Lorenz a Kalmus?
nedeľa 03. september 2017Niekoľko rokov pred osemdesiatym deviatym som objavil Vysockého. Charizmatického speváka, „folkáča“ s gitarou, ktorý si v Sovietskom zväze vydobyl veľkú popularitu a veľké problémy. Nebol to disident, hral v oficiálnom divadle i v oficiálnych filmoch. Ale režim si s ním nikdy nevedel tak celkom rady, hľadal najrôznejšie cesty, ako mu znepríjemniť život. Vysockij totiž písal a spieval o mnohých témach, ktoré sa tomu režimu nepáčili – o obetiach stalinizmu, o zlodejoch a vrahoch, o nepoddajných kritikoch, akým bol koniec koncov aj on sám.
A o vojne. Veľa, veľa o vojne.
Neboli to propagandistické piesne, hoci sa na propagandu dali využiť. Písal z pohľadu obyčajného vojaka – toho, ktorému sa neskutočne otravný kolega nevrátil včera z boja; toho, ktorý prosil Boha, aby mu kamarát-letec kryl chrbát aj na nebesiach; toho, ktorý sa nevedel pozrieť do očí vdove za to, že on prežil a jej muž nie.
Vysockij sa s byrokratickou diktatúrou nestotožňoval, on s ňou bojoval – perom, gitarou a hlasom.
Ale „boju“, ktorý tridsať rokov po jej páde strháva z pamätníkov symboly, pod ktorými tí obyčajní vojaci bojovali a padli – tomuto boju by asi nerozumel.
Vladimir Vysockij:
Masové hroby
Ach, na týchto hroboch nik nestavia kríž
a slzy vdov netečú na ne –
len kytice neznámych strážia ich tíš,
plam večného ohňa tu planie.
Tu predtým sa na zadné stavala zem –
a dnes sú tu žulové pláty.
Tu súkromných osudov nieto – tu len
je každý s tým spoločným zliaty.
A vo Večnom ohni ti zablčí tank,
aj chalupy ruské a dvory,
aj Smolensk, aj Reichstag, aj zúfalý plam,
keď vojak aj srdce v ňom horí.
Tu slzy vdov netečú, nerušia tíš,
sem chodí sa s tvrdosťou v tvári.
Ach, na týchto hroboch nik nestavia kríž –
no menšia tá bolesť je vari?
(1964 - prebásnili Milan Tokár a Ľubomír Feldek)
Status na FB, 3. 9. 2017