Povianočný turistický výlet

Počet zobrazení: 2235

Vianočné sviatky nám rýchlo utiekli, ale tak ako každý rok aj tohto roku zanechali okrem iných aj viditeľnú stopu na oblejších tvaroch našich telesných schránok, spojených s problémami zažívacieho traktu, preberaním šatníka, kde je väčší problém nájsť primerané oblečenie k zväčšenému objemu nášho tela.

A tak po celkom príjemnej návšteve najlepšieho priatelia ešte z čias študentských, ináč milovníka behu a turizmu, sme sa dohodli a spolu s nastávajúcim zaťom sme sa v sobotu rozhodli urobiť niečo pre naše zdravie.. Všetko malo už len záležať na tom, aké počasie sa vyvrbí v tú sobotu. A mali sme šťastie. V zime býva v našich končinách nevľúdne počasie spojené s celodennými, ba dalo by sa povedať celomesačnými zatiahnutými oblohami spojenými s prehánkami v rôznom skupenskom stave vody. V sobotu už od skorého rána bolo nádherne. Slnko krásne svietilo, obloha bola bez jediného obláčika a vonku primerane mrzlo. Tak sme sa rozhodli si urobiť výlet na našom „ďalekom východe“ známy Sninský kameň. Dobre sme urobili. A tu je niečo o tom kameni z wikipédie. Sninský kameň je vrch (1 005 m n. m.) v geomorfologickom celku Vihorlatské vrchy, v jeho podcelku Vihorlat.

Sninský kameň je najvýraznejšou dominantou okolia Sniny. Je chránený ako prírodná pamiatka vyhlásená v roku 1982 na výmere 5,52 ha. Mohutne sa vypína juhovýchodne od obce Zemplínske Hámre nad jazerom Morské oko. Je to vyvreninový andezitový útvar, ktorý sa skladá z dvoch skalných útvarov a to plošne menšieho ale vyššieho Malého Sninského kameňa (1005 m n. m.) a nižšieho ale plošne väčšieho Veľkého Sninského kameňa (998 m n. m.). Skalnaté bralá sú prístupné turistom pomocou železných schodov a poskytujú nádherný panoramatický výhľad na okolie Sniny. Na Veľkom Sninskom kameni stojí aj jednoduchý kríž. Úpätie Sninského kameňa tvoria kamenisté sutinové plytké pôdy.

Východiskovým bodom, kde sme odstavili auto bolo miestne parkovisko pod Morským okom. Vo výške okolo 600 m.n.m už bol v okolí parkoviska aj trošku odhrnutý sneh, po ktorom v našom východiskovom meste nebolo ani stopy. Asi nie každý z čitateľov vie, čo a kde to naše MORSKE OKO je. Tu je jeho popis z wikipédie:

Vznik Morského oka spadá do obdobia doznievania sopečnej činnosti vo Vihorlate. Mohutný zosuv z východného svahu Motrogonu a Jedlinky zahradili dolinu potoka Okna a za vzniknutou bariérou vzniklo prírodné jazero. Morské oko je výnimočné svojim pôvodom, polohou, fyzikálno-chemickým a biologickým režimom. Leží pod Sninským kameňom v katastri obce Remetské Hámre, v nadmorskej výške 619 m a dosahuje hĺbku až 25,1 m. Dnešná podoba jazera existuje od osemdesiatych rokov 19. storočia, keď bol vybudovaný umelý priehradný múr. Asi 7 ha plocha jazera po zvýšení vodnej hladiny o 5 m vytvorila dnešnú plochu 13,8 ha. Maximálna dĺžka jazera je 775 m a šírka 312 m.

Do jazera ústi 6 stálych prameňov a niekoľko periodických. Prebytočnú vodu z jazera odvádza potok Okna. Pobrežie je veľmi členité. Jeho západná a severná časť má mierny sklon a je pokrytá jemným pieskom. Východný breh je strmý a kamenitý. Hlbšie časti jazera sú pokryté hrubou vrstvou bahna. V blízkosti prítokov sa hromadí lístie, z ktorého sa celoročne uvoľňuje metán.

Morské oko je veľkou prírodnou zvláštnosťou slovenskej prírody. Na ochranu prírodných hodnôt a krás bolo jazero spolu s okolitými lesmi v roku 1984 vyhlásené za štátnu prírodnú rezerváciu, v súčasnosti je to národná prírodná rezervácia v celkovej výmere 108,48 ha.

Ja si ešte pamätám , že v tomto jazere sa chytali raky a pstruhy. Tak čistá a priezračná voda tam bývala.

Po výstupe k Morskému oku sme sa vydali po značke k Malému morskému oku, skade je ľahší výstup. Snehu bolo požehnane, našťastie bolo vonku v predchádzajúcu noc zima a poriadny mráz a nebol problém sa bez hlbokého zabárania pohybovať aj po snehu. Prvé príjemné prekvapenie na nás čakalo pri už spomenutom jazierku. Na stromoch sa objavila nielen biela srieň ,ale podľa nášho najmladšieho spoluturistu Martina, každý konár stromu umožňoval si odlúpiť kúsok nanuku, ako asi výstižne nazval zmrznutú vodu niekde aj do hrúbky 1 cm po obvode konárov i zabudnutých listov. Pripadali sme si ako v rozprávkovej krajine.

Pri občasnom pohľade na kde tu prebleskajúcu oblohu sa nám naskytoval pohľad hodný bohov. Nádherná čistá modrá obloha, hladina Morského oka trblietajúca sa v lúčoch jasného slnka a navôkol krásna zimná krajina ako z rozprávky. A to sme ešte neboli v cieli nášho putovania. Krátku časť našej túry sme kráčali po hrebeni pohoria Vihorlat, kde na jednej strane bolo južné úbočie Vihorlatského pohoria do ktorého sa opierali lúče zubatého slnka a na strane druhej – severnej, z ktorej vanul väčší chlad , bolo o poznanie snehu viac a nad tým úzky chodník, po ktorom sme kráčali k svojmu cieľu. Posledná časť výstupu bola najnebezpečnejšia. Železné schodíky, po ktorých sa musíte teperiť až hore na skalu boli poriadne zmrznuté až s dvojcentimetrovým nánosom zmrznutého snehu i ľadu. Hore pofukoval chladný vietor ,v ktorom sme si vymenili od potu premočené spodné tričká a začali sa venovať tomu, čo nám v ten deň pripravila matka príroda. Už po ceste hore sme si uvedomili, že sme na niečo dôležité zabudli. Nemali sme čím zvečniť tú krásu, ktorá nás obkolesovala. A hore na kameni sme to ľutovali ešte viac. Pohľad na ktorúkoľvek svetovú stranu v nás vyvolával nepopísateľné emócie . Na sever od nás sa v údolí čupili veľké dediny Cirošskej doliny i okresné mesto Snina. V učupenej doline nad Sninou sa čnela Starinská priehrada , vodojem zásobujúci aj krajské mesto Košice. Na východ od nás sa čneli vrchy Popričného pohoria, ktoré oddeľujú Slovensko od Ukrajiny a ďalej na východ ďalšie ukrajinské pohoria patriace do Karpatského pohoria. Na juh od nás sa v preriednutých lesoch vynímalo teraz už malé Morské oko a ďalej na juh sa tiahla Východoslovenská nížina, na ktorej sme okrem iného objavili známe Senianské rybníky, kde hniezdia tisíce divých vtákov a neďaleko za nimi sa čneli komíny a chladiace veže Vojanskej elektrárne. A smerom na severozápad sme jasne videli končiare našich veľhôr Vysokých Tatier, s jej štítmi, rozoznateľným Lomnickym štítom i Gerlachom. A na juh od Vysokých Tatier sme už ale s ďalekohľadom sa mohli pokochať vrcholmi Chopku i Ďumbiera. Tu som si uvedomil aké je to naše Slovensko malé. Ak by nám neprekážali kopce Vihorlatu i Slanského pohoria asi by sme v tom počasí dovideli možno i do Bratislavy. Hoci nebolo najteplejšie a cesta hore najľahšia, neboli sme na vrchole sami. Viacerí si urobili podobný výlet a určite neoľutovali, podobne ako aj my. Cesta dole bola kratšia, ale aj na nej sme si museli dávať pozor aby sme na správnom mieste zatiahli „ brzdu“ a neocitli sa na kmeni stromu alebo v hlbšom záveji snehu.

Hoci som po tomto výlete mal svalovicu , bolesti kolien, prepotil spodnú bielizeň , úžitok z neho mala nie iba moja telesná schránka , ale i vnemové články môjho tela. Ako úboho je táto krásna časť našej vlasti zabezpečená nielen pre turistov ale i pre náhodných návštevníkov som si uvedomil až doma pri televíznom prenose z Interšport turné v skokoch na lyžiach. A tu je jedna z možnosti ako nájsť pracovné miesta pre túto podvyžívenú časť našej vlasti, namiesto vyciciavania verejných peňazí tiežpodnikateľmi za pomoci našich politikov.

p.s. Všetkým pisateľom , redaktorom i čitateľom Nového Slova prajem v novom roku 2013 len to najlepšie. Zdravie, ktoré je asi pre každého to podstatné, šťastie v práci, ak ju má, i v osobnom živote . Veľa zaujímavých podnetov na písanie a čím menej politikov a verejných činiteľov, ktorí nám „ chcú „ len to najlepšie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Viac od autora

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984