Keď historik nie je tvrdohlavý, vôbec nie je historikom
Jozef Jablonický
Narodil sa 3. januára 1933 v Zavare neďaleko Trnavy. Detstvo strávil v rodnej obci, strednú školu navštevoval v Trnave. V rokoch 1944 až 1952 študoval na trnavskom gymnáziu: najprv to bolo Rímsko-katolícke biskupské gymnázium, po prechode frontu už bolo štátne. V roku 1952 ho prijali na Filozofickú fakultu a o päť rokov neskôr tam absolvoval históriu. Rok bol inšpektorom pre kultúru v Trnave, dva roky pôsobil ako stredoškolský učiteľ. Roku 1960 sa stal vedeckým ašpirantom Historického ústavu SAV. Po skončení ašpirantúry zostal v Historickom ústave ako vedecký pracovník. V septembri 1974 musel prejsť do Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti, kde pracoval až do roku 1990. V decembri 1989 bol vymenovaný za podpredsedu Komisie federálnej vlády pre analýzu udalostí rokov 1967 - 1970 a na začiatku roku 1990 za predsedu obdobnej komisie na Slovensku. Táto komisia sa stala potom základom Politologického kabinetu SAV. V rokoch 1990 až 1998 bol riaditeľom Politologického ústavu. Jozef Jablonický začal ako regionálny historik, skúmal dejiny robot níckeho hnutia na Trnavsku, dejiny Kovosmaltu (závodov Coburg). Pôvodne sa chcel zaoberať 19. storočím, jeho diplomová práca sa týkala slovensko-českých vzťahov. Bola publikovaná aj v knižnej podobe. Jeho najvýznamnejšia kniha Z ilegality do povstania vyšla roku 1969. Na začiatku sedemdesiatych rokov ho vylúčili z komunistickej strany. Napriek všetkému, nikdy sa nepodriadil tlaku doby, zostal historikom. Časopis Kritika a Kontext pripravuje špeciálne číslo venované dielu Jozefa Jablonického.
Slovenskou spoločnosťou prechádza niekoľko deliacich čiar. Niekoľko z nich ste preskúmali ako historik a niekoľko zažili na vlastnej koži ako historik, ktorý sa odmietol podrobiť normalizačným praktikám. Nikdy ste sa však nevyjadrovali k jednej deliacej čiare, ktorá kedysi bola na Slovensku veľmi dôležitá, a dnes sa začína opäť objavovať. Mám na mysli tú deliacu čiaru, ktorá je narysovaná, niekedy dokonca vrytá do ľudí náboženstvom.
Stretával som a stretávam sa s rôznymi ľuďmi, nikdy však s nimi nedebatujem o veciach viery. Nikoho sa nepýtam na jeho náboženské presvedčenie. Mám priateľov, o ktorých som sa až veľmi neskoro dozvedel, že sú evanjelici. Vždy som dobre vychádzal aj s katolíkmi, dokonca v disente predovšetkým s katolíkmi. Ani s nimi som však o veciach viery, náboženstva, o cirkevných dogmách nikdy nehovoril. Keď som v Prahe, stretávam sa so svojim priateľom Janom Mlynárikom, dokonca ani s ním som o veciach viery nediskutoval a vôbec mi nevadí, že je evanjelik. Dnes je prihlasovanie sa k cirkvi v móde, možno pochybným príkladom sú nám politici. Niekedy to vyzerá tak, že dnes sú všetci pobožní, bývalí komunisti chodia na púte, stali sa z nich akýsi novokatolíci. Je zaujímavé, že evanjelici nemajú tento sklon k verejnému demonštrovaniu svojho návratu do cirkvi. Toto divadlo nie je pre mňa, dokonca ani vtedy, keby ma mali za to "vylúčiť z národa".
Predsa len, náboženstvo sa musí takpovediac "dostať na svoje miesto", musí dôjsť k niečomu ako zmiereniu sa so svojimi, lepšie slovo mi teraz nepríde na um, so svojimi "koreňmi", a tie sú u väčšiny práve v niektorom z náboženstiev.
Áno, dnes sa začína nosiť idea "zmierenia", Ja som sa však zmieroval už pred novembrom 1989, vtedy, keď som sa stretával s Paľom Čarnogurským, Jánom Kempným a inými. Sám sa čudujem, ako málo chýbalo, aby si dokázali porozumieť, ale nikdy neboli osobnými nepriateľmi. Títo ľudia veľmi dobre vedeli kto som, aké je moje presvedčenie, aké názory zastávam. Dokázali sme sa však rešpektovať, dokázali sme sa porozprávať. Keď som sa v roku 1995 zastavil vo Zvolene u evanjelického biskupa západného dištriktu, pána Osuského, a aby si náhodou nemyslel, že som pôvodom evanjelik, povedal som mu, že pochádzam z katolíckej rodiny, som však hriešny a nemodlím sa. A pán biskup povedal, že takých je veľa, čo sa nemodlia a sú hriešnici: ide o to, akí sú to ľudia. So starým pánom Čarnogurským sme chodili po Slovensku, navštevovali fary a všade nás prijali, i keď vedeli, že moje názory sú iné ako ich. U mňa náboženská príslušnosť nehrá nijakú úlohu. Keď sme napríklad prišli s Paľom Čarnogurským k monsignorovi Trstenskému, aj sme u neho nocovali, vedel som, že je vysokým cirkevným hodnostárom. Oni sa pred jedlom pomodlili, ja som len dôstojne povstal. Som síce pôvodom katolík, nežijem však životom katolíka a nebudem sa pretvarovať. Rešpektujem hodnoty kresťanstva, uznávam civilizačnú úlohu, ktorú v našom prostredí kresťanstvo zohralo. Do KDH by ma však určite nevzali.
V tom období, ktoré je hlavnou doménou vášho historického výskumu však náboženská príslušnosť hrala významnú úlohu, ľudia boli "pre" alebo "proti" aj preto, že boli katolíci alebo evanjelici. Do akej miery náboženské pozadie motivovalo konanie ľudí?
Niekde som sa dočítal, že na začiatku vojnového Slovenského štátu, keď sa budovala nová armáda - a musíte ju budovať zo záložných dôstojníkov - že veľa učiteľov, ktorí nechceli pôsobiť na školách, išlo do štátnych služieb a osobitne do armády. Väčšinou to boli vraj evanjelici. Keď som robil výskum odboja, nezisťoval som špeciálne, kto je akého vierovyznania. Keď som sa však niekde stretol s určením evanjelik, katolík, zaznamenal som si to. Ale to bola len moja vnútorná orientácia, nikdy som to nepublikoval, ani som sa k tomu nevyjadroval.
Slušný človek vraj nikdy nezačína rozhovor o náboženstve a výške príjmov. Ale keď už som začal: každý vraj "musí" niekam patriť, mať nejaké presvedčenie.
V podstate som stále ľavicovo orientovaný. Nie politickou príslušnosťou, ale názorom na svet - je to akosi vo mne zakódované. Nikdy som nepredstieral, že som pravičiar. Ešte na začiatku deväťdesiatych rokov som mal rozhovor s Mariánom Leškom. Povedal som mu, že som socialista. Boris Zala ma hneď začal lanáriť do sociálnej demokracie - to som odmietol, nikdy som sa netlačil do popredia. Dnes sú najlepší budovatelia kapitalizmu bývalí komunisti. To, čo sa odohralo u nás, považujem za svoju veľkú porážku, usilovali sme sa o niečo, čo sa nenaplnilo a už sa ani nenaplní. Múdro to povedal Ďuro Špitzer: že on nechce budovať kapitalizmus, keď budoval komunizmus. Ja som ho síce nebudoval tak ako on, som však z tej generácie, ktorá bola na Priehrade mládeže a Trati mládeže.
Jadrom vašej práce historika je výskum Slovenského národného povstania a tejto téme je venovaná aj vaša najznámejšia kniha Z ilegality do povstania. Uverejnili ste aj prácu o rôznych výkladoch povstania. SNP sa však doteraz nestalo výlučne "historickým" objektom. Je to aktuálny politický problém, dokonca aj osobný. Prečo SNP ešte stále priťahuje toľko pozornosti?
Mám na to jednoduché vysvetlenie. Ide o to, že exponenti Slovenského štátu, či už to boli gardisti, alebo funkcionári HSĽS, či to boli kňazi, ktorí boli poslancami, alebo aj niektorí spisovatelia a novinári, sa stavali do pózy reprezentantov národa a Slovenský štát mal byť naplnením tisícročných túžob národa. Mimochodom, o tisícročných túžbach nemôže nikto nič vedieť, pretože generácie prichádzajú a odchádzajú a každá generácia má svoje túžby. Vráťme sa však k SNP a exponentom Slovenského štátu. Stalo sa im, že tu čosi vypuklo za ich chrbtom a zhodilo ich z toho piedestálu, na ktorý sa sami postavili. Toto poníženie, toto odstavenie je pre nich trápnejšie a trpkejšie, ako keby koniec Slovenského štátu bol dôsledkom čisto vojenskej porážky zo strany spojencov. Preto potom tá fanatická nenávisť k Povstaniu, vyhrabávanie negatív, vymýšľanie alebo nesprávne interpretácie. Je to preto, že Povstanie ich definitívne hodilo cez palubu. Za režim, ktorý sa neustále dovolával toho, že stojí na ním národ, zrazu nemal kto bojovať, museli zaň bojovať nemecké vojská. To bolo priznanie ani nie porážky, ale rovno krachu. Pozadím obhajoby vojnového Slovenského štátu je práve tento pocit poníženia, ktorí zažívali jeho exponenti roku 1944. Okolo tohto sa to dodnes točí.
Povstanie dostalo prívlastok "národné". Unesie ho, zaslúži si ho?
Jednoznačne áno.
Pred novembrom 1989 ste si vraj mysleli niečo iné.
Už na začiatku sedemdesiatych rokov som sa dostal do sporu s marxisticko-leninskou historiografiou a jej politickými predstaviteľmi. Často som sa stretával s Pavlom Čarnogurským. Bol síce o generáciu starší ako ja, veď jeho syn Ivan je v mojom veku. Debatovali sme o Slovenskom štáte, o sidorovskej opozícii, ku ktorej Paľo patril. Bol pôvodne učiteľ, jeho chuť stále niečo vykladať bola niečím ako chorobou z povolania. Rád som ho počúval. Z našich stretnutí potom ŠTB vykonštruovala, že paktujem s ľudákmi, že som náchylný k ľudáckej koncepcii povstania. Tlačili ma do pozícií, na ktorých som nikdy nebol. Ľudácka koncepcia, to sú tie protipovstalecké taľafatky, ktoré čítam doteraz.
S otázkou zmyslu SNP je však spojená ešte jedna temná stránka slovenských dejín, a to päťdesiate roky.
Pochádzam od Trnavy, to nebolo povstalecké územie. A tak som po štúdiách archívnych materiálov vyhľadával účastníkov SNP. Rozhovory s nimi boli druhou univerzitou môjho života. Nebanujem, že som ju absolvoval, aj keď som sa dozvedal veci, ktoré mi neboli dvakrát príjemné. Zistil som totiž, že väčšina z nich sa vrátila z väzenia. Bol som vtedy členom komunistickej strany, a od týchto ľudí som sa dozvedal, že ich postihol komunistický režim. Často to boli pre mňa trápne chvíle. Veľmi rýchlo som zistil, že komunistická strana nemá monopol na pravdy o povstaní. Na druhej strane, a ten názor zastávam doteraz, komunistov nemožno z odboja vyškrtnúť alebo bagatelizovať, znevažovať ich. Práve rozhovory s účastníkmi Povstania ma podnietili k tomu, že som sa ako historik začal zaujímať aj o päťdesiate roky. Študoval som napríklad archívne materiály o občianskej skupine Flóra, ktorú viedla pani K. Viestová. Vyhľadal som ju, vtedy po prepustení z väzenia žila v Šamoríne. Tam som si vypočul veci, z ktorých mi išiel mráz po chrbte. Otvorili sa mi oči. Tak som sa dostal k skúmaniu politických procesov.
Zmena pohľadu na Povstanie na začiatku šesťdesiatych rokov bola silne spojená s pôsobením Gustáva Husáka.
Vtedy začal pracovať Slovenský výbor pre dejiny protifašistického odboja. Pracoval pri Ústave dejín Komunistickej strany Slovenska, riaditeľom bol Bohuš Graca. Na návrh riaditeľa Historického ústavu SAV som sa stal tajomníkom tohto výboru. Bolo s tým spojenej veľa roboty, písanie zápisníc, ich overovanie. Členmi komisie boli Jaro Šolc, Samo Falťan, teda veteráni Povstania. Členom výboru bol aj Gustáv Husák, bolo to už po barnabitskej komisii. Ten, ako sa na politika patrí, počúval, a potom sa snažil vystupovať tak, aby sa jeho pohľad presadil. Takto sa na politickú scénu začal drať "amnestovaný kriminálnik", nerehabilitovaný politik Gustáv Husák. Počúval som diskusie o ňom, stretával som sa s ľuďmi, ktorí ho obhajovali, ktorí sa s ním stotožňovali, nebudem tajiť, isté veci sa mi páčili. Potom som čítal rukopis jeho knihy o Povstaní a prišiel som na to, že to nie je celkom tak, ako to Husák prezentuje. Vtedy som ani tušiť nemohol, koľko problémov mi to prinesie.
Vašou témou však bol občiansky odboj. Ako ste sa k nej dostali?
To bola jednoduchá história. Všetci chceli robiť revolučné a stranícke témy, tie sa preferovali. Pracovníci Ústavu dejín Komunistickej strany Slovenska si hovorili: my sme stranícka inštitúcia, to samozrejme patrí nám. Podobne sa orientovalo Múzeum SNP v Banskej Bystrici a Vojenský historický ústav. Nikto nechcel robiť občiansky odboj, to sa každému zdalo neperspektívnou témou. Keďže sme chceli odboj zachytiť ako celok, dal som sa na tému, o ktorú v tom čase nikto nestál. Poctivo som sa tomu venoval, aj ma to zaujalo, bola to vášeň mladého bádateľa. Roku 1967 som bol v Nemecku, dostal som Humboldtovo štipendium, a tam som sa dostal aj k niektorým nemeckým dokumentom. Knihu Z ilegality do povstania som dopisoval na začiatku roku 1969. Stretla sa s pozitívnym ohlasom, nielen u historikov, ale aj u tých, ktorí boli činní v občianskom odboji. Títo ľudia veľmi citlivo reagovali na to, čo sa o nich píše. Pamätám sa, ako som stretol pani Viestovú - zo Šamorína sa presťahovala na bratislavské sídlisko - ktorá mi tak krotko žensky povedala: "Som rada, že ste mňa nezaútočili tak, ako dr. Husák".
Napísali ste prvú ucelenú monografiu o občianskej zložke odboja.
Napísal som knihu o nekomunistickom odboji, sám som bol členom komunistickej strany. Už som hovoril, že to nebola práve ľahká situácia. Vo Vajnoroch žije dr. Beharka, člen povstaleckej Národnej rady, ktorý sa v októbri minulého roku, po 51 rokoch, vrátil z americkej emigrácie. Ešte keď som bol v roku 1967 v Nemecku na študijnom pobyte, napísal som mu list. Odpovedal mi asi tak: pán Jablonický, neviem si predstaviť, že ste boli historikom a neboli členom komunistickej strany - ja vám dám nejaké údaje, nejaké materiály a vy to zneužijete proti nám. Nestretával som sa s tým, že by mi odbojári neverili, ale hovorili mi o veciach s istou rezervou. Až keď mi vyšla knižka, sami sa ku mne hlásia ochotnejšie, s tým, že to môžem použiť v druhom vydaní. Bol som rád, že vyšlo prvé vydanie.
Tá knižka zmenila váš osud.
Naozaj podstatne zmenila môj osud. Spočiatku som dokonca dostal cenu Socialistickej akadémie, prišli pochvalné recenzie. Dokonca supechválenkársku recenziu na moju knihu uverejnil Miroslav Kropilák, ktorý bol po Holotíkovi riaditeľom Historického ústavu. Rukopis knižky recenzoval Ľubomír Lipták, kolega, a Václav Kural z Prahy. Potom sa však začala normalizácia.
Normalizácia zanechala hlboké stopy v mentalite slovenskej spoločnosti. Ešte veľmi dlho ich bude zrejme vidieť. Ako ste vnímali začiatok tohto obdobia?
Pamätám si to ako dnes. V roku 1970 som bol som na dovolenke v Grécku. Vtedy to bola zložitá procedúra, potrebovali ste devízový prísľub, doložku, vízum, nie ako dnes, keď sa tam ide bez problémov. Vrátil som sa z dovolenky, potom som bol vo Francúzsku, stretol som sa s francúzskymi partizánmi, ktorí bojovali v Povstaní. Po návrate som sa dozvedel, že máme pozastavené členstvo v strane, budú nás preverovať. V prvom kole ma preverili, nebol som na žiadnom zozname. Prvé výhrady voči mne prišli od Viliama Šalgoviča, bol vtedy predsedom Kontrolnej a revízne komisie. Kniha ho zaujala, na nejakej konferencii začal v nej listovať, ako vyučený typograf a kandidát vied, k tomu ešte generál, vedel, že knihy mávajú aj indexy. Tak si ho našiel, vyhľadal svoje meno, a tým sa to začalo. V knihe som s ním adresne polemizoval vo veci Michala Pavloviča. Začal sa o mňa zaujímať, a už to išlo. Najprv som bol len tak odsunutý na bočnú koľaj. Vtedy mi povedali, že som vraj tvrdohlavý. Podľa mňa však, keď historik nie je tvrdohlavý, vôbec nie je historikom. Predsa keď prídem k nejakým názorom, tak sa ich držím a ustúpim, len keď uznám váhu argumentov a nie keď mi povie niečo vyššia autorita alebo nejaký Šalgovič. Tak sa spustila proti mne akcia, dodatočné posudzovanie mojej knižky. O týchto posudkoch píšem v knihe Glosy o historiografii SNP. S jedným z autorov týchto posudkov som viedol dlhodobý súdny spor, ktorý sa skončil až v januári minulého roku. Súd mi dal za pravdu.
Na sedemdesiate roky asi nemáte dôvod spomínať v dobrom..
Musel som odísť z Historického ústavu, prešiel som pracovať do Ústavu pamiatkovej starostlivosti. A aj keď mi znemožnili publikačnú činnosť, naďalej som usilovne chodil do archívu a pracoval. Hovoril som si, že neskoršie to využijem. Potom prišiel na mňa policajný úder. Nepredpokladal som, že takto na mňa pôjdu, orabovali ma, všetko mi pobrali. Vtedy začali reči o mojej náklonnosti ľudáckej koncepcii Povstania a podobné hlúposti. Pri domových prehliadkach zobrali všetky rukopisy, doslova ma vyrabovali, nazval som to "rozkulačovanie historika". Totiž, keď rozkulačovali, ešte aj sýpku mi vyzametali, pobrali im všetko. Nevzdal som sa však, začal som koncipovať, písať a stal som sa autorom samizdatu.
Prišli deväťdesiate roky, vylúčení sa začínajú vracať na svoje pôvodné pracoviská. Vy patríte k tým, ktorí sa nevrátili. Prečo vlastne?
Zostaňme ešte pri sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Väčšina mojich bývalých kolegov sa mi začala vyhýbať, dokonca niektorí sa prestali so mnou zdraviť. Báli sa, ja ich ľudsky chápem, že neboli takí smelí. Nie však všetci, Tono Spiesz, stredovekár, ten, keď ma stretol, vždy sa opýtal ako sa mám, podobne kolegyňa Anna Štvrtecká mala vždy pre mňa čas. Boli však aj takí, ktorí dávali najavo, že s Jablonickým je najlepšie nič nemať. Ja som nepretrhol styky so všetkými historikmi, napriek tomu, že oni už na začiatku sedemdesiatych rokov z vedy vypadli. To nebola disidentská aktivita, boli to jednoducho starí kamaráti. Zaujímal som sa o nich osudy, oni tiež boli radi, že sa niekto o nich zaujíma. Uchytil som sa pomocou českých historikov. Po novembri ma oslovili českí kolegovia, či sa nechcem zamestnať v Prahe. Na podnet Občianskeho fóra sa vytvorila komisia na analýzu roku 1968/69. Spolu s R. Hoffmanom, ktorý sa potom stal rektorom Vojensko-politickej akadémie, som sa stal jej členom. Keď som prišiel do Prahy, tam mi povedali, že analogická komisia sa vytvorí aj na Slovensku a hovorilo sa o tom, že by som mal byť predsedom tejto komisie. Bolo to však všetko veľmi neformálne. Potom prišlo k mojim mítingovým vystúpeniam na pôde VPN, tam prišli aj niektorí historici, ale prišli ako pasívni poslucháči, nevyjadrovali sa k ničomu. Keď potom vyšla moja kniha Povstanie bez legiend a pripravovala sa jej prezentácia, zistil som, že nemám koho medzi historikmi osloviť. Musel som požiadať Mira Kusého, aby ma predstavil.
Teda nemali ste veľkú chuť vrátiť sa do Historického ústavu.
Neuchádzal som sa o návrat, pravdu povediac, ani mi túto možnosť nikto neponúkal. Je síce pravda, keď sa už na to pýtate, že vtedajší riaditeľ Samuel Cambel, ten list mám doma, sa písomne sa ospravedlnil všetkým, ktorí museli z Historického ústavu odísť. V tom liste bola aj taká podivná veta, že keby sme prejavili záujem, a budú na to mzdové podmienky, môžeme sa uchádzať o miesto v Historickom ústave. Na toto som nereagoval. Potom mi telefonovala Tonka Valachovičová, sekretárka v Historickom ústave. Pýtala sa, či prídem na stretnutie pracovníkov ústavu. Odpovedal som jej, že neprídem, že so mnou musí hovoriť nejaký hodnostár, nie sekretárka.
Začala sa vytvárať Komisia pre vyšetrovanie udalostí roku 1968/69.
Prvé stretnutia sme mali v archíve Dopravného podniku mesta Bratislavy, kde bol Hoffman zamestnaný. Ešte sa pamätám na archivárske krabice, medzi ktorými sme sedeli. Videl som, že všetci sme už dosť starí a nebudeme mať výdrž sedieť v archíve. Keď má niekto šesťdesiat rokov, na prácu v archíve si už nezvykne. Hľadali sme do komisie vhodných ľudí. Veď začať výskum od začiatku, to si vyžaduje sebazaprenie, obetavosť. Začali sme hľadať mladších. Vtedy sa objavila myšlienka, aby sa vytvorilo samostatné pracovisko, aby sme sa nestali súčasťou Historického ústavu. Musím povedať, že mne to vyhovovalo. Keď som sa v lete 1990 vrátil z dovolenky, tak Milan Strhan mi gratuloval, že som sa stal riaditeľom. Predsedníctvo SAV rozhodlo, že komisia bude pracovať ako Politologický kabinet. Tak som sa vrátil do SAV, ale nie do svojho pôvodného ústavu.
Hneď po novembri sa začali objavovať vaše knihy.
Ešte pred Vianocami 1989 sa ohlásili ku mne manželia Roháčovci. On bol redaktorom Obzoru. Vedel som síce, že sa priatelili s V. Plevzom, ako kedysi aj ja, predsa len som ich neodmietol. Keď prišiel, na klope mal veľký odznak VPN, tak sa ma spýtal, či nemám nejaký rukopis, ktorý by mohli vydať a tak sa prezentovať v nových časoch. Prečo nie? V januári som odovz dal rukopis, ktorý som napísal ešte v disente a na jar bola kniha vonku.
Od začiatku deväťdesiatych rokov sa vracia to, čo ste nazvali ľudáckou interpretáciou slovenských dejín. Veda, to by mal byť aj rozhovor, dostali ste sa to reálneho rozhovoru s predstaviteľmi tejto koncepcie?
Na začiatku roku 1990 prišli F. Vnuk a L. Ďurica. Na mítingy s nimi chodil aj Paľo Čarnogurský. Vtedy som často chodil do Prahy, raz som našiel vizitku, že by som mnou chcel hovoriť František Vnuk, ten istý, ktorý kedysi napísal v Kanadskom Slovákovi, že škoda papiera na tú moju knižku o SNP. Dokonca ma nazval popuťčikom Husáka - mňa. Prišiel s Františkom Bielikom, ten dnes učí politológiu v Trnave. To však len tak na okraj. Zvítali sme sa, ponúkol som ho kávou, nič iné nechcel a začali sme debatovať. Povedali sme si o svojich názoroch, nehádali sme sa, ani sme na seba podráždene nereagovali. On zrejme oťukával terén, viac neprišiel. Zrejme mu stačilo jedno stretnutie a vedel, že Jablonický sa nezmenil. O dva dni, viete, že ja som vo veľmi dobrom vzťahu s Ferom Mikloškom, mi Fero hovorí, že na Obchodnej stretol Imra Kružliaka, Fera Vnuka a Viliama Plevzu. Odpovedal som mu, že toto nie je pre mňa nič nového, túto trojicu som stretol už roku 1967 v Mníchove.
Vzťah historiografie a politiky ste zažili v drastickej podobe. Ako sa pozeráte na dnešný vývoj?
S obavami sledujem vývoj na Slovensku. Na začiatku deväťdesiatych rokov nikto ani za nič nevyslovil slovo kapitalizmus. Všetci hovorili o akomsi trhovom hospodárstve, trhovej ekonomike. Slovo kapitalizmus akoby neexistovalo, dnes však vidíme, že sociálne rozdiely začínajú prerastať únosnú mieru. Bojím sa spojenia nacionalizmu s populizmom, teda toho, čo predstavuje dnes HZDS. Neberiem to osobne, celkom dobre sa porozprávam aj s členmi HZDS, ide však o politické smerovanie Slovenska.
Hovoríte o obavách, v akom zmysle?
Ekonomicky, ale aj z hľadiska ľudských práv. Poviem to celkom jednoducho. Keď mladého Kováča uniesli, hneď som si myslel, že to spískala SISka. To predsa môžu urobiť komukoľvek. To sa však nesmie urobiť nikomu, ani Mečiarovmu synovi, keď sa to stane, tak je potrebné žiadať potrestanie. Ale to, ako sa oni všetci k tomu stavajú až dodnes, to ma napĺňa obavami. Ako mohli právnici dovoliť, aby sa niečo takéhoto udialo. Tak isto ma znepokojuje okiadzanie ľudáckej totality. Nedávno som si kúpil knihu Zamlčaná pravda o Slovensku III. Sú to hlúposti, ale takéto knihy vychádzajú. Prečo by nemohli vychádzať také isté ódy na Stalina alebo na Gottwalda, keď vychádzajú na Tisa? Nechcem byť prorokom, ale istých obáv sa neviem zbaviť.
S hosťom Slova sa zhováral František Novosád
