Kto ponesie zodpovednosť?

Počet zobrazení: 3914

Už som prestal diskutovať o čisto politických otázkach a dotknem sa ich len vtedy, keď majú väzbu na oblasti týkajúce sa mojej profesijnej dráhy, ako napr. bolesti , utrpenie, ktoré spôsobilo ochorenie, zdravotné postihnutie, pretože  všade sa nájdu jednotlivci odkázaní na pomocnú ruku. V okamihu zlyhania sa každý z nás stáva bezmocným. Cítime sa smutní a akákoľvek snaha o zmenu sa zdá extrémne ťažká.

Na utrpenie ľudstva majú vplyv aj klimatické zmeny a jej dôsledky. V tejto súvislosti ma zaujal názor profesora fyziky, ktorý sa venuje klimatickým zmenám.  Aktuálnou témou  pre neho sú opatrenia na zmiernenie práve človekom spôsobenej klimatickej zmeny. V tejto súvislosti pripomeniem, že nedávno sa skončila konferencia OSN k tomuto problému v Marakéši a že za prezidenta USA bol zvolený Donald Trump.

V prvom prípade je zrejmé, že väčšina krajín bola opatrná pri prijímaní radikálnejších krokov na redukciu emisie skleníkových plynov do atmosféry, lebo by to mohlo zhoršiť ich podmienky v ekonomickej konkurencii. To znamená, že sa nesplnia záväzky z Paríža (Konferencia OSN v decembri 2015) a globálne otepľovanie bude pokračovať rýchlejšie, ako sa očakávalo. Problémom je aj spravodlivé rozdelenie záväzkov medzi jednotlivé krajiny na svete – USA majú teraz emisiu fosílneho uhlíka na obyvateľa 4 700 kg ročne, Slovensko 1 800 kg, Čína asi 1 600 kg a Bangladéš sotva 250 kg.

Donald Trump jednoznačne vo volebnej kampani vyhlásil, že USA sa po jeho zvolení nepripoja k Parížskej dohode a že v človekom spôsobené globálne otepľovanie neverí. To mení medzinárodno-politickú situáciu v tomto probléme natoľko, že sa bude musieť asi konať nová konferencia OSN o prerozdelení záväzkov jednotlivých krajín. Bude sa robiť akýsi nátlak na Donalda Trumpa, aby zmiernil realizáciu svojich predvolebných vyhlásení v otázke globálneho otepľovania spôsobeného ľudskou činnosťou.

Isté je len jedno: že globálne otepľovanie viac poškodí rozvojové krajiny a desiatky až stovky miliónov ľudí sa budú musieť kvôli tomu sťahovať, niektorí aj do Európy. Tu môže prísť k boju medzi pragmatizmom a humanizmom.  Ide tu o medzinárodnú solidaritu a zodpovednosť ľudí za osud našich vnukov a pravnukov na celom svete. Poľský sociológ Zygmunt Bauman to predpovedal už v roku 2006: „Láska bankrotuje a dnešné generácie zažijú také otrasy, o ktorých sa im ani nesnívalo.“ Ak sa to podarí zvládnuť bez III. svetovej vojny (pochybujem) a bez ďalšieho ničenia životného prostredia, naši vnuci by už mali žiť v celkom inej socioekonomickej realite ako my. Bude im nepochopiteľné, že sme dreli v dvoch robotách za mizerné peniaze v predražených bytoch v mestách. Budú nás odsudzovať za to, akí sme boli hlúpi, sebeckí a zlí ľudia. Tak, ako veľa Nemcov odsudzuje svojich starých rodičov, že strieľali na ľudí, dusili ich v koncentrákoch. Takí sme. Zlí ľudia."

Asi bude treba  hľadať ostrovčeky rozvoja, tam upriamiť či už odbornú, alebo politickú aktivitu, alebo jednoducho ľudskú.  Ak vzniknú také ostrovčeky rozvoja, slušnosti, odbornosti, tak za pätnásť až dvadsať rokov sa môžu zosieťovať a vytvoriť také prostredie, že to negatívne jednoducho odumrie. Ak nevzniknú  pozitívne ostrovčeky, tak to pôjde stále rovnako, ako po šmykľavke dole.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984