Reklama
Reklama

Odpoveď z paralelného vesmíru (august ´68)

Počet zobrazení: 809
milan_koziak_3.jpg

Dnešní mladí ľudia vedia o augustových udalostiach roku ´68 a ich dôsledkoch prekvapivo veľmi málo. Akoby sa ich to netýkalo. Tento blog chce aspoň trochu prispieť k zreálneniu ich pohľadu na súčasný svet. Ten má totiž 4 svetové strany a dejiny sa nikdy neopakujú. Dajú sa však predvídať a dá sa z nich poučiť. Nie však prvoplánovo. 

V súvislosti s minuloročným 50. výročím „bratskej internacionálnej pomoci“ sa toho pohovorilo a popísalo veľa. Aj preto som nemal v pláne nejako zvlášť sa tomuto dátumu  venovať, ... lenže tohto roku sa opäť objavil démon „komunistickej pravdy“ - v podobe snáh relativizovať príčiny a dôsledky okupácie vtedajšieho Československa armádami Varšavskej zmluvy, pod velením armády Zväzu sovietskych socialistických republík.

Znovu sa potvrdilo, že tento démon nespí a občas dáva o sebe vedieť spôsobom, ktorý vyvoláva obavy. Prehliadanie, či zľahčovanie takýchto prejavov "insomnie" sa mi zdá dosť nebezpečné - najmä v kontexte silnejúceho spochybňovania našej proeurópskej orientácie a tiež krátkej historickej pamäte nových generácií Čechov a Slovákov.

 

co_sa_stalo_21.augusta_1968.jpg

O čo vlastne ide?

Podpredseda  zákonodarnej komisie Ruskej dumy Jurij Petrovič SINELŠČIKOV (poslanec za Komunistickú stranu Ruska)  prišiel v máji, po troch rokoch opäť s návrhom zákona, ktorý chce priznať ruským účastníkom okupácie Československa status vojnových veteránov. Ten by im zaručoval nielen úctu verejnosti ako k obrancom vlasti, hoci ďaleko za jej hranicami, ale hlavne množstvo finančných a iných výhod vrátane zvýšenej penzie.

„ ... v podstate nás do toho nič nie je. Je to predsa vec ruskej štátnej kasy“ hovoria moji prorusky orientovaní priatelia. Až nato, že návrh zákona hovorí o "oprávnenom vstupe legálne pozvanej armády".

Kto je Jurij Petrovič Sinelščikov?

sinelscikov.jpg

Jurij Petrovič Sinelčikov je poslanec štátnej dumy, t.j dolnej komory Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie (parlamentu) nominovaný  Komunistickou stranou Ruskej federácie. V súčasnosti vykonáva funkciu  podpredseda jedného z jej najdôležitejších orgánov –zákonodarného výboru. V roku 1968 sa sám ako čatár spojovacej jednotky zúčastnil obsadzovania Prahy a vraj má na privítanie pražanmi pekné spomienky. Medzičasom vyštudoval právo v Odesse, stal sa  zástupcom hlavného prokurátora Moskvy a z rúk Putina dostal ocenenie „Ctihodný právnik“.

rusove-850x480.jpg

Rokovanie poslancov ruskej Dumy o návrhu zákona, ktorý legitimizuje oprávnenosť okupácie Československa v roku 1968 |

FOTO: web Komunistickej strany Ruskej federácie

 

Chcel som si sám pre seba urobiť v tom jasno a tak som mu napísal začiatkom júna t.r. na jeho verejnú poštovú schránku spontánny a trochu expresívny list, s tým, že aspoň vyskúšam ako to v Rusku funguje, či vôbec pán poslanec  odpovie a tiež v nádeji, že možno nejako prijateľne vysvetlí dôvody aj ten virvar čo vznikol okolo návrhu zákona čo predkladá. 

 

„ Vážený Jurij Petrovič.

Venujte pozornosť  názoru súvisiaceho s Vášou činnosťou ospravedlňujúcou vojenskú intervenciu do Českolovenska v roku 1968.

Ukazuje sa, že naši ruskí "bratia" dodnes nepochopili ako v roku 1968 ponížili Čechov a Slovákov. Ruské impérium bolo vždy impériom, so všetkým čo k tomu patrí. Panslavizmus, ktorým sa tak hrdia aj niektorí slovenskí  politici, bol vždy nástrojom expanzie. Už od čias Petra Veľkého a Kataríny II. Boľševici po revolúcii v roku 1917 šikovne prevzali Marxove myšlienky o medzinárodnom proletariáte aby šírili svoj neokolonializmus na všetky svetové strany. Na iste opodstatnené anti-kapitalistické heslá lákali národy zúbožené zvlášť po II. sv. vojne. Aj okupačnú inváziu do Československa zdôvodňovali a nazývali " internacionálnou bratskou pomocou". 
Vtrhli k nám "v noci ako vlci" bez vedomia vrchných predstaviteľov ČSSR: prezidenta, vlády, Federálneho zhromaždenia, bez vedomia vtedy vládnucej politickej sily Komunistickej strany Československa a proti vôli drvivej väčšiny Čechov a Slovákov. 
Ruská kultúra, hudba, literatúra, ľudová kultúra, umenie výtvarné, film, atď. sú iste v mnohom obdivuhodné, ale to, že rusi nikdy, ale nikdy úprimne nepriznali (a robia to tak dodnes) svoju chybu, či chyby, ktoré možno aj nechtiac mimovoľne stále robia, škodí najviac im samotným. Správajú sa ako "medveď v porceláne"
 a pritom žijú v krivde, že im svet ubližuje - za dobro, ktoré robili a robia vo svete. 
Iste, predovšetkým Rusku a rusom patrí veľká vďaka za porážku fašismu, ale nielen  im... Dnešná Ukrajina je príklad toho "dobra". Samozrejme, že sa na tom priživuje Západ. Ten vnímam ako "vlka v barančom rúchu". Sám som zvedavý kam ten stret civilizácií vyústi. 
Zdá sa mi, že každý z nás, môže prispieť k reflexii iných národov i sebareflexii toho vlastného. Ide len o to, akú dáme tej "našej pravde" tvár. 

S pozdravom M.K. „

Pravdu povediac odpoveď na takýto list, vlastne názor, som ani nečakal. Bol som spokojný s tým, že som ho vôbec napísal a poslal. Asi po mesiaci som však v mailovej schránke objavil nasledovné riadky. Posúďte!


"Vážený M K.
Dostal som Váš list. Ďakujem, že ste si všimli moju prácu na príprave zákona o veteránoch československých udalostí v 1968 roku. Pozornosť medzinárodného spoločenstva opäť raz potvrdzuje, že tieto udalosti zostávajú v pamäti občanov oboch krajín.
Nemôžem obísť skutočnosť, že rozmiestnenie vojsk sa uskutočnilo na základe priania československej strany. S takýmito žiadosťami sa na ZSSR obracali kolektívy podnikov. V auguste 1968 sa so žiadosťou o vstup vojsk na vedenie ZSSR obrátila väčšina členov Politbyra ÚV Komunistickej strany Československa a tiež viacerí členovia vlády ČSSR. V predvečer operácie v telefonickom rozhovore o to prosil Brežneva osobne generálny tajomník ÚV KSČ Dubček. 
O zákonnosti našej činnosti svedčia aj následné rozhodnutia československých úradov. Napr. 18. Októbra 1968 Národné zhromaždenie ČSSR schválilo „„Dohodu o podmienkach dočasného pobytu vojsk Sovietskeho zväzu na území Československa“. Serióznym potvrdením správnosti konania sovietov bola rezignácia Alexandra Dubčeka z funkcie generálneho tajomníka ÚV KSČ, ktorá sa uskutočnila na základe vôle československých komunistov a československého národa v apríli 1969. Nakoniec v decembri 1970 plenárne zasadanie Ústredného výboru prijalo dokument „Poučenie z krízového vývoja a rozvoj komunistickej strany Československa po XIII zjazde KSČ", v ktorom sa konštatovalo, že internacionálna pomoc bratských socialistických strán bola včasným, nevyhnutným a jediným správnym rozhodnutím. 
Verím, že diskusie o augustových udalostiach 1968 v Československu nezabránia ďalšiemu rozvoju priateľstva a spolupráce medzi národmi Českej republiky a Ruska."
Sinelščikov Jurij Petrovič 
28. jún 2019

 

Čo dodať?

Neuveriteľná zlátanina klamstiev a výmyslov je tento list! Celkom „mimo misy“! Zatiaľ som neodpovedal. Obávam sa, že odpoveď by bola ešte expresívnejšia ako môj prvý pokus ujasniť si vzájomne  „fakty a dojmy“ s pánom poslancom ruskej dumy. Pre mňa osobne je šokujúce poznanie, že takíto ľudia medzi ktorých patrí aj pán poslanec  Sinelščikov zrejme absolútne veria svojej (o)bludnej „pravde“ a sú imúnni voči argumentom, „jasným ako Slnko“. Postojové stereotypy takýchto ľudí - voči názorom, ktoré im nekonvenujú, sú zrejme odolnejšie  ako mikroorganizmy čo prežívajú vo vesmíre.

Nemali by sme ich podceniť!

Tie postojové stereptypy sú imúnne dokonca aj voči oficiálnej politike dnešného Ruska. Jeho predstavitelia sa opakovanie  vyjadrili k nezákonnosti vojenskej intervencie. Niekdajší ruský prezident Boris Jeľcin počas návštevy Prahy v roku 1993 augustovú inváziu do Československa odsúdil ako neprípustnú. Dodal ale, že demokratické Rusko nenesie v tejto veci žiadnu zodpovednosť, pretože vina padá na bývalé vedenie Sovietskeho zväzu. Jeho nástupca, terajší prezident Putin ešte v roku 2006 uznal morálnu zodpovednosť Ruska za vpád vojsk do bývalého Československa . Sú ich slová úprimné a dôveryhodné?

Je táto otázka vôbec opodstatnená?

Diskutabilný návrh zákona síce vypracovala v zákulisí ruskej oficiálnej politiky pomerne malá strana ruských komunistov, ale na jeho dopracovaní sa podieľalo viac ako 60 zástupcov všetkých parlamentných frakcií ruskej dumy, členovia branného výboru, zástupcovia ministerstva zahraničných vecí a viacerých spoločenských organizácií.

Po protestoch slovenských i českých politických predstaviteľov ( Zeman, Pellegriny, Lajčák, Zaorálek, Petříček..) je osud tohto zákona zatiaľ nejasný. Ruské štátne médiá však ale stále „z času na čas“ vypúšťajú testovacie propagandistické balóniky. Napríklad len nedávno,  v júni t.r. odvysielala TV Rossija 1 dokumentárny film o "odtajnených stránkach" dejín vojenského paktu Sovietskeho zväzu a jeho satelitov, Varšavskej zmluvy. Tá podľa Zmluva bola podľa toho dokumentu obranným spojením, ktoré chránilo sovietskych spojencov pred "agresívnou" Severoatlantickou alianciou. 

Rusko sa pravidelne ohradzuje proti „prepisovaniu dejín“, čím však myslí predovšetkým spochybňovanie vlastnej interpretácie dejín a predovšetkým sovietskych zásluh na víťazstve nad nacistickým Nemeckom. To Rusku a Rusom nemožno uprieť!, ... ale ako píšem v liste Sinelščikovovi Rusko v tom nie je nevinne, O dezinterpretáciu dejín sa usiluje Rusko odjakživa.

„Pre medveďa sú zajace v lese len taká neposlušná poskakujúca háveď“ vravievali môj starý otec, netušiac aký rámec raz dám ich slovám.

Podhubie imperiálnej mentality Ruska je stále živé!

Na objasnenie niektorých vyjadrení v liste Sinelščijkovovi považujem za vhodné aspoň troch priblížiť ich historické pozadie. Aj keby sa mohlo niekomu zdať, že s 21.augustom 1968 a súčasnými deizinterpretačnými tendenciami nesúvisia - tak dúfam, že to zdanie sa rozplynie.

Dlho som nerozumel súčasným ráznym krokom Ukrajincov pri presadzovaní ukrajinského jazyka v správe svojho štátu. Však len ruskojazyčného obyvateľstva žije na východe Ukrajiny takmer 10 miliónov. Majdan a minulá (Porošenkova) kyjevská vláda ich len popudila proti sebe. Dôsledkom je občianska vojna medzi dvoma slovanskými národmi, ktorá si vyžiadal viac ako 10 000 zabitých a jej mierové riešenie je v nedohľadne. Oficiálny Kremeľ i ruská propaganda vidí príčiny zanovito "v náraste ukrajinského nacionalizmu po roku 1991 podporovaného Západom". Kremeľ si stále nedokáže uvedomiť a priznať, že odpor Ukrajincov voči Rusku má hlboké historické korene - v imperátorskej politike cárskeho Ruska a neskôr v stalinizme.

Už Peter Veľký vydal v r. 1720 dekrét zakazujúci vydávať knihy v ukrajinskom jazyku a vyňať ukrajinské texty z kníh pravoslávnej cirkvi. V podobnom duchu postupovali aj Peter II. aj Katarína II. ktorí zakazovali učiť deti v ukrajinských školách v ich materinskom jazyku a používať ukrajinskú abecedu. V tlaku na asimiláciu nepoddajného ukrajinského národa, čiastočne úspešnom len na východe Ukrajiny pokračovali aj cári Alexander I. a Alexander II, ktorých nariadenia zakazovali ukrajinské ľudové piesne a dokonca aj modlitby v ukrajinčine.

Vieme vôbec o tom? 

vecer_s_janinou_sokolovou.jpg

Na prepojenie kliknite na uvedený link

https://youtu.be/RTh84AjAw6g

Nehorázne veci sa diali Ukrajincom aj neskôr. O tom však inokedy.

Ak k  tomu pridám len nedávne vyjadrenie ruského prezidenta V.V. Putina na adresu Ukrajiny a Ukrajincov tak by mohlo byť každému jasné „kde je ten pes zakopaný“.

Hoci s ním v mnohých iných, najmä zahranično-politických vyjadreniach súhlasím, tentoraz si dovolím vysloviť názor, že pán prezident Putin týmto vyjadrením na svetovom fóre v Petrohrade mier na Ukrajine totálne zabil. Vonkoncom nechápe historické súvislosti, - ak opakovane, ako pokazený gramofón hovorí, že „v Bielorusku a na Ukrajine sú všetci "ruskí", že všetci sú jeden národ a to národ ruský, že Ukrajina je, či bola len takou "okrajinou" veľkej ruskej ríše,  ... " .

putin_na_fore_v_petrohrade.jpg

Všimnite si výraz tváre hovorkyne Min.zahraničných vecí RF Márie Zacharovovej (01:36), ktorá si zrejme veľmi dobre uvedomuje čo tieto slová Putina znamenajú a čo spôsobia. Za zmienku stojí aj moderátorka diskusie Sofia Ševarnadze, vnučka bývalého ministra zahraničia Eduarda Ševarnadzeho (za Gorbačovovej éry). Tá dokázala klásť prítomným opakovane aj nepríjemné otázky a bola viacerými, aj západnými médiami označená za hrdinku tohto diskusného fóra. za zmienku stojí aj skutočnosť, že na ňom dôstojne vystúpil  aj premiér Slovenskej republiky Peter Pellegrini.

Na prepojenie kliknite na uvedený link

https://youtu.be/EmKBBy11b5Q

 

Záverom

Táto pretrvávajúca imperiálna mentalita a rétorika Ruska vyvoláva obavy a poburuje mnohých (aj) rusky a väčšinu nerusky hovoriacich obyvateľov susedných štátov. Výsledkom takéhoto prilievania oleja do ohňa je výrazný nárast nacionalizmu (v Gruzínsku, v Polsku, pobaltí). Pre ostatné národy v Európe je práve pribeh Ukrajiny, tak ako bol pred polstoročím príbeh Československa, výstrahou a jednou z odpovedí na otázku: Čo je hrozbou mieru a kto vyvoláva stále rastúcu nedôveru medzi národmi a štátmi východnej Európy?

Iste tých príčin nárastu napätia v medzinárodných vzťahoch je viac. Pokúsil som aspoň trochu priblížiť a objasniť  tú najbližšiu.

Vďaka Pánu Bohu, že Slovensko nie je bezprostredným susedom tohto veľkého brata a ochrancu Slovanov. 

 

Originály korešpondencie

 

odpoved_sinelscikov.jpg

list_sinelscikovi_01062019-0.png

 

prvy_den_okupacie.png

 

Na prepojenie kliknite na uvedený link

https://youtu.be/VghGxNcelEw

 

mail autora: 

milan.koziak@yandex.com

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy