Reklama
Reklama

Na zamatové zhromaždenia som nechodil

Počet zobrazení: 972

Jeden príbeh - úvodom

Na prvé novembrové zhromaždenia na námestiach v Bratislave som nechodil. Nemal som čas. Od vtedajšieho námestníka riaditeľa rozhlasu Šaňa M. som dostal úlohu dohliadať na ľudových milicionárov. Tí najradikálnejší sa schádzali v rozhlasovom Snack Bare a vysedávali tam dlho do noci. Jedného večera keď sa začínali radikalizovať viac ako predtým mi námestník povedal "Seď tu s nimi. Objednávaj toľko koľko vypijú. Nesmú odisť pred polnocou!" Pozeral som naňho ako puk. "Však si psychológ, tak si poraď! ... O ostatné sa postarám." a niekam odišiel. Vedel som, že pod rozhlasovou Pyramídou bol veľký centrálny sklad milicionárskej výbavy a utajený vchod do skladu bol priamo v tom bare kde vysedávali. V sklade boli vraj aj samopaly a zo tri guľomety. To nebola žiadna sranda - jeden, dvaja najviac alkoholizovaní sa naozaj chceli vybrať so samopalmi medzi ľudí na námestí SNP. Boli však chvalabohu takí nemohúci, že nedokázali ani stáť a nie to ešte dokráčať na námestie. Na druhý deň ráno sa objavil pred vchodom do skladu obrnený transportér a pred vjazdom do rozhlasu (v suteréne z Mýtnej ul.) veľká kopa takýchto betónových ihlanov, ktorými boli obsypané naše hranice s Rakúskom. Nikto nemohol zo skladu nič vyniesť. Vďaka Šaňo M.!

 

 

betonovi_jezkovia_2.jpg

Nič nie je také jednoznačné ako sa zdá na prvý pohľad. To, že novembrové udalosti v Bratislave, v Prahe a celom Československu prebehli bez krviprelevania a civilizovane majú nemalý podiel aj samotní komunisti. Mnohí z nich mali v tých zložitých časoch hlavy na správnom mieste a zdravý rozum v nich.

 

Vyznanie

Som presvedčený, že aj oni, nie iba  ľudia na námestiach a revoluční tribúni si zaslúžia naše uznanie!

Prečo o tom nik nehovorí?!

Museli ich byť tisíce po celom vtedy socialistickom Československu, nielen medzi milicionármi, vojakmi, ale aj v podnikoch, na dedinách, v mestách a aj v nomenklatúre. ​Mnohí z nich otvorene kritizovali pomery v strane i v štáte, nedokázali však presadiť potrebné zmeny. Nešlo to! Systém bol inertný a postavený na dogmách, ktoré s reálnym životom mali málo spoločného. Navyše tu bol Západ, Studená vojna a Víťazný kapitalizmus, ktorý bol a stále je alergický na nejaké sociálne ideály, istoty a hodnoty.

Ako som naznačil pracoval som vtedy v rozhlase ako psychológ práce. Už to bolo samé o sebe dosť komplikované a kontroverzné, pretože socializmus bol systém kolektivistický a psychológia bola stále vnímaná, niektorými naftalínovými dogmatikmi ako podozrivá "buržoázna paveda", o jedincovi a nejakej jeho osobnosti. Tá osobnosť predstavovala pre postarších súdruhov vždy riziko. Tam bol kameň úrazu.

Spoločnosť potrebovala tvorivé a zrelé osobnosti ako soľ, ale systém im bránil prejavovať, realizovať sa a "vymýšľať". Všetko bolo orientované len na uzavretú, plánovanú socializmu "prospešnú", racionálnu tvorbu a produkciu. Zvrhlo sa to - a nielen u nás, ale v celom socialistickom tábore.

Tie novembrové udalosti, ktoré prebehli celkom zamatovo aj práve zásluhou mnohých komunistov, ktorí mali "hlavy na správnych miestach a zdravý rozum v nich" však ťažko prežívali mnohí z nich. Najmú tí mladší boli vzdelaní a vychovaní vo viere, že socializmus je najhumámnnejší spoločenský poriadok aký kedy na tejto planéte vznikol. V rozhlase som ich mal možnosť poznať - vo všetkých odtieňoch ľudských ambícií, schopností i charakterov. Napriek tomu, že poniektorým čitateľom sa teraz otvára "nožík vo vrecku" a s rizikom primitívnych reakcií na moju adresu, pre vlastný pokoj duše uvediem, že niektorí z nich boli najkrajší ľudia - v zmysle ľudskosti, akých som mal možnosť stretnúť. Práve tí najcitlivejší z nich, ktorých milovali aj rozhlasoví poslucháči bolestne a tragicky strácali zmysel svojej existencie. Nedokázali im pomôcť ani najlepší lekári v krajine. Aj také boli obete našej zamatovej revolúcie. Neboli to žiadni naivní hlupáci, či hlupane. Vedeli, že socialistický experiment s ľudskou spoločnosťou skončil odmietnutím a krachom nielen pre chyby systému, agresivitu kapitalizmu, ale aj pre obyčajné ľudské slabosti práve tých, ktorých životy chcel urobiť krajšími a lepšími.

 

Záverom

len poznamenám, že aj tí nehodní komunisti boli "anjeli"v porovnaní s tými bezzásadovým, chamtivýmii privatizérmi a mafiánmi, ktorí prišli k moci po nich a okupujú náš svet dodnes. Aj také sú dôsledky revolučného prerodu našej spoločnosti do podoby v ktorej žijeme dnes.

 

 

P.S. autor blogu nebol a ani nemohol byť členom komunistickej strany, ak už pre nič iné tak len preto, že v roku ´68 sa podieľal na amatérskom protiokupačnom vysielaní, začo bol súdený a nakoniec aj nepodmienečne odsúdený. Viac v blogu "Nezrušiteľný rozsudok ...". Ideály skutočného socializmu, socializmu s ľudskou tvárou mu však boli a zostali blízke. Autor nepopiera deformácie a krutosti komunizmu od čias jeho vzniku v Rusku a neskôr aj u nás. Jeho vyjadrenia sa opierajú o vlastné životné a pracovné skúsenosti po roku ´68, neraz negatívne poznamenané vplyvmi, ktoré viedli k Novembru ´89.

https://www.noveslovo.sk/prispevok-v-blogu/Nezrusitelny_rozsudok_zruseny_po_dvadsiatich_rokoch

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy