Referendum (podľa Čaputovej)

Čaputová poslala návrh referenda na Ústavný súd a pre svoje konanie udala tri dôvody. Prvým je všeobecný dôvod, aby ľudia mali istotu, že výsledok referenda je nespochybniteľný. Druhým dôvodom je jeho súlad s Ústavou a tretím je nejasnosť, či sa na základe referenda vypíšu predčasné voľby priamo alebo bude potrebné rozhodnutie poslancov.

Formálne to teda vyzerá tak, že Čaputová si len plní svoje ústavné povinnosti. Ak však nazrieme do obsahu tejto formálnosti, teda do vecných dôvodov, ktoré ju viedli k tomu, aby sa obrátila na ÚS, v jej postoji sa ukáže moment, ktorý niektorých môže prekvapiť.

Zoberme si prvý dôvod, ktorého jadro spočíva v tom, že existujú u nás odborníci, ktorí tvrdia, že referendum o skrátení volebného obdobia je neprípustné, pretože sa tým siaha na občianske právo poslancov vykonávať svoj mandát 4 roky a Ústava v Čl. 93, bod 3 nepripúšťa referendum o základných právach občanov. Jadrom Čaputovej obavy je teda to, že referendum by mohlo narušiť základné práva poslancov. Ak by to tak skutočne bolo, potom by bolo jasné, že naša Ústava nie je demokratickou ústavou, lebo jej základom by nebola spoločná vôľa občanov vyjadrená či vo voľbách alebo v referende, ale práva poslancov, ktoré by boli v danom prípade nezávislé na vôli občanov, teda poslanci by si mohli robiť, čo chcú. Obava Čaputovej skrývajúca za porušením základných práv poslancov odhaľuje, že Čaputová váha medzi demokraciou, teda právom občanov ukončiť činnosť poslancov, ktorí si sľuby neplnia a právom poslancov konať nezávisle či dokonca proti vôli občanov, t. j. konať nie ako zástupcovia občanov, ale konať ako súkromné, na nikom nezávislé osoby.

Druhý dôvod, ktorý viedol Čaputovú k tomu, aby sa obrátila na ÚS spočíva v tom, či sa po úspešnom referende majú voľby vyhlásiť hneď alebo je potrebný súhlas poslancov. Ústava v Čl. 98, bod 2 hovorí, že „Návrhy prijaté v referende vyhlási Národná rada Slovenskej republiky rovnako ako zákon“. Bizarnosť otázky, či majú poslanci hlasovať o výsledku referenda v prípade, že bude úspešné, spočíva v, tom, že tí, ktorí boli v referende zbavení svojho práva rozhodovať o zákonoch republiky by mali teraz hlasovať na základe svojho vedomia a svedomia o tom, či referendum bude platiť alebo nebude. Ak Ústava hovorí, že Národná rada vyhlási výsledok referenda rovnako ako zákon, tak je zrejmé, že Ústava predpokladá, že poslanci, ktorým bol demokraticky prepožičaný mandát na výkon poslancov vo voľbách ho aj odovzdajú, ak ich k tomu vyzve ústavnou cestou vyjadrená vôľa občanov. V danom prípade teda nemajú možnosť rozhodovať o tom, či referendum bude platiť alebo nie. Je to opätovne len iná verzia prvého prípadu, kedy sa nad demokraticky vyjadrenou vôľou občanov v referende stavia vôľa poslancov, ktorým občania v referende po skúsenostiach s ich prácou odopreli dôveru, ktorú im predtým vo voľbách len prepožičali.

Čaputovej rozhodnutie poslať referendum na ÚS teda plynie z toho, že sa nevie rozhodnúť, či sa naša Ústava opiera o princíp demokracie a či sa princíp demokracie vzťahuje aj na parlament a poslancov. Rozhodnutie Ústavného súdu  nejako dopadne, len je otázne, či váhavý postoj Čaputovej ako aj jej načúvanie hlasom „odborníkov“ nie je predzvesťou toho, že to nedopadne dobre pre demokraciu.