Odmietnutie Parížskej dohody nevypovedá o moci Spojených štátov

Počet zobrazení: 4167


Autor Jacob L.Shapiro na stránke Geopolitical Futures zo 7.júna 2017 „What the Paris Agreement Doesn´t Say About US Power“.


Rozhodnutie amerického prezidenta Donalda Trumpa vycúvať z Parížskej klimatickej dohody signalizuje problém, ktorý prekážal jeho výkonu funkcie od nástupu do prezidenského úradu. V rámci  administratívy sa vyskytujú dve frakcie,  ktoré sledujú navzájom sa vylučujúce ciele v zahraničnej politike. Jedna frakcia zomknutá okolo hlavného stratéga Steva Bannona obhajuje stratégie „America First“  patriace do Trumpových sľubov počas kampane. Druhá skupina okolo ministra obrany Jamesa Mattisa si želá, aby USA naďalej spolupracovali s medzinárodnými inštitúciami,  z ktorých chce frakcia „America First“ vystúpiť. Výsledkom toho je nedôsledná americká zahraničná politika, ktorá zaťažuje vzťahy so spojencami a vyvoláva dokonca väčšie trenie s nepriateľmi.


Opozičné frakcie
Frakcia „America First“ je presvedčená, že participácia v medzinárodných inštitúciách a dohodách oslabuje moc USA. Členovia tejto frakcie požadujú, aby USA vycúvali z Parížskej dohody, pritvrdili ohľadom obchodu s Čínou, vyrokovali znovu dohodu NAFTA a trvajú na tom, aby NATO a ostatní americkí spojenci platili svoj čestný podiel  na nákladoch na obranu. Ak sa USA rozhodnú, že zníženie emisií CO2  je v ich záujme, potom by tak mali učiniť, ale znižovať emisie iba preto, že ich k tomu zaväzuje nejaká medzinárodná dohoda, visí na vlásku a mohlo by narušiť suverenitu USA. Odstúpenie od Parížskej dohody vníma táto frakcia ako malé symbolické  víťazstvo.
Uvedené však predstavuje obrovské sklamanie pre druhú frakciu, ktorá propaguje medzinárodné dohody a kooperáciu. Jedným z prominentov tejto skupiny je minister obrany, ktorý podporuje NATO a  svoju stratégiu na porážku Islamského štátu zameral na  68-člennú koalíciu zostavenú Ministerstvom zahraničných vecí. Mattis vo svojej reči minulý týždeň zdôrazňoval úlohy medzinárodných organizácií ako sú OSN, ASEAN a MMF pri zabezpečovaní prosperity v Ázii a ochrane krajín pred čínskymi ambíciami.
Tieto dva svetonázory sa navzájom vylučujú a vyžadujú navzájom sa vylučujúce zahraničné politiky. Na jednej strane Trump vyňal USA  z Parížskej dohody. Na druhej strane jeho ministri obrany a zahraničia sa spoliehajú na medzinárodné inštitúcie, aby zachovávali strategické záujmy USA. Ani jedna frakcia nie je dosť silná na to, aby porazila druhú. Výsledkom je nedôsledná americká stratégia a zmätok medzi spojencami i nepriateľmi. V niektorých prípadoch ide o podrývanie moci USA v zahraničí, v iných poskytuje príležitosť krajinám ako Čína, aby vnímali USA ako slabé a zahľadené do seba.


Čo chýba kritikom
Médiá a Trumpova politická opozícia sa sústredili na niektoré aspekty jeho rozhodnutí a zhodujú sa v tom, že uvedené oslabí globálnu vodcovskú pozíciu USA. Kritici, ktoríi sa príliš sústredili na tieto body, stratili zo zreteľa komplexnejší obraz moci USA vo svete. Po prvé, USA vždy nedôverovali medzinárodným inštitúciám, ale toto nezničilo moc USA vo svete. USA občas obhajovali nevyhnutnosť týchto inštitúcií, ale vždy sa pritom uistili, že suverenita USA bude zachovaná, dokonca aj na úkor účinnosti týchto inštitúcií. OSN sa často považovala za bezmocnú v dôsledku práva veta stálych členov Bezpečnostnej rady. Táto slabosť je čiastočne americkým výtvorom.
Vycúvanie z Parížskej dohody napokon nie je bez precedensu, veľa medzinárodných dohôd neprešlo americkým politickým systémom. Senát USA napríklad odmietol zmluvu z Versailles, na základe ktorej bola založená Spoločnosť národov. Bill Clinton podpísal Rímsky štatút zaväzujúci na pripojenie k Medzinárodnému trestnému súdu, ale nepodarilo sa mu dosiahnuť ratifikáciu v Kongrese. Predchodca Parížskej dohody – Kjótsky protokol z roku 1997 predstavuje ďalšiu dohodu, ktorú Clinton podpísal, ale nedosiahol jej ratifikáciu. George W.Bush vyjadril svoju neochotu uplatňovať Kjótsky protokol už v prvom roku prezidentského úradu. V každom z týchto prípadov rozhodnutie vycúvať z nejakej medzinárodnej dohody sprevádzala kritika zo strany tých, čo boli presvedčení, že USA stratili svoje postavenie globálnej mocnosti. Ani v jednom prípade sa tak nestalo.
Po druhé,  Parížska dohoda je sformulovaná tak, že je nevymáhateľná. Krajiny, ktoré ju ratifikovali, sa v obecnej podobe dohodli, že znížia emisie CO2. Lenže o kvótach na zníženie majú rozhodovať jednotlivé krajiny a dohoda neobsahuje žiadne vynútenie. Niet žiadnej záruky, že krajiny, ktoré zmluvu ratifikovali, znížia emisie na úroveň, ktorá je obsahom dohody. Neexistuje žiadna zodpovednosť, ak sa nejaká krajina rozhodne podvádzať. Najlepší spôsob, ako posúdiť vymáhateľnosť nejakej medzinárodnej dohody spočíva v posúdení dôsledkov voči signatárovi, ktorý ju neplní. Ak takto posúdime Parížsku dohodu, javí sa ako bezzubá iniciatíva.
Jasným dôkazom, že vynútenie je zásadným problémom podobných dohôd, je dohoda krajín OPEC o znížení ťažby ropy a zvýšení cien ropy. Všetci vývozcovia ropy - z krajín OPEC i mimo OPEC -  vrátane Ruska, majú  záujem na tom, aby sa ceny ropy udržali vysoko, preto sa dohodli na znížení ťažby. Napriek ich spoločnému záujmu dodržiavať dohodu však Rusko mimo svojho rozpočtu tvrdilo, že si splnilo svoju povinnosť, pričom v skutočnosti v januári a v marci 2017 zvýšilo ťažbu v porovnaní s predchádzajúcim rokom. Ide o malú skupinu krajín s jasne dosažiteľným cieľom (zvýšenie cien ropy), dokonca ani táto skupina sa nedokáže držať podmienok vlastnej dohody. Parížska dohoda evidentne obsahuje nepísané pozastavenie zákonov ľudskej prirodzenosti, čím dovoľuje vyhýbať sa dileme väzňa, ktorá sa vzťahuje na rámec dohody. Najostrejší kritici Trumpovho rozhodnutia vycúvať z Parížskej dohody sú presvedčení o tom, že klimatická zmena ničí planétu. Ide o vážny problém, ale ak je cieľom dohody zmysluplné zníženie emisií CO2, prostredníctvom tejto dohody sa to nedá dosiahnuť.
Po tretie, vycúvanie z Parížskej dohody nevylučuje, aby USA znížili emisie, ak sa tak rozhodnú. Predchádzajúca administratíva sľúbila zníženie emisií od úrovne roku 2005 do roku 2025, pričom niet dôvodu, aby USA tento cieľ nenasledovali. Ak hlavné americké korporácie podporujú zníženie emisií, môžu reorganizovať svoje podnikanie tak, aby tento cieľ dosiahli. Ak niektoré štáty USA chcú znižovať emisie, môžu zaviesť príslušné opatrenia. Napokon ak si väčšina americkej populácie želá obmedzenie emisií, môžu si zvoliť takých reprezentantov, ktorí túto redukciu budú podporovať. Ostatné krajiny budú znižovať emisie, ak to bude v ich záujme, pričom to isté platí pre USA. Kus papiera vytlačený v Paríži na tom nič nezmení.
Po štvrté, prezident Obama obišiel Senát, kam mal predložiť dohodu v prvom rade. Legalita jeho konania je prinajmenšom problematická, celkom určite však porušuje duch Parížskej dohody, kde je stanovené, že ju majú odsúhlasiť štáty, nie hlavy štátov. Stúpenci dohody v USA tiež poukazujú, že dokonca hlavné  energetické spoločnosti ako Chevron a BP, podporujú dohodu. Je iróniou,  že ochrancovia životného prostredia a liberálni internacionalisti, sa nechávajú  ohľadom klimatickej zmeny viesť korporáciami ako BP.
Po piate, niektorí tvrdia, že vycúvanie z Parížskej dohody postúpi budúcnosť sveta Číne. Uvedené súvisí s inými predpokladanými úspechmi Pekingu ako vysoko ambiciózna iniciatíva „Jeden pás, jedna cesta“, vytvárajúca ostrovy v juhočínskom mori a budujúca lietadlové lode, pričom čoskoro vytvorí strednú triedu  početnejšiu než obyvateľstvo USA. Momentálne je vycúvanie z Parížskej dohody iba čerešničkou na dorte.
Čína sa tiež chce stať svetovým lídrom v rámci klimatickej zmeny, hoci nemieni znižovať emisie do roku 2030, ak vôbec dovtedy dodrží svoje sľuby. Uvedený dojem nie je presný. Čína nejde takým smerom, aby mohla spochybniť globálnu nadvládu (supremacy) USA. Kýžené príklady dokazujú, prečo nemôže. Nie je jasné, ako chce Čína financovať „Jeden pás, jedna cesta“. USA majú jedenásť lietadlových lodí, Čína dve. Čína môže mať bužoáznu strednú triedu, ale mala v roku 2010 viac obyvateľov, ktorí musia vyžiť z menej ako 3,1 USD denne, ako sú obyvatelia USA. USA tak nejako nesprávne komunikovali svoje postavenie, ale ich moc v porovnaní s ostatnými krajinami ostáva nepremožiteľná (overhelming).


Širší obraz
Médiá vytvorili kauzu, že USA sa vzdali svojej globálnej zodpovednosti, keď opustili Parížsku dohodu. Tento názor odráža jeden aspekt americkej zahraničnej politiky, ale neberie do úvahy iné aspekty. USA sú na prvom mieste vo svete ako krajina, ktorá sa zaoberá režimom v severnej Kórei, rozhodnutým získať jadrové zbrane za akúkoľvek cenu. USA sú na čele boja proti Islamskému štátu. Americkí vojaci sú rozmiestnení vo východnej Európe, aby bránili možnej agresii zo strany Ruska. Strašidlo recesie v USA vrhá ťažký tieň na mnohé veľké svetové ekonomiky, lebo keď  USA kýchnu, zvyšok sveta pocíti mráz. USA sa rozhodli, že sa nebudú podieľať na medzinárodnej dohode s obmedzeným významom, to však neznamená, že USA vycúvali zo sveta. Moc USA neklesá, ale dozrieva (maturing). Izolacionizmus jedného znamená pre druhého sebadôveru. Dozrievanie však nepredstavuje lineárny proces. Bitka zúriaca vovnútri Trumpovej administratívy vyjadruje mikrokozmos starého argumentu,  oživeného naprieč krajinou medzi tými, čo by sa chceli zamerať na domáce problémy a tými, čo chcú, aby USA boli globálnym vodcom. Od minulých opakovaní sa zmienený argument líši tým,  že izolacionizmus sa nejaví byť životaschopným spôsobom pre vedenie zahraničnej politiky USA z dlhodobého hľadiska. USA predstavujú jedinú globálnu mocnosť na svete a ostatné krajiny vzhliadajú k ich vodcovstvu. Tieto krajiny chvália USA, keď spĺňajú ich idey ako by sa to malo odohrávať a karhajú USA, keď ich sklamú. Uvedené má často veľmi málo spoločného s USA a týka sa všetkého toho, čo si jednotlivé krajiny myslia o sebe. Hoci v takom prípade svet vníma USA také, aké sú – v stave zmätku. USA trvajú na tom, že národné záujmy sú a majú byť organizačným princípom globálnej politiky, súčasne ale USA tvrdia, že medzinárodné inštitúcie sú potrebné, aby pomohli vzdorovať globálnym ohrozeniam liberálneho svetového poriadku, ktorý pomáhali budovať po druhej svetovej vojne. USA sa usilujú prísť na to, aké to je, byť globálnou mocnosťou. (The U.S. is trying to figure out how to be a global power.) Vycúvanie z Parížskej dohody sa ocitne v odpadkovom koši spolu s podobnými krokmi v dejinách USA. Lenže nepredvídateľnosť zahraničnej politiky USA má moc, aby roztrhla geopolitiku (toreshape) a zrejme tak v najbližších rokoch učiní. To bude značka, akú moc naozaj USA majú; ich sebadôvera nie je obmedzená oceánmi.
(úplný preklad)


Poznámka:
Najvhodnejšie by bolo napísať „no comment“. Tento text presne vyjadruje myslenie americkej politickej elity. Dovolím si tvrdiť, že keby prezidentské voľby vyhrala H.Clintonová, boli by sme ušetrení niektorých excesov, ale presvedčenie o nadvláde USA nad svetom by bolo rovnaké. Pritom nezodpovedá realite formujúceho sa multipolárneho sveta. O absolútnej nadvláde mohli USA uvažovať po druhej svetovej vojne, pokiaľ mali krátky čas monopol na jadrové zbrane. Návrat k unipolarite sa nepodaril  administratíve G.W.Busha, skôr poškodil postavenie USA vo svete.  Nikto nespochybňuje, že USA sú a budú jednou z globálnych mocností, prípadne prvou medzi rovnými. Nie sú a nebudú jedinou superveľmocou, pričom tento cieľ sa nedá dosiahnuť ani za cenu svetovej vojny. Prezidenta Trumana svojho času fyzici upozornili, že ZSSR čoskoro atómovú bombu vyrobí. Aktuálne USA majú 11 lietadlových lodí, Čína 2. O.Krejčí s odvolaním na peloponézske vojny pripomenul, že jedna krajina sa môže rozhodnúť preventívne zaútočiť na druhú, keď sa bude domnievať, že by sa jej táto časom mohla po vojenskej stránke vyrovnať. Lenže svetová vojna za použitia nielen jadrových,  ale iných sofistikovaných zbraní utajovaných v rámci technologickej revolúcie,  nebude mať víťaza, iba porazených.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984