Nehaňte reformátorov školy

Jedným z návrhov reformy školstva v budúcich rokoch je i rozdelenie maturitných predmetov v gymnáziách do dvoch „maturitných balíčkov“, ktoré sa obsahovo líšia. V jednom je suma humanitných predmetov, v druhom technických. Vzruch spôsobil návrh, aby slovenčina v humanitnom balíčku bola predmetom voliteľným, teda nepovinným. Okrem otázok vyvolal aj odmietavé reakcie odborníkov slovenčinárov.

Skúmajme praktické dôvody, ktoré viedli k takému návrhu. Iste to nebolo zo zlomyseľnosti, ale dôvody vyplynuli z otázky – kam sa mladý človek s perfektnou znalosťou slovenčiny a jej gramatiky môže dostať v tomto svete? Otázku navyše pritom podporuje súčasne návrh, aby maturita z jedného cudzieho jazyka bola povinná. A o ktorý jazyk by malo ísť, je jasné aj z počutia a počtu slov, ktoré už prenikli do našej hovorovej reči, aj keď už dávno sme mali príslušné slovenské ekvivalenty, a z toho, kam smerujú naši úspešní maturanti, pokiaľ okrem primeranej znalosti jazyka sú finančne krytí primeraným bankových kontom otca či celej rodiny.

Ak naši vzdelanci, známi ako umelci, radi spomínajú, ako nemali radi alebo sa dokonca báli matematiky a čo rozhodlo o ich smerovaní, potom môžeme ďakovať matematike, že ich vôbec máme. Ale všeobecne to nie sú ich pozitívne črty, a aj keď sa tým chvália, aj tak im ostal podľa Viliama Záborského len ten jazyk, slovenčina,.

Pri uvažovaní o dôvodoch, prečo by slovenčina mala byť len jedným z voliteľných predmetov maturitnej skúšky, môžu byť aj hlasy študentov, že je ťažká gramaticky a porovnávajú ju s jednoduchosťou angličtiny ako vzorom. Už tým, že náš jazyk patrí do veľkej skupiny slovanských jazykov, je taký aj s ypsilonmi, mäkčeňmi, vokáňmi, „mäsiarskym ä“ a gramatikou.
Zlom nastal po ponovembrových zmenách, odkedy sa bez angličtiny človek politik či podnikateľ nikam nedostane. Preto niečo muselo ustúpiť celospoločenským(?) či politickým záujmom nadradeným národným. Známe sú už rodiny našich VIP, kde sa hovorí s deťmi v cudzom jazyku...

To všetko sú fakty, no bez znalosti nášho materinského jazyka, našej poézie a spisby, histórie jeho kodifikácie by sme stratili vlastnú identitu, ktorá z nás robí zatiaľ Slovákov. Na dorozumievanie medzi sebou potrebujeme tento jazyk v rovnakej kvalite, aké sú iné okolo nás. Navonok v cudzine áno, v inom dorozumievacom jazyku, ktorý by mal vzdelaný človek poznať, ale vlastný by preto nemal byť len taký, kuchynský.