane spektra máme ľudí, ktorí vnímajú Putina ako trošku mýtickú postavu, mužného, tvrdého vodcu, protipól spoločnosti, ktorú vnímajú ako skazenú (z veľkej časti preto, že sa im v nej nedarí – z rôznych dôvodov).

Na druhej sú zase mladí „ašpirant“", ktorí samých seba vnímajú ako spravodlivo víťaziacu časť spoločnosti a chcú sa pridať k niekomu, kto zosobňuje to, čo si myslia, že sú oni. Niečo moderné, efektívne, trendy.

Vidíme to, mimochodom, na „argumentoch“, ktoré používajú: Rusko je chudobnejšie ako USA („Nemajú tam ani dosť splachovacích záchodov!“), ergo nemôže mať pravdu. Tú antilogickosť si ani nie sú schopní uvedomiť. (To bol len jeden príklad, ale veľmi pekný.)

Okrem toho je, samozrejme, veľa ľudí, ktorí do týchto táborov nepatria a názor na situáciu si naozaj tvoria tak, že si zhrnú fakty, snažia sa nájsť si nejaké dodatočné informácie a potom si povedia, ako to celé asi je.

Ale o týchto, racionálnych ľuďoch, sa v tomto texte nebavíme, zaujímajú nás tí druhí.

A je ich veľmi veľa. Zakričia „Putin je bláznivý diktátor, ktorý chce dobyť územia“. Ak sa opýtate: Dobre, a sme si úplne istí, že to platí? A tým pádom vás vylúčia z diskusie, keď neprijmete ich predpoklady, neviete „kriticky myslieť“.

A bude platiť aj ex post racionalizácia. Rovnakí ľudia, akí dnes s úpornou vervou bez akejkoľvek skepse šíria propagandu ako „fakty“, budú o 3-4 roky, ak sa niektoré z propagandistických príbehov ukážu ako čisté fabrikácie, prípadne sofistikované manipulácie priamo v teréne, nebudú ochotní priznať, ako ich sami ďalej šírili.

Alebo, naopak, budú spôsobne odsudzovať to, čo sa ako manipulácia ukázala, úplne zakrývajúc, že mali šancu stavať sa k nej primerane skepticky.

Tak to chodí. V rôznych historických epochách, rôznych krajinách. A platí to aj pre Bratislavu a priľahlé regióny.

Maličký problém je v tom, že v civilizovanejších lokalitách máte okrem tej malomeštiackej triedy, ktorá sa vždy pridáva na „správnu“ stranu, ako káže propaganda, aj nejakú reálnu intelektuálnu vrstvu, ktorá prináša nejaké analýzy. Jedno, s akým konečným výsledkom, ale podstatné, že používa overovanie faktov, racionálny prístup.

Celkovo je ale aj táto veľká propagandistická prestrelka, akú dnes zažívame, najmä veľmi nudná. Ako tie propagandistické drobné vojny, čo sme tu za posledné roky mali k rôznym iným témam.

Nudné, fádne. Ako hovoria Francúzi, čím viac zmien, tým je to všetko viac rovnaké.

(Status na FB 26. mája 2022)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984