Neviem si predstaviť Čumila v Prahe
Mgr. art. Peter Valach, predseda Spolku výtvarníkov Slovenska
Narodil sa v roku 1967, pochádza z Novej Bane, je sochár, predseda Spolku výtvarníkov Slovenska, člen komisie pre vojenskú symboliku a heraldiku pri Ministerstve obrany Slovenskej republiky. Žije a pracuje v Bratislave. Po štúdiu umeleckého odlievania kovov na SÚPŠ v Kremnici sa zamestnal v bratislavských Umeleckých remeslách. V rokoch 1991 až 1997 študoval sochárstvo na VŠVU v ateliéri popredného slovenského sochára Jozefa Jankoviča. V súčasnosti pracuje ako výtvarník pre Ozbrojené sily SR, pričom náplňou jeho práce je koncepcia a navrhovanie vojenskej symboliky a reštaurovanie umeleckých diel. Vo svojej voľnej tvorbe sa venuje figuratívnemu sochárstvu, vychádzajúcemu z národnej tradície drotárstva, kresbe, medailérstvu a návrhom mincí.
S hosťom Slova sa zhovárala Eva Bednáriková
Je súčasné výtvarné umenie v kríze?
– Je. Prejavuje sa vo veľmi širokom spektre, ťažko vymenovať všetky prejavy, ale najmarkantnejším sú azda prázdne galérie. Na vernisáž príde výtvarníkova rodina, známi a priatelia, výstava však trvá aj niekoľko mesiacov, a ďalších divákov je minimum. Iným veľmi výrazným prejavom je aj nezáujem o umelecké diela, ktoré sú na verejných priestranstvách či vo významných budovách. Navyše aj tých je v porovnaní s inými, menšími mestečkami vo svete, poriedko. Ľudia prechádzajú okolo nich bez záujmu. A často sme svedkami žalostného chátrania a deštrukcie aj pri dielach, ktoré vznikli v minulosti a potrebovali by primeranú údržbu. Dôvodom je fakt, že výtvarné umenie stratilo schopnosť komunikovať na širšej báze. Bežného človeka súčasné výtvarné umenie neoslovuje, pretože mu nerozumie a v dôsledku toho ho prestáva zaujímať. Tuší síce, že by mohlo byť dôležité, ale buď sa hanbí, alebo neodvažuje priznať, že mu nerozumie, že mu konkrétne dielo nič nehovorí, či sa mu priamo nepáči. Preto radšej volí opatrnú formuláciu, že „dielo je zaujímavé“. Čo však výtvarné dielo sprostredkúva, pomenovať nevie.
Niektorí výtvarníci však tvrdia, že je možný akýkoľvek výklad ich diela...
– Na to sa dá nazerať dvojako. Dá sa to brať ako alibizmus, keď možno ani sám výtvarník nevie, čo chce povedať. Ak si divák vykladá dielo tak, ako by výtvarníka ani vo sne nenapadlo, ale on pritom tvrdí, že je to v poriadku, pre mňa je to signál, že sme povýšili neschopnosť na princíp. Iné je, ak je cieľom diela, aby možných výkladov bolo viac. V takom prípade nie je dopovedané úmyselne a divák sám si dointerpretováva to, čo je naznačené skôr ako atmosféra. Vtedy považujem mnohorakosť za možnú.
Z čoho, podľa vás, pramení kríza výtvarného umenia?
– Kríza výtvarného umenia je krízou západnej kultúry ako takej. Západnou kultúrou pritom myslím nielen tradične chápanú západnú Európu a Spojené štáty americké, ale aj bývalý východný blok či Rusko. Je to spoločnosť, ktorá sa orientuje na konzumný spôsob života a pred duchovnom preferuje materializmus. Táto kultúra v poslednom období preráža svojou silou. Svoju nadvládu získala vďaka vedecko-technickému pokroku a jeho aplikácii vo výrobnom procese. To jej umožňuje vytvárať obrovskú nadprodukciu materiálnych statkov. A v rámci globalizácie zasahuje a získava veľký vplyv aj v tradičných, tzv. východných kultúrach.
Pokúsme sa o veľmi stručný exkurz dejinami ľudstva a dejinami umenia, čo bolo zmyslom, poslaním výtvarného umenia v priebehu storočí?
– Je jasné, že umenie a človek sa v rámci vývoja myslenia „stretli“ už pred tisíckami rokov, kedysi v dobe kamennej. Predmety dennej potreby, pazúrikové hroty, pästné kliny či kostené nože, ktoré sú výdobytkami prvej rozumovej ľudskej činnosti sú síce pracovné nástroje, ale zároveň sa dajú chápať aj ako artefakt či prvé prejavy dizajnu. Produkciu týchto nástrojov sprevádza aj niečo, čo sa dá chápať ako prejav estetického myslenia, môžu byť rôzne zdobené. Najčastejšie ide o zobrazenia fauny, ale stretávame sa aj s ornamentálnymi prvkami. Okrem toho nachádzame aj čisto estetické prejavy, ktoré neboli priamo prakticky upotrebiteľné: jaskynné maľby, sošky, rôzne predmety, ktoré mali náboženský význam, náhrdelníky zo zubov ulovených zvierat, ktoré sa dajú chápať ako šperk...
Predchádzala pri tvorbe týchto predmetov estetickému prejavu náboženská predstava, alebo to bolo naopak?
– Na to sa dá nazerať zhruba z troch zorných uhlov. V najstarších časoch bol pokus človeka dosiahnuť určitý výsledok prácou často neúspešný. Nemožnosť prekonať prírodné živly vyvolávala v človeku pocity neistoty a strachu. To sa považuje za jednu z podmienok vzniku náboženského vedomia, ktoré následne podmieňuje vizualizáciu mystických pocitov a snahu vysporiadať sa s nimi aj formou výtvarného prejavu. Protirečiaci názor spočíva v tvrdení, že náboženstvo mohlo vzniknúť len následne, už v rozvinutej estetickej rovine, ktorá je vyjadrením sebauvedomenia ľudskej bytosti a jej postavenia v okolitom svete. Možno to vidieť aj tak, že tieto fenomény vznikli oddelene a nezávisle od seba. Všeobecne však platí, že umenie aj náboženstvo existuje vo vyšších vrstvách spoločenského vedomia. Ťažko vyriešiť, čo bolo skôr. Môj osobný názor je, že prvá vždy bola a je idea. Akejkoľvek cielenej činnosti predchádza idea, myslenie. Ak si teda položíme otázku, či umenie sprevádza náboženstvo, alebo či náboženstvo sprevádza umenie, môžeme odpovedať, že v procese historického vývoja spoločnosti vznikali medzi nimi zložité a rozporné vzťahy, ale v skutočnosti nikdy ani jedna z týchto foriem spoločenského vedomia neabsorbovala tú druhú. Jednoznačné je len to, že idú paralelne a navzájom sa ovplyvňujú.
Ako si možno vysvetliť, že sú v našom vedomí tak úzko späté?
– Umenie absolútnym spôsobom súvisí s náboženskou predstavou sveta, so spôsobom, ako svet chápať aj interpretovať. To, čo my dnes nazývame vedou, bolo kedysi záležitosťou náboženských predstáv. Ľudská spoločnosť sa vyvíjala, takže sa menili aj náboženské predstavy. Na ich základe dospela vtedajšia spoločenská elita k mimoriadnemu poznaniu, súvisiacemu s pozorovaním prírodných javov, so striedaním prírodného cyklu (deň/noc, ročné obdobia, záplavy a suchá atď.) či s pozorovaním nebeských telies. Táto elita, inteligencia – kňazi, ktorí boli predstaviteľmi vtedajšieho myslenia – sprostredkúvala výsledky svojho poznania ostatným ľuďom aj prostredníctvom výtvarného umenia. Zjednodušovalo totiž náhľad na veci, ktoré začali byť v istom období veľmi zložité; napríklad náboženské systémy starovekého Egypta či Mezopotámie sú zložité aj z pohľadu človeka 21.storočia. Umenie zohrávalo veľmi významnú rolu aj v tom, že napomáhalo meditácii. Ak sa niekto chcel priblížiť nadsvetskej, nadzmyslovej rovine, výtvarné umenie mu pri tom mohlo významne pomôcť. Takisto slúžilo ako záznam extatických zážitkov šamana, pričom nešlo o záznamy naturalistické (zviera alebo ľudská postava nie sú zachytené tak, ako ich vidíme v skutočnosti), ale sú výrazne štylizované. Udivujúce sú bájne bytosti, či geometrické obrazce, o ktorých obsahu sa dodnes uvažuje v polohe špekulácie, lebo ich presný význam nepoznáme. Postupom času nadobúdalo výtvarné umenie aj politický význam, stávalo sa nástrojom ideológie, oslavy vojenského víťazstva či mecenášstva. Aj keď motívy boli náboženské, umenie často v prvom pláne slúžilo na oslavu mecenáša – objednávateľa. Príkladom môže byť náhrobok pápeža Júliusa II., ktorý si objednal u Michelangela. Bol to pokus o zvečnenie seba samého. Tento, z nášho pohľadu megalomanský, ale aj (podľa skíc) úchvatný projekt nebol nikdy dokončený, ale socha Mojžiša, ktorá mala byť pôvodne iba jeho súčasťou, umožnila vyniknúť géniovi, akým Michelangelo nepochybne bol. Bez prostriedkov a širšej potreby takéhoto diela by nebolo možné ani vytvorenie fresiek na strope Sixtínskej kaplnky.
Umenie má teda v spoločnosti nielen mnoho podôb, ale aj funkcií. Čo je podstatou toho, že nemá také postavenie ako v minulosti?
– Môže sa nám to páčiť, alebo nepáčiť, ale existenciu umelcov a výtvarného diela opodstatňuje potreba výtvarna v živote človeka. A rola umelcov je preto mimoriadne dôležitá. Problémom súčasnosti je práve to, že výtvarné umenie stráca tradičnú funkciu. Príčiny tejto situácie sú rôzne a vystihnúť tento problém pár vetami je náročné. Niečo som už naznačil – napríklad strata schopnosti širšej komunikácie, ale je to aj strata jednotného systému myslenia, akým bol v minulosti náboženský či filozofický systém, ktorý mal centrum, hierarchiu a autority, teda bol ucelený, rozšírený a funkčný. V súčasnej dobe nám to chýba, ba je to presne naopak – preferuje sa individualita, individuálny názor... Čím viac umelcov, tým viac názorov, čím viac názorov, tým väčší chaos. Jediný jednotiaci princíp súčasnej západnej spoločnosti je na báze finančného myslenia (systém investícií, finančných inštitúcií...). Preto je aj pre výtvarné umenie typické, že sa stalo obchodným artiklom a predmetom, ktorý môže predstavovať dobre uložené peniaze. To je jeden z jeho hlavných dôvodov existencie. Je bežné, že kvalita umeleckého diela sa posudzuje aj podľa finančnej úspešnosti diela na aukcií. Obsah umeleckého diela už nevnímame iba z hľadiska výtvarno-estetickej kvality, ale vnímame a zohľadňujeme aj jeho predajnosť. Dokonca sú extrémy, keď sa vypočítava, koľko stojí cm2 obrazu! Pritom je to paradox, pretože cm2 pomaľovaného plátna je bez kontextu absolútne bezvýznamný. Je to absurdná situácia. Poukazuje však na súčasný spôsob posudzovania kvality výtvarného diela.
A v čom spočíva kvalita výtvarného diela podľa vás? Aké sú jej atribúty? – Dnes nejestvujú objektívne kritériá, ktorými by sa dala posudzovať kvalita výtvarného diela. Je to práve tým zdôrazňovaním autonómie a osobitosti jednotlivého výtvarníka. Ak posudzujeme iné činnosti, tam je výsledok merateľný: kto zabehne rýchlejšie, je prvý, kto dá viac gólov, je víťaz, obchodník, ktorý predáva viac áut, je lepší, než ten, ktorý má slabší obrat... Objektívne kritériá na výtvarné umenie však neexistujú, pretože aj výtvarné prejavy sú rozmanité – od klasického prístupu až po performance, body art, či land art. Často sú pre mňa záhadou rôzne ocenenia v prípadoch, keď sa vedľa seba posudzujú diametrálne odlišné, nijako neporovnateľné diela. Veľmi silným prvkom je subjektívne vnímanie obrazu, či plastiky, a samozrejme, platí, že každému sa páči niečo iné. Ale to, čo sa páči mne, nemusí byť kvalitnejšie než to, čo sa páči niekomu inému.
Aké opodstatnenie potom majú teoretici umenia, keď všeobecne platné kritériá jednoducho nejestvujú? Veď bez jasných kritérií je subjektívne aj ich hodnotenie.
– Určite. Svoj diel zodpovednosti za to, že sa z niekoho stane, či skôr vytvorí „lepší“, známejší, predávanejší umelec, dokonca celebrita, majú práve teoretici umenia a kritici. A umelcovo renomé je do značnej miery vytvorené umelo. Funguje pri tom ako všade inde lobing. Často je odporúčanie kritika určujúce aj pre zberateľov. Na Slovensku je situácia o to komplikovanejšia, že sa stále snažíme „dobiehať“ dobu, ktorú sme počas socializmu (akože) „zmeškali“. Mnohokrát sa (aj nasilu) chceme vyrovnať s tým, že v západnej Európe sa výtvarné umenie formovalo odlišne. Preto sa preferujú výtvarníci, ktorí tvoria v tzv. európskom duchu. Nadovšetko sa vyžaduje inovácia. Lenže to, čo sa na Slovensku chápe ako inovácia, poznajú v západnej Európe dvadsať – tridsať rokov. My máme stále neopodstatnený pocit menejcennosti. Akoby tu nemohlo vzniknúť kvalitné umenie, niečo, čo by mohlo byť určujúce. Stále sa potrebujeme opierať o vzory zvonka. Domáca tradícia je akoby na smiech. A pod tento stav sa podpisujú najmä teoretici umenia. Výtvarníci sa presadiť chcú, a pretože nie je také ťažké zistiť, čo treba robiť, ako tvoriť, aby boli „in“, prispôsobujú sa. Pravdaže, aj to je možný prístup, ale je zvláštne, keď potom niečo také označujú ako voľnú tvorbu. Niektorí výtvarníci sa doslova chodia pýtať historikov umenia a kritikov, ktorí sú považovaní za mienkotvorných, čo majú robiť. Aj preto sa historici umenia a kritici naozaj stávajú v oblasti umenia mienkotvorcami ich názor sa stáva určujúci, čo im dáva istú moc.
Aká teda je súčasná slovenská výtvarná scéna?
– Šokovaná. Nevie sa totiž zmieriť s podmienkami voľného trhu. Za bývalého režimu výtvarníkov podporoval štát v rámci svojej kultúrnej politiky a vytvoril sa fungujúci systém podporujúci výtvarné umenie. Existovali verejné zákazky, ktoré boli mimoriadne dobre honorované a skupina štátom preferovaných umelcov tvoriacich v duchu, ktorý si vyžadovala ideológia, sa mala skutočne dobre. Veľké množstvo verejných zákazok však zabezpečovalo, že sa k živobytiu dostali aj výtvarníci, ktorí chceli realizovať svoje predstavy bez „ostrých lakťov“. Fungovali tiež rôzne štipendiá. Vynikajúca bola sieť vydavateľstiev kníh, ktoré objednávaním ilustrácií do kníh umožňovali slovenským grafikom a ilustrátorom dosahovať veľmi vysokú úroveň. Možnosťou, ako sa realizovať a mať slušné živobytie bolo aj množstvo realizácií do architektúry a spolupráca s architektmi pri dotvorení fasád budov či interiérov.
Nebolo to však práve toto „zhora“ zabezpečené slušné živobytie tŕňom v oku umelcom, ktorí to pokladali za prejav umeleckej neslobody?
– Mnohí výtvarníci vítali zmenu režimu, ba sa na nej podieľali, so značne naivným presvedčením, že zo Západu sa húfne pohrnú zberatelia umenia, ktorí „objavia“ výtvarníkov z východného bloku, a tí sa tak budú mať ešte lepšie. To sa však nestalo, aspoň nie v takom meradle, ako by si výtvarníci boli želali. Fungujúci systém sa však rozpadol a náhrada zaň neprišla. To je však z istého pohľadu aj dobre. Nechcem tým povedať, že by štát nemal podporovať kultúru! Samozrejme, že by ju podporovať mal, ale nie paušálne – rozhodne je nesprávne vyžadovať, aby bol štátom dotovaný každý absolvent umeleckej školy. To by nebolo normálne.
Ako je možné, že hoci od zmeny režimu prešlo takmer dvadsať rokov, sú výtvarníci vývojom svojho postavenia v spoločnosti stále šokovaní?
– Je to najmä podivné. Ako by si totiž neuvedomovali, že pre súčasnú spoločnosť nie je prioritou číslo jeden kultúra. Mnohí výtvarníci stále trvajú na tom, že by ich mal financovať štát. Ten však na to nemá dôvod. V minulosti ten dôvod bol – ideológia minulého režimu potrebovala výtvarné umenie na sebapropagáciu a podporu seba samej. Ale dnes? Štát jednotnú ideológiu nemá, vládne pluralita politických názorov a strany sa pri moci striedajú. Zmena režimu zároveň priniesla aj zmenu v obsahu – odpadá silný motív. Za socializmu sa dali umelecké diela (veľmi hrubo) rozdeliť na dve časti: tie, ktoré podporovali režim a disidentské práce, ktoré boli proti nemu. Dnes akoby z ideologického hľadiska nebolo proti čomu bojovať, ale ani čo obhajovať. Mnoho silných disidentských diel tak stratilo náboj, nie sú už aktuálne, a mnohí disidenti už nenašli nové pole pôsobnosti. Máme tu síce národné politické kauzy, dejú sa závažné svetové politické udalosti, ale už to nemá tú silu ani jednoznačnosť ako prv.
Čo teda domácou výtvarnou scénou hýbe v súčasnosti?
– Už spomínaný voľný trh s umením. Ale aj ten vyvoláva viac frustrácie než nadšenia. Mnoho výtvarníkov sa nádejalo, že vznikne vrstva boháčov, ktorí skôr či neskôr začnú cítiť potrebu vlastniť výtvarné diela buď na dotvorenie interiéru, alebo do nich investovať. Takáto vrstva síce vznikla, lenže nie je dostatočne vzdelaná. Väčšina skutočne bohatých ľudí na Slovensku nemá vkus a preferuje gýč najhrubšieho zrna. Z toho, pochopiteľne, vyplýva silné sklamanie výtvarníkov. Ale podľa mňa je to vec vývoja – deti týchto boháčov, ktoré sa do styku s umením azda dostanú počas svojho zahraničného štúdia, si možno vycibria vkus a časom vznikne širšia skupina zberateľov s primeraným vkusom.
Dá sa teda povedať, že v podstate existujú dve skupiny výtvarníkov: tí, ktorí idú boháčom „po ruke“ a tí, čo tvoria, ale živoria?
– Mnohí určite podliezajú, a keď je primárna snaha predať, nemožno hovoriť o vlastnom výtvarnom názore. Väčšina umelcov, ktorí sú dobrí a aj komerčne úspešní, si zas vybudovali meno za socializmu. V súčasnej situácii sa presadí málokto, obzvlášť, keď sú slovenskí výtvarníci sú stále viac – menej lokálni. Musím však predsa len dodať, že napriek nepriaznivej situácii sú náznaky, že aj medzi súčasnými výtvarníkmi sú zaujímaví tvorcovia. Nie je ich veľa (rozhodne sa ich počet nerovná počtu absolventov výtvarných odborov). Možno sa raz niekomu z nich podarí vyšmyknúť a obísť siete všetkých klanov a gangov a dostanú príležitosť vytvoriť niečo naozaj pozoruhodné. Zatiaľ som však veľa z toho nepostrehol. Zato bezduchých zlátanín najrozmanitejších druhov (škoda, že aj pod dobrou značkou) pribudlo požehnane.
Časy dobre známej socialistickej „hlavy V“, keď muselo ísť určité percento z ceny stavby na jej umelecké dotvorenie, sú nenávratne preč. Ako je to dnes s verejnými zákazkami?
– Je ich minimum, rozhodne sa nedajú porovnať s tým, čo bolo za socializmu. Preto podliehajú veľmi silnému lobingu, stále sa funguje na báze kamarátstiev a rodinkárstva. V súlade so zákonom síce prebiehajú súťaže, ale o ich výsledkoch je takmer vždy rozhodnuté vopred. A potom stoja na našich uliciach a námestiach. Aj v centre hlavného mesta vznikli veci, ktoré sú (slušne povedané) prečudesné. Neviem si predstaviť, že by Čumil, Schöner Naci či Paparazzi stál v Starom meste Prahy, Budapešti, Varšavy či Paríža. Tieto „veci“ nemajú ani myšlienku, ani sochársku kvalitu, ani opodstatnenie. A čo je paradoxné, akoby to nikomu neprekážalo! A vo výberových komisiách pritom sedia ľudia, ktorí sú v oblasti umenia kompetentní! A ešte horšie je, keď ide o medzinárodnú záležitosť – ako bola napríklad súťaž na pomník vojakom veľkého leteckého nešťastia spred pár rokov v obci Hejce. V komisii boli zvučné mená, ľudia, ktorí danej problematike rozumejú, a predsa vzniklo niečo, čo je zlé z hľadiska ideového aj výtvarného. Motív padlého anjela predsa je anticharakteristický pre pietu! Pritom sa predpokladá, že k pomníku budú chodiť ľudia rôznych národností, vyznaní a kultúr, takže bola na mieste mimoriadna úroveň a kvalita. Práve prístupy podobné tým, ktoré som uviedol, odrádzajú mnohých výtvarníkov zúčastňovať sa súťaží. Vedia, že je to buď rozhodnuté vopred, alebo zvíťazí niečo „čudné“. Je to škoda, pretože teraz je zákaziek málo, čiže je dosť času venovať sa im a vytvoriť zaujímavé diela. Zvláštne praktiky však odrádzajú a mnohí výtvarníci sa radšej venujú komornej tvorbe alebo na výtvarné umenie ako tvorcovia úplne zanevrú.
Oblúkom sme sa dostali k nášmu východiskovému bodu – k súčasnej kríze výtvarného umenia. Ako z nej von? V čom vidí šancu tvorivý človek, výtvarník?
– Východisko vedúce k „ozdraveniu“ umenia je v jeho prirodzenej potrebe. Vo fakte, že ho naozaj niekto potrebuje. Výtvarné dielo musí mať zmysel, význam či už pre jednotlivca, alebo pre skupinu. Dá sa teda povedať, že je dobre, keď sa rozsype niečo, čo je umelé, čo je mimoumelecké, len sa stalo príliš určujúcim. Môže sa oslabiť oficiálny charakter kultúry, z ktorej sa beztak stal biznis, kšeft, priestor, ktorý ovládajú klany a známosti. Normálnych ľudí – výtvarníkov aj divákov – i tak odrádza, pretože nechcú byť súčasťou tejto bitky o peniaze. A manažovanie zákaziek zároveň berie chuť aj energiu na tvorbu. Ale hoci často počúvam, že slovenská kultúra neprežije, ja si to nemyslím. Som presvedčený, že riešením je prirodzenosť, niečo zdravé, čo je v človeku zakódované. Vysloviť niečo také, že zanikne výtvarné umenie či kultúra nemožno, pretože výtvarný prejav je integrálnou súčasťou každého človeka. Môže sa znížiť produkcia na oficiálnej úrovni, ale nie potreba výtvarna. Tá vyviera zvnútra, z prirodzenej potreby človeka, z jeho potreby estetického vyjadrenia sa aj estetického zážitku. Kultúra bude existovať na rôznych úrovniach, ktoré „kopírujú“ úroveň skupín tvoriacich spoločnosť. Nemusí to byť iba „vysoká“ kultúra, nemusíme sa na výtvarné diela pozerať len z úrovne kritérií národnej galérie či mienkotvorných výstavných domov. Kultúra môže veľmi čulo fungovať na regionálnej úrovni, dokonca v rurálnom prostredí. Netvrdím, že to bude svetová produkcia, ale bude to produkcia, ktorá bude prameniť zo skutočnej potreby existencie umenia. Pretože tá potreba je podstatná.
