Pripomenutie Milana Rúfusa

Počet zobrazení: 4516

Dnes, 11. januára, je desať rokov od smrti úžasného básnika, esejistu, literárneho historika a prekladateľa, Milana Rúfusa. V adventnom čase starého roku sme spomínali jeho nedožité 90.tiny, a po prelomení rokov, je tu opäť príležitosť spomenúť si na tohto úžasného, láskavého a hĺbavého človeka. Pamätám si ho od mojich vysokoškolských štúdii, z druhej polovice 60. rokov minulého storočia, keď som ako študent zavítal na katedru slovenského jazyka mojej alma mater: Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, a čakal som na študentku a moju budúcu manželku Máriu, ktorá študovala aprobáciu slovenský jazyk-francúzsky jazyk. Vždy z neho vyžarovala dôstojnosť, pokoj, rozhľadenosť a pokora. Sprevádzal ma celým doterajším životom, bol mojim obľúbeným slovenským básnikom popri Ladislavovi Novomeskom a Miroslavovi Válkovi. O mnoho desaťročí neskôr bol som s ním v myšlienkach, bolo to už z jari 2008, počas mojej pracovnej cesty do Švédska, na stretnutí s krajanmi, na pripravenom večierku poézie s Tomasom Tranströmerom, prekladateľom básní Milana Rúfusa do švédčiny a neskorším nositeľom Nobelovej ceny za literatúru (rok 2011). Nohy mu neslúžili, bol už vtedy na vozíku, ale myseľ mal jasnú, aj pri spomínaní na skvelého Človeka – Milana Rúfusa.

A mal som tú česť, v decembrovom čase roku 2008, byť vedno s ním v Divadle Astorka, keď preberal medzinárodnú cenu za poéziu Crane Summit 2008, od básnikov a vzdelancov z Taiwanu, práve pri príležitosti jeho osemdesiatky. Zväčša sedel a bol už veľmi unavený. Bola tam jeho najbližšia rodina, priaznivci i jeho prajníci. V tom čase som ako podpredseda vlády SR predložil za vládu pánovi prezidentovi Ivanovi Gašparovičovi návrh na udelenie vysokého štátneho vyznamenania: Pribinov kríž I. triedy Milanovi Rúfusovi za mimoriadne zásluhy a kultúrny rozvoj krajiny. Na slávnostnom novoročnom udeľovaní štátnych vyznamenaní pánom prezidentom, bolo to začiatkom januára, vyznamenanie prevzala jeho manželka, pretože bol už od Vianoc v nemocnici. A potom prišla smutná správa, že 11. januára 2009 odišiel nám do večnosti, do nebíčka osobností kultúry. Posledná rozlúčka s umelcom skutočne národným, ale aj svetovým, bola vo Veľkom evanjelickom chráme na Panenskej ulici v Bratislave. Lúčil som sa s ním za vládu Slovenskej republiky. Bolelo to i teraz bolí. A nám aj po desaťročí znejú jeho verše, eseje a príhovory, aj s nadčasovou otázkou vo veršoch: A predsa všetko sa lomí na tom, kto sme. Sme bytosti. alebo sme len tvory.

(Status na FB 10. 1. 2019, drobné úpravy a titulok Slovo)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Viac od autora

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984