Pozor, pozor! Príbeh z psychiatrie!

(Gabina Weissová: Diagnóza F50, Skutočný príbeh BULIMIČKY liečenej na psychiatrii,
Evita press, Bratislava, 2009, 238 strán)

Gabina Weissová napísala knihu o tom, ako bojovala s poruchou príjmu potravy. Kniha sa volá Diagnóza F50, keďže F50 je číslo diagnózy „porucha príjmu potravy“ podľa medzinárodnej klasifikácie duševných chorôb. Keby sa niekto chcel pozastaviť nad tým, že „pacienti sú ľudia, a nie diagnózy“, podotýkam, že každá choroba, od závislosti od tabaku (F17) po infarkt myokardu (I22) je označená kódom pozostávajúcim z veľkého písmena abecedy a čísla. Podtitul Skutočný príbeh bulimičky liečenej na psychiatrii má škandálnosť knižky ešte podtrhnúť: Ide o diagnózu, a čo viac, o psychiatrickú diagnózu, o príbeh niekoho, kto sa liečil na psychiatrii. Keby niekto napísal knihu o tom, ako sa liečil na internom oddelení na srdcové zlyhanie, kniha by sa sotva volala I50, sotva by mala podtitul „Skutočný príbeh kardiaka liečeného na interne“. Psychiatrické choroby, psychiatrické diagnózy a psychiatrické liečebne však vzbudzujú a priťahujú pozornosť, píšu sa o nich knižky, rozprávajú sa o nich mýty, naháňajú strach.

Aby nevzniklo nedorozumenie: nevyčítam autorke, že napísala knihu o svojej chorobe a jej liečbe. Námety na knihy sa smú hľadať kdekoľvek a záleží nakoniec na ich spracovaní. Ide skôr o to, že vydavateľstvo sa rozhodlo tému duševnej choroby a jej liečby v psychiatrickom zariadení využiť spôsobom, ktorý nazeraniu senzáciechtivej verejnosti na problém duševných chorôb veľmi neprospeje.

Odhliadnime však od obálky a názvu a pozrime sa na autorkin text. Povrchne sa dá povedať, že autorkin/hrdinkin príbeh je celkom „klasický“. Autorka bola „obyčajné dievča“ z „usporiadanej rodiny“, dobrá žiačka, športovkyňa. Začala však postupne redukovať príjem stravy a zvýšila športovú aktivitu. Potom „objavila“, že ak sa naje a jedlo vyvráti, nepriberie. Vracanie sa stalo zvykom, vracala po každom jedle. Tak to išlo celé roky, napriek pokusom o liečbu v dennom stacionári a na psychiatrickom oddelení. Nakoniec hrdinke pomohlo tehotenstvo, ktoré ju vyliečilo – aspoň z vracania – takmer „zázračne“ a doslova „zo dňa na deň“. Toto je, samozrejme, zjednodušený a povrchný pohľad, pretože každý príbeh je jedinečný, a tak je jedinečný aj príbeh hrdinky/autorky. Nech sa podobné trápenie udeje akémukoľvek počtu ľudí, každý (zvyčajne však každá) sa s ním musí vyrovnať vlastným spôsobom. Autorkiným spôsobom zvládania situácie bola, okrem iného aj knižka, čo je plnohodnotný a legitimný spôsob.

Lenže knižka nie je čisto súkromná vec autorky. Knižka je vec verejná, a ako sa často zdôrazňuje, „žije si vlastným životom“. Môže, ba dobrá knižka by priam mala, zasahovať do životov iných ľudí. Preto je namieste otázka, ako knižka, ktorú autorka/hrdinka vydala ako „svedectvo“, môže zasiahnuť do životov iných ľudí, zvlášť tých, ktorí trpia poruchou príjmu potravy či inou duševnou poruchou. A takých ľudí jednak nie je málo, jednak sa dá predpokladať, že práve takíto ľudia si knižku skôr prečítajú.

Pokúsme sa teda „vydestilovať“ z textu „posolstvá“, ktoré autorka sprostredkuje. O prvom „posolstve“ som sa už zmienila. Podtitul Príbeh bulimičky liečenej na psychiatrii implicitne sprostredkúva, že liečba na psychiatrii je niečím, čo si zasluhuje osobitnú pozornosť a osobitné zdôraznenie. Na prebale Čarovného vrchu Thomasa Manna si neprečítame, že ide o príbeh pacienta tuberkulózneho sanatória.

Druhá vec je, čo hrdinka/autorka sama na psychiatrii zažíva. Prvú liečbu podstupuje v dennom stacionári, do ktorého ráno prichádza a večer odchádza domov. Z textu vyplýva, že denný stacionár nie je určený len pre pacientov s poruchou príjmu potravy, ale pre psychiatrických pacientov ako takých. Sú to všetko trochu zvláštne postavičky s typicky „bláznivým“ správaním, utlmené liekmi a s vyhasnutými očami.

Ďalším posolstvom je, že liečba je úplne neúčinná. Hrdinka síce celé týždne hĺba nad príčinami svojich problémov, ale veselo vracia ďalej. Ďalším krokom na ceste k vyliečeniu je pobyt na psychiatrickom oddelení. Nie je to veselé prostredie, ale to nemožno hrdinke/autorke zazlievať, keďže pobyt v nemocnici nie je veselý. Myslím však, že autorka sa pri opisoch psychiatrie viac zaoberá ostatnými pacientmi ako sebou. Dostáva sa do situácií, ktoré sú v psychiatrickom zariadení, zvlášť na uzavretom psychiatrickom oddelení, celkom nemysliteľné. Napríklad: jedna z pacientiek sa zavrie v kúpeľni, leží vo vani napustenej vodou a ostatné pacientky bezradne stoja na chodbe, až nakoniec presvedčia autorku/hrdinku, aby do kúpeľne nakukla a presvedčila nešťastnú spolupacientku konečne z vane vyliezť. Jednak silne pochybujem o tom, že na uzavretom psychiatrickom oddelení by boli vane, do ktorých si môže hocikto hocikedy napustiť vodu. Navyše, na psychiatrických oddeleniach má personál väčšinu času dobrý prehľad o tom, čo sa s pacientmi deje. Je úplne nemysliteľné, aby v takejto situácii konali pacienti bez toho, aby zavolali prinajmenšom sestričku, oveľa pravdepodobnejšie lekára, rovnako ako je ťažko predstaviteľné, že by si žiadna zdravotná sestra nevšimla dav bezradných pacientiek postávajúcich pred kúpeľňou a dohadujúcich sa, ktorá sa odváži vojsť dnu. Je samozrejmé, že pacienti sa na psychiatrii niekedy správajú nápadne, ale ich správanie podlieha istej kontrole a prostredie oddelenia im zaisťuje bezpečie. Tento aspekt hrdinka/autorka úplne vynecháva. Z textu tiež vyplýva, že hospitalizácia pacientke priniesla prírastok na váhe, ktorého sa po prepustení rýchlo zbavila, okrem toho hneď na prvej priepustke vracala ešte na záchode nemocničného bufetu. Podľa hrdinky/autorky je teda psychiatria miesto, kde si trošku pobudnete v zajatí lekárov, ktorí vás nechcú pustiť von a v spoločnosti pár výstredných bláznov, ktorých musíte vy – pretože vy ste tu tí „normálni“ – občas zachraňovať, prípadne vás zavrú do sieťovej postele, dajú vám tlmivé lieky, alebo vás podrobia elektrošokom, a vy sa potom vrátite, odkiaľ ste prišli, v stave, v akom ste boli.

Že hospitalizácia na psychiatrii autorke/hrdinke nepomohla, je fakt. Faktom je aj to, že podmienkou liečby poruchy príjmu potravy – rovnako ako liečby závislostí – je motivácia, a ak pacient/pacientka nie je motivovaný/á, liečba nemá zmysel. Faktom je, že hrdinka/autorka na psychiatrii strácala čas a celý tím lekárov sa mohol snažiť, ako chcel, pretože nevracať musela jedine ona. Faktom je, žiaľ, aj to, že mnohé psychiatrické ochorenia sa nedajú plne vyliečiť, že psychiatri sú, ako mnohí iní lekári, často bezmocní, a že pri psychiatrických chorobách sa, rovnako ako pri iných chorobách, často nedá dosiahnuť viac, ako udržať chorobu v ako-tak prijateľnom stave. Rovnako je však faktom, že hrdinka/autorka vykreslila psychiatriu nespravodlivo a tak, ako ju čitatelia a vydavatelia chcú mať vykreslenú. Tak, aby sa dalo na prebal knihy napísať „skutočný príbeh psychiatrickej pacientky“. Keby som mala poruchu príjmu potravy a zvažovala liečbu na psychiatrii, po prečítaní tejto knihy by som si to dvakrát rozmyslela. A liečba na psychiatrii môže niekedy, či tomu veríte alebo nie, zachrániť život.

Ďalším posolstvom knihy je, že kým všetka liečba a snaženie nepriniesli žiadne výsledky, hrdinku/autorku uzdravilo tehotenstvo. S otehotnením to hrdinka/autorka nemala jednoduché, ale keď nakoniec otehotnela, prestala vracať zo dňa na deň a od tej chvíle nikdy nevracala. „Príroda zvíťazila“, zaplesajú čitateľky. Čo nedokázali neschopní lekári, vyriešil materský pud. Žiaľ, toto „posolstvo“ je zavádzajúce a nebezpečné. Netvrdím, že hrdinka/autorka klame. Sú alkoholici, ktorí sa rozhodnú abstinovať a podarí sa im to, rovnako ako sú pacientky s poruchou príjmu potravy, ktoré sa rozhodnú nevracať a jesť normálne a sú úspešné. Sú to však výnimky. Pravidlom skôr je, že túžba po vyziabnutosti, prejedaní a vracaní je silnejšia ako materský pud. Dievčatá a ženy sa vracania nevzdajú ani v tehotenstve – a žiaľ nie je výnimka, aby gynekológ pacientku informoval, že organizmus tehotnej ženy je na vracanie adaptovaný a vlastne to ani veľmi nevadí. Lenže vadí. Dieťa sa môže narodiť predčasne, môže byť nedostatočne živené. Nehovoriac o tom, že mamy s poruchou príjmu potravy sa po pôrode snažia „dať do poriadku“ svoje tehotenstvom „znetvorené“ telo. Dieťa má matku, ktorá vracia, ktorá nevie, čo je to normálne jedlo a normálna strava. Nevie, ako dieťa kŕmiť. Vracia, kým dieťa spí, pustí mu radšej televíziu, aby mala dosť času prejesť sa a vyvracať. Takýto scenár je oveľa bežnejší ako zázračné uzdravenie prostredníctvom tehotenstva. Potvrdia ho mnohé matky, ktoré priznajú, že chudé telo bolo dôležitejšie ako dieťa. Že to hrdinke/autorke vyšlo, ma úprimne teší. Teší ma, že je matkou dvoch zdravých detí a môže o sebe povedať, že je „abstinujúca bulimička“. Neteší ma však, že knihu si prečíta žena, ktorá túto „metódu liečby“ vyskúša na sebe a s veľkou pravdepodobnosťou jej to nevyjde. Neteší ma, že na to môže doplatiť to dieťa.

Rovnako ma neteší skutočnosť, že kniha môže mnohým dievčatám poslúžiť ako návod. Obsahuje síce dostatok opisov hrôz a peripetií, ktoré so sebou porucha príjmu prináša, potenciálna čitateľka, im však nemusí uveriť. Tak, ako si hrdinka/autorka lekárovu otázku, či berie laxatíva, vysvetlila ako inšpiráciu, že „aj to sa dá“, zistí mladá dievčina, čitateľka románu, že ak začne vracať, vyhne sa ustavičnému dohováraniu rodičov, aby sa už konečne najedla. A vyskúša to. Pretože verí, že „to všetko ostatné“ sa jej netýka a nebude týkať, lebo „ona to zvládne“. Takéto pôsobenie programov proti poruchám príjmu potravy je známe. Takéto programy nielen vystríhajú, ale aj radia.

Na záver o knihe niečo pozitívne. Autorka/hrdinka si je mnohého z toho, čo kritizujem, vedomá. Upozorňuje, napríklad, na to, že kniha nie je návodom – hoci takéto upozornenie je málo efektívne. Oceňujem aj to, že autorka dáva slovo odborníčke a knihu dopĺňa rozhovorom so psychologičkou. Oceňujem, že autorka mala pri písaní knihy hádam dobrý úmysel a chcela vystríhať pred mnohými komplikáciami, ktorým sa dá vyhnúť. Viac pozornosti by som však venovala tomu, čo sa dá vyčítať medzi riadkami, a čo duševne chorým môže skôr uškodiť ako pomôcť.