Politická kultúra II

Počet zobrazení: 5543

Ako je to s politickou kultúrou slovenskej spoločnosti?

Pre slovenskú spoločnosť je charakteristická zároveň intenzita a amorfnosť tak národného ako aj občianskeho „my“. Máme silné, ale málo obsažné národné povedomie. Amorfnosť vedie k tomu, že často sa stretávame s rozličnými podobami „podmieňujúceho“ sa prihlasovaniu k slovenskosti typu „Som  Slovák, ale viem to vysvetliť!“[1]

Ako sa sformovalo toto intenzívne, ale amorfné, resp. podmieňujúce národné povedomie?

Odpoveď nájdeme len rekonštrukciou cesty Slovákov dejinami, analýzou prechodu od spontánneho, viac menej etnického „my“ k národnému „my“.

Moderný národ utvára sám seba prostredníctvom inštitúcií. A práve tam, na rovine inštitucionálneho stvárňovania národného „my“ sa objavilo mnoho prekážok, ktoré majú dôsledky aj pre naše súčasné sebavedomie  Vlastne až po roku 1989 sa môže tak národne ako aj občianske „my“ voľne rozvíjať, hľadať adekvátnu konfiguráciou medzi svojimi zložkami, upevňovať sa. Dovtedy bola proces konfigurácie rôznych „my“ rozličným spôsobom obmedzovaný a brzdený.

Pre slovenskú politickú verejnosť je charakteristické, že politické konflikty chápe primárne v morálnych termínoch, moralizuje ich, interpretuje ich vždy ako boj „dobra“ a „zla“.  Akoby kolektívnym učiteľom politológie bol len „Pavol Dobšinský“. Dôsledok je absolutizácia boja „zla“ a „dobra“. Faktickým výsledkom je absolutizácia „zla“, pretože na „dobre“ sa vždy nejaká škvrna vždy nájde. Tomisti síce definujú zlo ako nedostatok dobra, v politike je však dobro skôr nedostatkom zla. Teda zlo je vždy a plne prítomné a dobro len niekedy a čiastočne. Uvažovanie v striktnej disjunkcii zla a dobra obyčajne vyúsťuje do rozhodnutia „žiadne kompromisy“ s protivníkmi, sú predsa stelesnením absolútneho zla. Každý rozumný človek predsa pochopí, že so zlom a najmä nie s absolútnym zlom sa predsa nijaké kompromisy neuzatvárajú. Lenže v reálnom živote je potrebné koexistovať aj s tými, ktorí sú vlastne diablami v ľudskej podobe a výsledkom sú tiché a zákulisné kompromisy. Deklaratívne moralizátorstvo sa tak organicky dopĺňa praktickým cynizmom. Moralizovanie podráža morálku.  Moralizovanie  na rozdiel od morálky – nie je schopné sebareflexie, sebakritiky.

Prečo tento stav, táto situácia?

Osobitosti národného a občianskeho povedomia sa dajú vysvetliť historicky. Nakoniec, politická kultúra je dejinným výtvorom.

Už sme povedali, politická kultúra sa formuje dvomi spôsobmi: sedimentáciou a inprintom. Tá politická kultúra a tie zložky politickej kultúry, ktoré sa formujú sedimentáciou obyčajne smerujú ku konsenzuálnosti a racionalite. Ináč sa však formuje politická kultúra ako reakcie na dejinné zlomy, náhle katastrofy, resp. náhle obraty k lepšiemu.

Pozrime sa na slovenské dejiny v 20. storočí. Ide vlastne o sériu ruptúr, radikálnych zlomov. Pomyslime na rok 1918, 1939, 1944, 1945, 1948, 1968. 1989.  To znamená, že v priebehu jedného storočia sa zásadne zmenila situácia, menili sa režimy, menil sa systém. Z obsahového hľadiska bol každý tento zlom iný. Z formálneho  hľadiska však všetky tieto zlomy si boli podobné, až príliš podobné. Predovšetkým. Vždy bolo jasné, kto bol porazený. Nebolo však jasné, kto zvíťazil. Víťaza bolo treba hľadať. A keď sa našiel, tak víťaz musel nájsť ideu, ktorou by svoje ocitnutie sa v pozícii víťaza legitimoval. Začína zápas o legitimitu, o to, kto má nárok a právo vládnuť. Začína zápas o „zásluhy“. A tento zápas dokonca prekrýva legálne mechanizmy ustanovovanie politických hierarchií. Toto je základný dôvod neľútostnej moralizácie politických konfliktov u nás.

Verbálny radikalizmus, ktorým sa vyznačuje slovenská politike (alebo možno len reči politických kibicov) majú však aj súčasné korene. Možnosti slovenskej politiky sú obmedzené, všetky strany sa pohybujú v úzkom priestore „možného“ a  zúženie svojho reálneho priestoru si politici kompenzujú hyperbolizáciou svojich pozitív a hyperbolizáciou negatív svojich protivníkov. K tomu pristupuje ešte to, že súčasné médiá pracujú princípe hyperboly, dramatizácie udalostí. Preto sa potom politické dianie javí (politikom) ako boj dobra a zla, ako boj anjelov s diablami.



[1] Takto nazvala jednu kapitolku v knihe „Neznáme Slovensko“ Gabriele Matzner-Holzer

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Viac od autora

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984