Zamrznutá puberta

Hovorí sa, že psa nepreštekáš, vranu neprekrákaš a ženu nepreškriepiš. Ak by sme si chceli overiť pravdivosť tohto porekadla v praxi, stačí, aby sme sa aspoň na chvíľu započúvali do diania v našom parlamente. Tam sa šteká, kráka i škriepi na dennom poriadku. Keby len to, ale nadávky, vulgarizmy, obvinenia, urážky... sa stali úplne bežnou rétorikou našej politickej elity. Akoby s niektorými ľuďmi stále lomcovala zamrznutá puberta. V tomto období dospievania sa totiž človek najčastejšie snaží upútať na seba pozornosť, robí zo seba „drsňáka“, ktorý sa nebojí prejavovať vzdor proti autoritám. Každý prekrikuje každého, nikto nepočúva nikoho, presne tak ako v obyčajnej krčme. Niet dňa, aby sa tam niekto nepredvádzal svojou vulgaritou, nadávkami do zlodejov, gaunerov, klamárov... za aké sa kedysi konali súboje, ľudia sa odsudzovali do väzenia a na vysoké peňažné tresty. Dnes sa už nikto ani len nezačervená, ak ho niekto takto pomenuje. V parlamente to vyzerá, ako keď učiteľ opustí triedu, ťažko uveriť tomu, že v laviciach sedia vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ktorí by sa už dávno  mali vedieť vpratať do kože a správať sa primerane svojmu vzdelaniu a veku. Hovorí sa, že vulgarita bola komunikačným prostriedkom plebsu, žiaľbohu, súčasná politická špička sa správa horšie ako partia stavebných robotníkov pri borovičke. Ani oni po sebe neziapu takým primitívnym a nenávistným spôsobom, ak si medzi sebou vyfúknu nejakú fušku. O nič inšie nejde ani v politike. Každý sa snaží predrať k takej politickej „fuške“, aby už nemusel vysedávať iba v opozičných laviciach. Niektorých ľudí ich vulgárnosť a agresivita priťahuje, iných zasa odpudzuje. Kto z nich je najagresívnejší, všetci veľmi dobre vieme, nie som však učiteľ Smatana, aby som tu robil nejaký zoznam. Stačí, ak poviem, že sú to vyštudovaní ľudia, ktorých škola nenaučila slušne sa správať a robiť slušnú politiku, každý si ho doplní podľa seba.

Spomenul som partiu stavebných robotníkov. Nedá mi, aby som sa v tejto súvislosti nezmienil o jednom stavbárovi, ktorý sa svojho času tiež zamiešal do politiky. Zabudnutý Janko Ľupták, ktorého novinári a zabávači typu Markovič, Piško, Skrúcaný, Noga... prezývali - Janko Kelňa. Mal síce iba stredoškolské vzdelanie, no predsa sa cez SDĽ dostal do parlamentu, potom založil Združenie robotníkov a stal sa dokonca podpredsedom parlamentu. Spomínam ho iba preto, že tento stavbár bol v očiach mnohých iba obyčajným „nevzdelancom“, ktorý príliš často používal vo svojich vystúpeniach slovo – robotník. Nespomínam si však, že by sa uchyľoval k nenávistnej rétorike a praktikám voči svojim oponentom, čomu sme svedkami v týchto dňoch v našom parlamente. Spomínam si však na niekoľko televíznych debát s ním. Nebol žiaden rečník, mal obyčajnú stavbársku rétoriku, rýchlo hovoril, brbotal, nedokázal vždy pohotovo zareagovať na všelijaké uštipačné poznámky moderátorov alebo politikov. Nemal však krv v očiach a jed na jazyku, čoho sme svedkami v týchto dňoch. Aj vtedajšia „kádehácka smotánka“ mu dala občas najavo svoju nevôľu s jeho pôsobením v politike. Pamätám si, ako v jednej debate mu pán Palko priam opovržlivo dal najavo, že so svojimi názormi sa hodí niekde na lešenie, a nie do politiky. Aj pán Čarnogurský sa iba zhovievavo či ironicky usmieval, keď počúval v debatách Ľuptákove vystúpenia. Títo „kádehácki vzdelanci“ nikdy neuznali možnosť, že aj robotník sa môže dostať do politiky. Hulvát, grobian, posmeškár áno, ale obyčajný stavbár, to im nevoňalo.

Roky ubehli ako voda od tých čias, čo pôsobil v politike Jano Ľupták  Aj KDH je už iné a vyparili sa z neho také politické esá, ako boli páni Čarnogurský, Mikloško, Palko, Dzurinda..., ale už aj Procházka, Lipšic a ďalší a ďalší. Ostalo však KDH s Jánom Figeľom na čele. Ktovie, ako by sa súčasná „politická smotánka v KDH“ zatvárila, ak by sa zrazu nejakým zázrakom ocitla v parlamente politická strana, ktorá by mala zasa vo svojom názve slovo – robotník. Možno by to vzkriesilo k politickej satire aj takých humoristov, ako boli Markovič, Noga, Skrúcaný, Piško..., ktorí sa preslávili svojimi posmeškami na adresu Jána Ľuptáka. Piesne a častušky o ňom skladali, imitovali ho pri každej príležitosti, zosmiešňovali, kde sa len dalo, nikdy a nikde mu nedali pokoja. O žurnalistoch už ani nehovorím, živnosť si na jeho mene založili. A KDH sa iba prizeralo a stále si iba húdlo to svoje – o hodnotách a slušnosti v politike. Krivdil by som im však, ak by som tvrdil, že sa správajú v parlamente neslušne a vulgárne. Dokonca i pána Hrušovského som už viackrát videl, ako krútil hlavou nad vyčíňaním Matoviča alebo Hlinu, viackrát sa zmienil aj o ich nekultúrnom správaní, ktoré nemá nič spoločného so slušnosťou a hodnotami, o ktorých tak často kádeháci hovoria. Nechápem však, ako je možné, že sa v ich košiari zrazu ocitol taký nespratník a rebel, akým je Alojz Hlina, Pravdepodobne potrebujú mať medzi sebou a pri sebe aj „strelca“, ktorý si so slušnosťou v politike ťažkú hlavu nerobí.

Politika je povolanie, v ktorom, ak urážame alebo hanobíme svojho protivníka, znevažujeme tým vlastne aj toto povolanie. Na príklade Jana Ľuptáka a Alojza Hlinu som chcel iba poukázať na to, že nie je pravdou, ak niekto tvrdí, že vysokoškolsky vzdelaný človek sa vždy spáva kultúrnejšie ako obyčajný stavbár.