Na hraniciach

Spisovateľa Dominika Dána netreba verejnosti predstavovať. Najlepšie o jeho literárnom kumšte vypovedá predajnosť kníh, ktoré chrlí jednu za druhou. Je jeden z tých, ktorý nás zachraňuje pred vražednou reklamou v televízii. Aj vďaka nemu a tejto reklame ľudia v našich končinách neprestávajú čítať a majú aj naďalej ku knihám pekný vzťah. Je oveľa užitočnejšie tráviť čas s knihou v ruke, ako si púšťať do svojich príbytkov farmárov čo hľadajú ženu, mojsejovcov, alebo pornohercov, ktorí nás budú oslňovať svojím vyváraním špecialít. Je síce pravda, že literatúra podobného druhu, akú nám ponúka Dominik Dán, plná napätia a zločinu, nemusí vyhovovať vkusu náročného čitateľa, no dáva nám nahliadnuť medzi ľudí, ktorí sa zločinom živia a škodia nám rovnako ako politici, ktorí majú tiež všeličo za ušami. Ak sa do jeho príbehov trocha pozornejšie začítame, nájdeme v nich aj také pasáže, ktoré veľa ľudí považuje za politicky nevhodné. Oživujú nám totiž v pamäti príbehy, ktorým veľká časť porevolučnej elity vymedzila iba veľmi malý a nedôstojný priestor. Posledná kniha Dominika Dána Uzol nám z tohto už zabetónovaného priestoru vydolovala príbeh dvoch pohraničiarov, slúžiacich za predchádzajúceho režimu na zadrôtovaných československo-rakúskych hraniciach pri rieke Morave. Ich príbeh netvorí síce hlavný dej v knihe, no práve on vo mne vyvolal niektoré spomienky.

Celý svoj život som prežil v dedinke na hraniciach. Za všetky tie desaťročia som spoznal veľa mladých pohraničiarov, ktorí mali kasárne na okraji dediny. Aj ich veliteľov som poznal, boli to ľudia z mäsa a kostí ako každý z nás. Iba niektorí z nich nevedeli ani odzdraviť, mali asi inú krvnú skupinu. No a do tohto prostredia a medzi týchto ľudí v zelených mundúroch umiestnil svoj príbeh Dominik Dán. Bola to jedna z mnohých tragédií, ktoré sa udiali na hraniciach. Dvaja pohraničiari v službe sa iba na chvíľu od seba vzdialili, no práve vtedy sa ozval výstrel a potom ešte jeden. Mladý dvadsaťročný chlapec ostal na mieste mŕtvy, druhou obeťou bol jeho nemecký ovčiak. Nasledoval zápas medzi vrahom a druhým pohraničiarom, ktorý pribehol svojmu druhovi na pomoc. Chlapcovi v zelenom sa podarilo vraha zneškodniť jeho vlastným nožom. Ďalšia smrť na hraniciach. Neskôr sa ukázalo, že páchateľ, ktorý strieľal, bol viacnásobný vrah, skúšajúci utiecť pred zákonom. Dominik Dán tu vlastne vydal svedectvo o tom, že nie iba ľudia túžiaci po slobode, ale aj vrahovia a kriminálnici sa pokúšali za každú cenu dostať cez hranice. Niečo podobné ako bratia Mašínovci, ktorí po sebe zanechali hotový masaker.

Chlapcov v zelenom sme stretávali v dedinkách na hraniciach každodenne. Dnes sú z nich už starí strýcovia, ktorí ostali v pohraničí žiť. Našli si tu dievčatá, oženili sa... založili si rodiny. Ešte i po toľkých rokoch niektorých napadne zaspievať si pri pive alebo pri nejakých oslavách „pohraničiarsku hymnu“ - Na starej Mohelne, na státních hranicích. Aj my sme ju spievavali počas základnej vojenskej služby v iných kasárňach a v iných končinách republiky. Desiatky a možno aj stovky mladých chlapcov si ju naposledy zaspievali, keď mali 19 – 21 rokov. Dospievali ju na hraniciach, kde sa stali obeťami kriminálnikov utekajúcich pred zákonom. O tom sa však už nepíše a spomenutý príbeh je iba zriedkavou pripomienkou na časy, keď hrobári kopali hroby po celom Slovensku aj pre chlapcov, čo slúžili na hraniciach. Možno sa bude niekomu zdať spomienka na nich politicky nevhodná, ale keď sa dokážeme postarať o padlých vojakov ČA i Wehrmachtu, mali by sme si dôstojnejšie uctievať aj pamiatku tých, čo stáli v ceste unikajúcim vrahom a kriminálnikom, a doplatili na to svojím životom. Toto obdobie by nemalo byť na ich živote a smrti škvrnou.