Odboj,
odbojnosť, vzdorovitosť a tvrdohlavosť - to sú slová, ktoré asi najskôr prídu na um každému, kto by sa pokúsil načrtnúť portrét Jozefa Jablonického ako historika. Takým je ako historik, ako osoba je to prívetivý, komunikatívny človek, ktorý sa dokáže milo porozprávať s tak rozdielnymi ľuďmi akými sú František Mikloško a Pavol Kanis.
Odboj, občiansky odboj v rokoch vojnového Slovenského štátu bol hlavnou témou jeho historického skúmania. K nemu sa vzťahuje aj jeho najvýznamnejšia práca Z ilegality do povstania, ktorá vyšla v roku 1969. Kniha bola prijatá veľmi pozitívne tak odbornou ako aj laickou verejnosťou a aj tými, o ktorých sa v nej písalo. Potom sa však radikálne mení spoločenská situácia, a s ňou aj mnohí recenzenti a čitatelia Jablonického knihy. Ukázalo sa, že obraz odboja, ktorý ponúkal Jablonický, sa nedá uviesť do súladu s normalizačným "prerozprávaním" dejín protifašistického odboja, a tak sa kniha a jej autor dostali do nemilosti. Doba sa zmenila, Jablonický sa však nezmenil: zostáva sám sebou a dostáva sa do sporu s dobou, s tými, ktorí dobu vytvárajú. Napriek tomu, že je "objektom záujmu" ŠTB, neprestáva pracovať, vydáva knihy v samizdate. Keď mu zakázali prístup do archívov, nachádza si novú rovinu skúmania a kniha Glosy o historiografii SNP sa stáva obrazom cesty slovenskej historiografie posledného storočia. V súčasnosti sú predmetom jeho bádaní politické procesy päťdesiatych rokov.
Vtáka vraj poznáme po perí, človeka po slove. Historik Jablonický má svoj spôsob videnia skutočnosti, a ten sa odráža aj v spôsobe jeho písania. Vari nikdy nenapísal "ozdobnú vetu", nikdy o ničom nepísal narážkami, okľukami, jeho slovo je vždy vecné, hovorí o ľuďoch a dejoch priamo, bez okolkov, bez ornamentov, bez hrania sa so slovami. Niet sa čo čudovať, že v prostredí, kde sa slovo vždy používalo buď ako priestor úniku pred skutočnosťou alebo ako prostriedok manipulácie s ňou, Jablonický zostával "čiernou ovcou", vždy sa dostával do rozporu s mienkou "väčšiny".
A i keď vo vede by nikdy nemali rozhodovať "väčšiny", tak predsa len - ak sa na vedecké spoločenstvá pozrieme triezvejšie - prispôsobivosť je u vedcov často ničím ako "chorobou z povolania". Tento konformizmus, ochota prispôsobiť sa, len veľmi voľne súvisí s osobnou odvahou alebo zbabelosťou - vyplýva z inštitucionálneho usporiadania vedeckého života. O prístupe do priestoru vedeckého poznania totiž vždy rozhodujú tí, ktorí už v ňom sú. Výkon vedca musí byť totiž prijatý spoločenstvom, musí byť uznaný. Závislosť od mienky iných je dvojznačná: na jednej strane vyraďuje "jurodivých", ktorí sa tak radi schovávajú do vedy, a tak stráži normy racionality, na druhej strane však vychováva ku konformizmu. Vedci síce radi proklamujú, že uznanie patrí predovšetkým tým, čo dokážu plávať proti prúdu, faktom však je, že najväčšieho uznania sa veľmi často dostáva tým, ktorí najrýchlejšie plávajú s prúdom. A keď sa k tomu pridajú politické tlaky, zrazu sa veda stáva produkciou fráz a neprávd.
Historik Jozef Jablonický dokázal získať uznanie tým, že plával proti prúdu, dokázal sa vzoprieť i politickému tlaku. Dokázal zostať sám sebou, dokázal zostať historikom.
