Eurokontext 2016

Počet zobrazení: 4069

Vo všetkých druhoch umenia dnes vládne móda festivalov. Ich prvoradou funkciou je konfrontácia, a tak väčšina z nich má nadnárodný kontext. Je prepotrebné tak pre tvorcov ako pre divákov poznať, čo sa „varí v umeleckých kuchyniach“ mimo nás, aj keď, prirodzene, nemusíme všetky trendy mechanicky preberať.

eurokontext_2016.jpg

V roku 2014 vedenie SND zorganizovalo nultý, vlani prvý ročník Eurokontextu venovaný činohernému divadla. V tomto roku v dňoch 20. 5 – 3. 6. prišiel rad na operu a balet. V oboch budovách SND diváci mohli zažiť desať operných a päť baletných večerov. V baletnej časti okrem dvoch domácich produkcií vystúpili tri zahraničné súbory –Antonia Gadesa, Paula Frenáka a Borisa Eifmana. Na rozdiel od toho operná časť bola konfrontáciou súborov z Prahy, Brna, Ostravy, Košíc a opery SND. Mimobratislavské súbory sa predstavili väčšinou klenotmi opery 20. storočia, kým SND uviedlo popri premiére Verdiho Simona Boccanegru ešte štyri inscenácie prebiehajúcej sezóny. Ak protiváhou moderných kompozičných postupov prezentovaných hosťujúcimi súbormi mala byť moderná inscenačná podoba inscenácií domácich, potom by stačilo, keby SND uviedlo „politickú“ aktualizáciu Beethovenovho Fidelia a Konwitschneho netradičné poňatie Janáčkovej Veci Makropulos. Zaradenie ostatných troch bratislavských inscenácií do programu festivalu (Simon Boccanegra, Così fan tutte a Romeo a Júlia) pôsobilo skôr formálne.

Najväčší ohlas vyvolali predstavenia pražského ND – Janáčkova opera Z mŕtveho domu a dve Šostakovičovo krátke opery, Orango a Antikonformistický jarmok, v ktorom skladateľ podrobil ostrej satire dogmatické chápanie ľudovosti v umení. Vzhľadom aj na naše vlastné skúsenosti s takouto kultúrnou politikou dielo témou rezonovalo. Obe pražské produkcie som, bohužiaľ, nevidel. Šéf brnianskej opery režisér Jiří Heřman vynachádzavo dokázal dodať dielu Bohuslava Martinů Epos o Gilgamešovi aj javiskovú podobu (doteraz sa hrávalo ako koncert). Zachoval pri tom mýtickú podobu eposu, skĺbil hudbu a spev s pohybom a mnohými javiskovými nápadmi do pôsobivého tvaru na tému života a smrti. Na tej istej scéne sa mu už o čosi menej darilo s barokovou operou Henryho Purcella Dido a Aeneas, ktorej bájny príbeh preniesol na zábavnú loď zo súčasnosti. V oboch prípadoch však vynikalo skvelé orchestrálne naštudovanie (Marko Ivanovič resp. Václav Luks), spevácky Jiří Bruckner a Kateřina Kněžíková. Ostravská inscenácia nesmierne náročnej Prokofievovej opery Ohnivý anjel (podľa Briusova) je naozaj len pre elitné publikum a ani režisér Jiří Nekvasil neuľahčil divákom jej percepciu. Opernú časť uzavreli Košičania na tému Mozart a Salieri. Najprv uviedli krátku operu Rimskeho-Korsakova s týmto názvom (dielo bolo vhodnou predohrou k druhej polovici večera), hoci znalcom skladateľovej hudby chýbala pre neho príslovečná perlivá inštrumentácia. V experimentálnej opere (po prestávke) sa dirigent a skladateľ Marián Lejava pokúsil vyvrátiť fámy o Salierim ako Mozartovom vrahovi na základe najnovších štúdií, hoci v širokej verejnosti zrejme vďaka práve zosnulému dramatikovi Petrovi Shaferovi a Formanovmu filmu tieto fámy budú aj naďalej žiť vlastným životom. Dielo je mixom myšlienkovým i hudobným, mieša modernú skladateľovi reč (aj elektroakustickú) s  hudobnými výňatkami z Mozarta a Salieriho. V myšlienkovej rovine vedie dialóg o problematike génia, relativite slávy a zmysle či márnosti života. Aj réžia Michala Spišáka viaceré situácie pôsobivo rozviedla, takže nebyť neúmernej dĺžky predstavenia, mohli by sme dielo hodnotiť výsostne kladne.

Hlavným problémom festivalu bolo jeho publikum. Produkcie síce odmeňovalo s nadšením, no kapacity divadelných sál sa nepodarilo adekvátne zaplniť. Pri tom diela prezentované mimobratislavskými súbormi už tunajší priaznivci opery sotva budú môcť v SND vidieť a ide v takmer každom prípade o unikáty opernej tvorby minulého storočia. Zdá sa, že väčšine bežného bratislavského publika tieto diela nechýbajú a nie je schopné alebo ochotné im porozumieť. Pravda, nielen zvolenské, ale aj bratislavské publikum sa v minulosti zachovalo macošsky aj voči už zaniknutým Zvolenským hrám zámockým, ktoré predstavovali iný variant operného festivalu zameraného na konfrontáciu krásneho spevu domácich a kvalitných zahraničných spevákov. Napriek tomu organizátori budúceho Eurokontextu by mali viac prihliadať nielen na poloodborné, ale aj na bežné operné publikum s jeho preferenciami. Opäť nenadchla propagácia podujatia, ktorá zostala hlboko v tieni takých šou, ako je Žena roka a podobne.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984