Reklama

Modernista, ktorý chcel zmeniť slovenské myslenie

Počet zobrazení: 8754

01_novomesky_plagat_perny_351x356.pngLaco Novomeský: modernistický básnik, humanistický ľavičiar, politik, žurnalista, kulturológ, ktorý po vzore západných umeleckých hnutí spojil umeleckú avantgardu a ľavicovú politiku, spoluzakladateľ DAV-u a jeden z predstaviteľov novej slovenskej a československej inteligencie. Zaslúžil sa aj o vznik Slovenskej národnej galérie a Slovenskej filharmónie. Dňa 27. decembra 2014 uplynulo 110. rokov od jeho narodenia. Normatívny a hodnotový odkaz katarzných, filozofických Novomeského básní je spolu s tvorbou takých osobností, ako sú Vojtech Mihálik, Miroslav Válek, Peter Jaroš či Ladislav Ballek, na úrovni najtalentovanejších európskych tvorcov 20. storočia pochádzajúcich zo Slovenska.

Pred desiatimi rokmi (pri 100. výročí básnikovho narodenia) zorganizovala Spoločnosť Laca Novomeského v spolupráci s Klubom Nového Slova, SNM a ÚPV SAV konferenciu a cyklus podujatí s názvom Laco Novomeský: kultúrny politik, politik v kultúre, z ktorej vyšla aj rovnomenná  publikácia. Tento akt bol svetlom do nemilosrdnej tmy, ktorá nastala po jednostrannom a prvoplánovom interpretovaní všetkého, čo sa udialo pred rokom 1989. Príspevky ukazujú rôznorodosť vnímania osobnosti Laca Novomeského ako interdisciplinárneho mysliteľa, aktivistu, politika, žurnalistu, umelca a umenovedca-kulturológa. Osobnosť Novomeského je v príspevkoch analyzovaná z hľadiska estetického (Valcerová, Kuklinková), historického (Kamenec), politicko-kultúrneho (Dubnička, Londáková, Krno), religiózneho (Minahane), žurnalistického (Chmelár, Machala) či národného (Kiss, Gbúrová). Zmyslom tohto článku je pripomenutie základných udalostí z básnikovho života obohatené o ukážky jeho básní. Súčasťou článku je aj encyklopedický dodatok o avantgardných davistoch pre ucelenosť odkazu hnutia, ku ktorému patril. 

Slová básne zachytávajú očarenie i úzkosť, niekedy sa zdajú zbytočné, ale prinášajú úľavu, pomáhajú už len vyslovením solidarity.[1] Laco Novomeský

* * *

Neskoro prídem
jak po myšlienkach slová,
až hviezdy dohasnú a v rannom slnku rosa
zobjíme kvety ─ biela, rozochvelá,
jak svätojánska muška vaše vlasy včera.


Laco Novomeský: Noc na stráni (Otvorené okná)

Predhovor

Novomeského treba určite vnímať v prvom rade ako popredného predstaviteľa avantgardy. Chcel pretvoriť slovenskú kultúru a nasmerovať ju k novej budúcnosti, očisteniu od stereotypov a prežitkov minulosti, podobne, ako to robili avantgardisti v leninskom Rusku. Valér Peťko o Novomeskom píše: „Humanista v pravom zmysle slova vnímal novodobé Slovensko netradične, bez provinčných koncepcií, moderne, v rozmeroch svojho komunistického svetonázoru.“[2] Spoločným menovateľom avantgárd je budovanie nového sveta, ktorý cez manifesty a nové umenie stavia na vlastných základoch a verí v pretvorenie človeka k svetlej budúcnosti. Ak chceme správne pochopiť myslenie avantgardných smerov, musíme ich vnímať vo viacerých dimenziách a taktiež vo vzájomných prepojeniach. Sú to experimenty hudobných skladateľov Schoenberga, Weberna, Stockhausena; architektúra ruských konštruktivistov Maleviča, Lisického, Tatlina, 02_novomesky_pri_kave.jpgmaľby Picassa, Cézanna, Duchampa, Gauguina, dizajn, ktorý priniesol Bauhaus, Rodinove sochy, divadelné techniky Mejercholda, práca s montážou vo filmoch Ejzenštejna a napokon poézia Majakovského, Jesenina, Apollinaira či Baudelaira. Nie náhodou Novomeského poéziu ilustroval slovenský modernista Ľ. Fulla. S. Šmatlák si tiež všíma analógiu slovenskej výtvarnej moderny Fullu a Galandu (výrok zo súkromných listov „Obraz sa má podobať obrazu, a nie výseku krajiny“) a Novomeského fikciu „geometrie“ – pokus vytvoriť z básne samostatnú, svojprávnu skutočnosť.[3] A. Bokníková o Novomeského básňach píše: „V medzivojnových i vojnových zbierkach L. Novomeského sa objavujú dve línie básnickej výpovede. Sú to jednak fragmenty príbehov o ľudských osudoch, ktoré sčasti predsa len zobrazujú onen „výsek krajiny“ alebo aspoň načrtávajú „skicu“ mimotextového sveta. Na druhej strane Novomeského charakterizujú číre evokácie tvarov a vecí, vytvárajúce svojskú verziu lyriky. Ako osobitá pôsobí preto, lebo obsahuje predmetnosť „v pravej podobe“, jej obzor je zaplnený čisto detailmi vecí a tvarov, a to niekedy i bez náznakov postáv. Jeho priestor sa vtedy stáva priestorom bez ľudí. Inokedy stoja v popredí predmety – dlážka, mračná či „stromovie“, pričom obraz ľudskej bytosti sa odvíja od nich. Počas celej tvorby Novomeský vytvára svojím avantgardným výtvarným cítením povedomie rozporu. Vyvoláva napätie medzi predstavou figuratívneho umenia, založeného na zobrazení postáv ľudí prípadne iných tvorov, a predstavou umenia nefiguratívneho, abstraktného.“[4] Všimnite si, že čierna, biela, žltá a červená sa stala podobne ako u západných modernistoch dizajnom takmer všetkých Novomeského knižiek.

03_novomesky_romboid.jpgČierni sú baníci
vražedná čerň ich raní.
Čierny je oheň kamenný,
zo zeme čiernej dolovaný.
Čierna je zástava
čo nad šachtami vlaje.
Len krv,
krv v baniach preliata,
krv ľudí červená je.


Laco Novomeský, Čierna červená (Romboid)

Podľa A. Valcerovej v Novomeského tvorbe cítiť túžbu po poznaní, exotike, erotike, ktorá sa najosobnejším východiskom, na ktorom buduje svoje texty;[5] mesto nahrádza absolútne neutrálny priestor, literárny jazyk strieda inšpirácia každodennosťou v sociálnych rozmeroch.

Na hviezdy siaha ruka chalana,
cupotom nohy na zem padajú,
jak jablko na nos Newtona.
Vykrúcaj, tancuj, dievča z Myjavy,
až  biele nohy pieseň osladia,
ochorie mnohý: Cigán, ja i vy.
Rozteká stolom víno bezcenne.
Hajajaj, kto to len bude mať z nás v dome krštenie?


Laco Novomeský: Čardáš (Zuzke Zguriške, Romboid)

Tvorba Novomeského je tým, čo sa možno v dnešnej post-spoločnosti „už nenosí“ – nádherným vyjadrením poetickosti nášho života vo svojej unikátnej jedinečnosti v spojení s avantgardnou kompozíciou. Je gramsciovským vyjadrením subjektívneho ako súčasti cesty k spoločnému (kolektívnemu vedomiu). Š. Kopčan, ktorý vo svojom texte odkazuje na Novomeského humanistický odkaz, pripomína prvotné poslanie DAV-u „vniknúť do najprostejšieho stupňa citového života, čo najzrozumiteľnejšie vysvetľovať zložitosti ciest spoločnosti k novému sociálnemu zriadeniu, zbaviť ľudí predsudkov, povier zakorenených od stáročí a živenými sociálnou mizériou.“ [6] Novomeského odkaz je o viere pre svetlú budúcnosť človeka a jeho pretvorenie, tak ako to hlásali modernisti – čiže v pretvorení človeka, špeciálne slovenského človeka, cez umenie a kultúru. T. Kuklinková našla v Novomeského textoch hodnotové posolstvá, resp. kritéria umeleckej hodnoty, ktoré vo svojich úvahách a básňach odovzdával: schopnosť uchopiť pravdu, hodnotenie situácie z pozície slobody a humanizmu, praktické pretvorenie poznania a schopnosť spracovania znakových systémov a jazyka (ako baudelairovská alchýmia slova).[7]


04_novomesky.jpg

Podobne ako Wolker a Nezval aj Novomeský píše so silnou dávkou krásna a poetizmu o osudoch bežných malých i veľkých ľudí, o živote aj o smrti, o radosti i smútku. Analógiu s Wolkrom si všíma aj Igor Ivanov: „... básne Nedele pripomínali niečo známe, predovšetkým Wolkra. ... tieto balady o znivočených slúžkach a tanečniciach som čítal s neoslabujúcim záujmom. Boli plnokrvné, precítené, načisto zbavené titanizmu a pokryteckej sentimentality. K tomu si ešte pridajte neočakávané zvraty básnického myslenia, bizarnú a zároveň nenásilnú montáž slovenského materiálu s nádychom improvizácie. ... Skryté mená vecí, tajomstvá javov, podstata sveta!.“ [8] Novomeský sa snažil zmeniť svet, slovenskú mentalitu, vytvoriť novú spoločnosť v duchu moderny a avantgárd: „... dobre porozumieť národným dejinám znamená zmeniť ich. Novomeský ďaleko presiahol slovenský i československý kontext. Nie slovami, ale politickou praxou, nie prázdnym gestom, ale vlastnou riskantnou skúsenosťou podpísal svoje internacionálne záväzky,“ [9] napísal Vladimír Mináč o Novomeskom.

05_novomesky.jpgBásniku! Filozofe!
Čerň vašej mystiky
Vízia diaľok tajomných!
Magika fialová!


Laco Novomeský: Nad daktylom Otakara Březinu (Romboid)

Novomeského básne sú oslavou života vo všetkých jeho aspektoch. Sú oslavou radosti i smútku. Sú hedonistickým výkrikom bohéma, revolucionára a aj asketickou meditáciou existenciálneho filozofa. V jeho básňach sa snúbi poézia každodennosti s poéziou tých najvýnimočnejších životných okamihov. Spája sa v nich kolektívne a aj individuálne presne tak, ako si to poznamenal Miroslav Válek: „No pritom každá udalosť na svete dotýka sa osobne aj nás – o tom som presvedčený. A básnik musí vedieť nájsť onen styčný bod, kde sa stretáva individuálne a kolektívne.“[10] A Novomeskému sa tento styčný bod podarilo nájsť v duchu Jeseninovho humanistického odkazu theatra mundi. Krásne to napísal Stanislav Šmatlák: „9 je básnických kníh Laca Novomeského, počtom presne toľko ako symfónií Beethovenových. A hoci ani v jednej z nich niet čo len náznaku po nejakom titanskom geste, aj v nich je do podoby prelomu v dejinách ľudstva, národa i jednotlivca. Bije v nich srdce človeka, ktorý vie nielen vidieť a cítiť, ale ktorý musí ustavične aj myslieť; preto hľadá svoj krásny sen o možnej budúcnosti sveta v labyrinte bolestí života, preto nachádza priliehavé slovo pre svoj básnický obraz vždy v konkrétnych polohách i rozmeroch reálnej skutočnosti a reálneho bytia človekovho. ... Som hlboko presvedčený, že meno Laca Novomeského sa bude stále určitejšie a častejšie vyslovovať a jeho poézia ešte hĺbavejšie vnímať v jednom rovnorodom rade s menami a tvorbou najväčších reprezentantov básnického génia človečenstva... lebo Novomeský vedel podať výnimočné gesto vystihujúce najhlbšiu podstatu životného odkazu všetkých svojich veľkých predchodcov v básnictve.“ [11]

Listy k listu skladá pilný september,
vánok ich obracia a číta stránky roztvorených kníh:
je jeseň, jeseň je, ach jeseň nemocná.

Lúč slnka opozdený pod múrom vyhrieva sa;
lenivá mačka pradie pri ňom sladké sny.

Laco Novomeský, Deň

Pôsobenie

Novomeského život bol plný vzostupov a pádov..., svetla a tmy, tak ako v jeho poézii. Narodil sa 27. decembra 1904 v Budapešti, pochádzal z rodiny krajčíra Samuela Novomeského a Irmy, rodenej Príkopovej. Do školy začal chodiť v Budapešti, po presťahovaní rodiny v Senici, potom pokračoval v štúdiách v Modre. Zmaturoval v roku 1923 a nastúpil ako učiteľ, ktorý sa externe vzdelával na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (tu sa začal zaujímať o politiku a filozofiu). V roku 1924 rediguje mesačník Mladé Slovensko a stretáva  sa s Urxom v pražskom Voľnom združení študentov socialistov zo Slovenska a neskôr s Clementisom, 06_novomesky_mlady.jpgSiráckym, Okálim, Svetlíkom, Jilemnickým, Elenom a Poničanom – začína s prípravami DAV-u. [12] A. Krištof, Andrej Ogrod, Pavel Havran, Brkoslav, Gama, Gamma, n.gorod, N. Gorod, Pavel Hronec, Vacek, Xenon – to všetko boli Novomeského pseudonymy. Prácu učiteľa zanechal a v roku 1925 vstúpil do komunistickej strany, kde sa zoznamuje s Gottwaldom.

Cenným historickým materiálom sú vydané listy davistov, ktoré zachytávajú nálady, nádeje i beznádeje autorov, ktorí chceli krvopotne vybudovať nový a spravodlivejší svet. Ich boj sa im zdal často beznádejný, ich cestu lemovala nevďačnosť, ignorácia a ľahostajnosť ľudí. Novomeský píše Urxovi nasledujúce slová (pripomínajúce dnešné facebookové statusy, avšak v roku 1926): „Pamätáš sa Edo na tie trpké dni bez fajčiva? Ale nie je to tento bezpeňažný stav, ktorý topí človeka v najzúfalejšom nihilizme. Už tretí týždeň mi je na grcanie, keď si mám sadnúť a premyslene, konštruktívne pracovať. Sú chvíle, keď mám najlepšiu vôľu napísať, aby sa ľudia vykašľali na všetko. Asi desať minút som kŕmil Grétku mojimi novými teóriami o nezmyselnosti – tá sa tak naľakala, že už sem vôbec nechodí – a to je jediná vec, čomu sa opravdu teším. Najradšej by som sa opíjal ďalej, ale vzpiera sa tomu moja fyzická konštrukcia – a potom, nemám ani peňazí."[13]

V roku 1927 vydáva 23-ročný Laco Novomeský kultovú Nedeľu,[14] kde spojil avantgardnú a sociálnu líniu. Novomeský obdivuje Wolkra, Nezvala, Biebla, Seiferta, Vančuru a Jesenina.

„Kedysi v začiatkoch našej socialistickej poézie myslel som si napríklad, že mať rád Apollinaira je zrada na Majakovskom, na komunizme. Ale komunizmus, to je priestor pre človeka, patrí k nemu všetko, čo človek potrebuje. Dnes mi je jasné, že neexistuje problém komunizmus a Appoliniare, ale komunizmus s Appolinairom. Apollinaire patrí do komunizmu, pre človeka v ňom a nezáleží na tom, že sám vo svojej dobe bol ku komunizmu vlažný a možno ešte horšie, lebo jeho poézia patrí človeku.“[15]

Zbierka básní je založená na silnej asociatívnosti, symbolizme, silnej melancholicko-hedonistickej atmosfére, premenách nálad prepojených s intenzívnym vnímaním prostredia.

Laco Novomeský: Nedeľa v excelentnom prednese Dušana Jamricha[16]
https://www.youtube.com/watch?v=jRh7ft--_NM

... Lebo i dnešok má pôvaby, ale tie slúžia nám k životu každodennému,
dobre je niekedy navštíviť minulosť, čo tvár má mŕtvu a nemú,
a pri tej mŕtvote riecť si: i to bola, to bola krása,
hoc už dnes človeku niekedy tak veľmi podivnou
zdá sa, nuž ale čím bol spestrený život náš, čo by sa na ňom nám lákavým zdalo,
keby tak prúdenie kontrastných svetiel do hmiel sa nikedy nepousmialo.


Do nášho života napätie, výstup, pád, boj a mier nalieva sily,
a predsa žiť ešte chceme, ešte sme telo si do rakvy neuložili!
Tak isto nádherným zdá sa nám bubna zvuk, keď velí do tanca k shimmy,
ako keď bača sa namáha k odzemku s gajdami nafúkanými...

... lebo len básnici hovoria: milovať, milovať, potom hoc svet nech sa zrúti,
milovať, v láske žiť, kým v ruky studené kríž smrti do rakvy nepodajú ti,
milovať, v láske žiť, kým do dna vypiješ života červený kalich,
užívať všetku slasť, ktorá tu na svete čaká nás nedokonalých...

Laco Novomeský, Nedeľa

V Ostrave sa stal redaktorom novín Pravda chudoby a od roku 1929 začal pracovať v redakcii Rudého práva v Prahe a následne v ďalších tlačových orgánoch. Ako píše E. Chmelár: „V Pravde chudoby odštartoval fejtonistickú rubriku Nedeľný film, do ktorej neskôr prispievali aj iní autori, napríklad Peter Jilemnický ... V každom prípade môžeme povedať, že najprv sa zrodil Novomeský-básnik, reagujúci na dvojakosť sveta, a až potom Novomeský-novinár, odhodlaný na jeho principiálnu prestavbu ... Písal o osudoch jednotlivcov, o 19_novomesky_novinar.jpgich biede, o prechmatoch vysokých štátnych úradníkov, vládnych strán, ich korumpovaní, o meštiackej pseudomorálke, o zneužívaní národného cítenia, o politických plánoch cirkevnej hierarchie..“[17]  Tridsiate roky boli pre Novomeského kľúčové – ťažko sa vyrovnáva so smrťou Majakovského, po demonštrácii v Budapešti sa ocitá prvýkrát vo väzení,[18] zoznamuje sa s komunistickou inteligenciou. V marci roku 1932 sa oženil s Karlou Marešovou [19] a v tom istom roku vydáva zbierku sociálnych básni Romboid ovplyvnených poetizmom, podľa ktorej je pomenovaný aj slovenský literárny časopis, a zároveň zakladá s Vladimírom Clementisom Blok inteligencie Slovenska. Romboid bol podľa D. Okáliho „experimentátorský slobodný rozlet imaginácie, osvojenie si určitých formálnych umeleckých postupov ,kultivovaného západu′ a jeho avantgárd, ktoré odklínali nekonečné a zázračné zdroje jazyka a mohutnosti slova.“ [20]

O rok neskôr vydáva esej Marx a slovenský národ, ktorú napísal pre verejnú prednášku s rovnomenným názvom počas marca 1933. Novomeský si vo svojej eseji všíma kontrarevolučný charakter „národnej revolúcie“ a zároveň sa snaží historiografickým prístupom nastoliť problém nesprávneho interpretovania tejto dejinnej udalosti:

„Postavili sa proti maďarskej revolúcii, najmä však za viedenský absolutizmus a do frontu komandovaného ruským cárom. ... Národné hnutie slovenské a neskoršie povstanie bolo vedené širšou jednotiacou ideou panslavizmu, ktorého silou bolo Rusko, Rusko cárske. Už tento fakt jasne zdôvodňuje kontrarevolučný charakter tejto idey, lebo veď aké slobody bolo možno od nej očakávať, keď jej nositeľ a predstaviteľ bol najtypickejším reprezentantom všetkého útlaku ...  Marx a Engels priraďovali Slovákov medzi „národy bez histórie". Mali na zreteli národy na nízkom stupni hospodárskeho rozvoja, bez vážnych podmienok pre revolučné oslobodenecké hnutia. Ich kontra-revolučnosť, resp. okolnosť, prečo nemohli hrať revolučnú úlohu, vysvetľovali tým, že im chýbali – popri subjektívnych príčinách i hospodárske predpoklady. A vskutku: v tomto slovenskom hnutí nie je trieda, ktorá by reprezentovala Slovákov ako národ.“[21]

V roku 1934 podpisuje Manifest proti fašistickým provokáciám, zúčastňuje sa s Nezvalom, Jilemnickým a ďalšími zjazdu sovietskych spisovateľov v Moskve.[22] Od roku 1935 je redaktorom DAV-u (v tom istom roku vydáva zbierku Otvorené okná, ktorej motívom sú najmä sociálne problémy, chudoba a vysťahovalectvo, konfrontuje tu vlasť a svet; otvorené okna symbolizujú heslo mladej generácie spisovateľov a túžba odísť do nového sveta).

09_novomesky.jpgNa topánke má dieru v diere a pod nohami cesty zlé.
Tak chodí tulák bez kabele od nedele do nedele.
A inak bude. A tá viera palicou je mu v chvíľach zlých.
Svoj slabý krok ňou podopiera a zaháňa psov brechavých.


Laco Novomeský,
Mottá k istému životu (Otvorené okná)


Od roku 1937 je členom Klubu priateľov Španielska, ktoré navštívil. E. Chmelár píše o jeho účasti v španielskej občianskej vojne: „Jedným z nesporných vrcholov Novomeského novinárskej kariéry bolo jeho poslanie reportéra v španielskej občianskej vojne. Do Španielska odcestoval pôvodne na pozvanie Medzinárodnej asociácie spisovateľov na obranu kultúry. Zúčastnil sa tam na jej II. kongrese vo Valencii, Barcelone a Madride v júli 1937. Po skončení rokovaní však neodcestoval domov. Využil príležitosť a navštívil bojiská katalánskeho frontu. Z tejto cesty potom v Slovenských zvestiach uverejnil na pokračovanie (osem častí) rozsiahlu reportáž Od Cerbére po Brunete. Pri tejto príležitosti treba zdôrazniť, že byť reportérom v španielskej občianskej vojne predstavovalo v tom čase vyvrcholenie novinárskej kariéry. Spolu s Novomeským (ako jediným žurnalistom zo Slovenska) tam vtedy pôsobili Ernest Hemingway, Egon Ervin Kisch, George Orwell, Antoine de Saint-Exupéry, Iľja Erenburg, ale aj André Malraux, Julien Benda, Alexej Tolstoj a mnohí ďalší.“ [23] E. Chmelár si ako jeden z mála súčasných slovenských autorov uvedomil neuveriteľný Novomeského prínos pre žurnalistku, na ktorý sa v súčasnosti úplne zabúda. Venoval mu samostatný článok v zborníku (taktiež publikovaný v Slove): „Ladislav Novomeský sa kvalitou i kvantitou svojej publicistickej tvorby jednoznačne zaraďuje medzi najvýznamnejších slovenských novinárov 20. storočia. V rokoch 1924–1968 prispieval do viac ako päťdesiatich slovenských, českých i maďarských novín a časopisov, po roku 1945 ojedinelo publikoval aj v bratislavskom rozhlase. Publicistické dielo Laca Novomeského je rozsiahle i rôznorodé. Zahŕňa tisíce článkov: od drobných poznámok, glos a satirických invektív, cez bežné spravodajstvo, úvodníky a komentáre, až po reportáže, fejtóny a zásadné prejavy.“[24] Pozri bližšie celý článok: Laco Novomeský ako reportér z roku 2006.

V roku 1939 sa Novomeský vrátil na Slovensko a vydáva prelomovú zbierku Svätý za dedinou, kde cítiť pacifizmus a nezmyselnosť vojny, strach z nastupujúceho fašizmu a zároveň verí v dobro človeka.

Marián Geišberg – Bez mena (zhudobnená poézia L. Novomeského zo zbierky Svätý za dedinou)
https://www.youtube.com/watch?v=vvaHPtrGHTI

Až sa raz budú básne čítať a v ľuďoch ľudí poznáš zas,
až roztopí sa o mútnych vodách sneh i jarný mráz,
jak úbohý bol, povieme si, čas pušiek, dýk a náreku,
v ktorom bol básnik nepotrebný a človek cudzí človeku.

10_novomesky.jpgV rokoch 1940 až 1942 bol internovaný v ilavskej väznici za svoju politickú činnosť (vo väzení píše zbierku Pašovanou ceruzkou). Spoluorganizoval Slovenské národné povstanie (stal sa signatárom Vianočnej dohody v roku 1943) ako člen V. ilegálneho vedenia KSS a organizuje povstaleckú SNR v Banskej Bystrici. „Sami sebe sme si boli dĺžni týmto aktom. ...Dalo nám novú históriu, nové historické vedomie...“ [25] napísal o SNP Novomeský. V roku 1944 ako podpredseda SNR odchádza na významné rokovanie s E. Benešom do Londýna a začiatkom novembra do Moskvy.[26] Po vojne sa stal členom predsedníctva ÚV KSS, povereníkom pre školstvo a osvetu. V roku 1949 vydáva zbierku Pašovanou ceruzkou. Novomeský zastával národne, resp. federalisticky orientovaný typ smerovania (čo si všíma historik Ján Rýchlik),[27] čo bolo v rozpore s konceptom centralistickým. A keď Alexander Mach dostal mierny trest, objavili sa špekulácie, že sa o to pričinil práve Novomeský. Ako si však správne uvedomuje E. Chmelár: „Národné otázky však Novomeský nikdy nechápal ako súčasť prázdnej nacionalistickej rétoriky, ale ako aktuálne sociálno-ekonomické problémy vyžadujúce okamžité praktické riešenie.“ [28]

Po februári roku 1948 sa Novomeský podieľal na prevzatí moci, pričom zastával jeden z postov v Zbore poverencov[29]  a v roku 1950 sa stáva predsedom SAV.[30] S. Krno si všíma jedinečnosť Novomeského v intenciách jeho vstupu do politiky: „Ako štátnik sa netransformoval na agitátora, ale ostal skutočným básnikom. Do komunistického hnutia priniesol netradičné prvky, pohľad národnej inteligencie, bohémstvo a sebairóniu. Nekonvenčnými postupmi prekročil dobu.“[31] Podľa D. Hajka patril Novomeský k ľavicovým autorom, ktorí svoj „ľudský a občiansky kriticizmus vedeli spojiť s umelecky konštruktívnou tvorbou.“[32] Intelektuáli najmä v období krízy vnímajú angažovanie v politike ako poslanie a tvorbu vízií. Avšak, ich osud (ako poeticky píše S. Krno) pripomína motýľa, ktorý si pod túžbou nového poznania svetla petrolejovou lampu spáli krídla – čo je aj prípad L. Novomeského.

Až sa deň do tmy zrúti, motýľ vyletí,
v okrajoch krídel skryje vykrojené rty.
A hľadá iné rty k tým ukradnutým rtom,
za nimi bez ustania blúdi večerom.
Zlodej i láska chcú byť večne skrytí tmou,
hľa ako protestuje motýľ nad lamou.


Laco Novomeský: Motýľ nad lampou (Otvorené okná)

11_novomesky_clementis.jpgLaco Novomeský a Vladimír Clementis na návšteve v Poľsku roku 1948.

Potom, čo vo vojne riskoval krk, ho v roku 1950 obvinili spolu s Clementisom a Husákom pod réžiou Viliama Širokého z buržoázneho nacionalizmu; o rok neskôr ho zatkli (v tom istom roku jeho básne vyškrtli z knižníc a učebníc a bol zbavený členstva a funkcie KSĆ).[33] V procese im bola vyčítaná prílišná dôraznosť na „slovenské kompetencie“, podliehanie tzv. maloburžoáznym vplyvom, podceňovanie otázok revolúcie a miernosť voči ideológii nepriateľov (Clementisa v roku 1952 popravili). S Husákom sa snažili objahovať, avšak bez výsledku, a v roku 1954  ich odsúdili spolu s Danielom Okálim, Ladislavom Holdošom a Ivanom Horváthom na 10 rokov väzenia. O dva roky Novomeského prepustili – bol však pod policajným dohľadom a do roku 1962 pracoval v Památníku národního písemníctví v Prahe. Rehabilitovaný bol až v roku 1963, potom pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Po rehabilitácii vydal poémy Do mesta 30 minút a Víla Tereza (dostáva za ňu cenu K. Gottwalda) a slávnostne ho prijali za člena spisovateľského zväzu. [34] Rok 1963 bol, ako uvádza D. Hajko, rokom návratu davistov do slovenskej literatúry: „tri Novomeského knihy boli doslova výbuchom tvorivej sily a životnej skúsenosti...“[35]

12_novomesky.jpg

V roku 1964 sa stal národným umelcom, v roku 1967 získal Cenu Ľudovíta Štúra a v roku 1969 dostal titul Hrdina ČSSR, čo bol istý druh náplasti na nezahojené rany z väzenia. V rokoch 1964 a 1974 bol laureátom štátnej ceny Klementa Gottwalda a v roku 1969 laureátom národnej ceny SSR (v tom istom roku získal Leninov rad). Od roku 1965 bol opäť aktívny v politike aj poézii, aj ako prekladateľ ruskej poézie. Rok 1968 Novomeský uvítal a ako píše E. Chmelár: „Obrodný proces roku 1968 vracal Novomeskému nádej na vybudovanie sociálne spravodlivej a demokratickej spoločnosti, ktorej vždy veril. V televíznom príhovore 29. júla 1968 nielenže odmietol názory konzervatívnych členov vedenia KSČ, že ide o komplot odporcov socializmu, ale zároveň označil uplynulých dvadsať rokov za jeho ,mylnú, falošnú, autoritársky monopolizovanú a monologizovanú interpretáciu.′“[36] V roku 1968 vystupuje s Mihálikom a Válkom na protest z radov Kultúrneho života a prechádza do Nového slova, ktoré obnovil Gustav Husák.[37] Po roku 1968 sa stal členom predsedníctva ÚV KSS a čestným predsedom Matice slovenskej od roku 1974.

13_novomesky.jpg

Po roku 1968 bol Novomeský nezlomne kritický: „Ešte niekoľko mesiacov sa však publicisticky nevzdával a uverejňoval odvážne, zásadné stanoviská, odmietajúce tento brutálny útok. Bol to opäť burcujúci, rozhnevaný novinár Laco Novomeský, akého sme ho zažili naposledy v tridsiatych rokoch. Sklamaný, zatrpknutý a ťažko chorý nestor slovenskej reportáže odmietal ďalej akýmkoľvek spôsobom podporovať tých, ktorí zničili jeho celoživotný sen.“ [38] Od roku 1969 do roku 1974 vydáva niekoľko esejí a prekladá kultové dielo B. Pasternaka Dr. Živago. Od roku 1970 trpel vážnou chorobou, zomrel v Bratislave 4. septembra 1976.

14_novomesky_rambouskova.jpg                                                                               Kresba Ľudmila Rambousková

V roku 1979 vychádza zbierka Novomeského básní vo výbere Miroslava Válka, ktorá obsahuje aj vyjadrenia osobností politiky a kultúry. Válek o Novomeskom píše: „Bez vás by ozajstná podoba nášho umenia bola len rozmazanou tvárou v zahmlenom zrkadle. Tí, ktorí za vami prídu vás nebudú môcť obísť.“[39]

V roku 2006 vychádza zborník Laco Novomeský – kultúrny politik, politik v kultúre M. Pekníka a E. Petrovičovej vo vydavateľstve SAV, ktorý je aj v predloženom článku bohato citovaný.

Nedá sa hovoriť o Lacovi Novomeskom bez spomenutia progresívneho ľavicového periodika DAV. Pre pripomenutie preto uvádzam text z Wikipédie, ktorého som nepriznaným autorom a spracoval som ho na základe dostupnej literatúry v roku 2013 s cieľom popularizácie hnutia a skupiny intelektuálov okolo DAV-u. Napriek tomu, že redaktori Wikipédie článku mažú a ideologicky upravujú, text zostal už asi rok v pôvodnej forme. Uvádzam ho z dôvodu, ak by sa v budúcnosti menil, čo je možné. Obsah zodpovedá zdieľanej licencii Creative Commons.

Knihy o DAV-e k dispozícii nascanované a umiestnené na uloz.to
DRUG, Š. Listy o Dave http://ulozto.cz/xAnUYVQU/durg-dav-a-davisti-rar
HAJKO, D. Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku. http://ulozto.cz/xA7yGwW4/hajko-zaciatky-marxistickej-filozofie-na-slovensku-rar

Formovanie DAV-u

15_novomesky_davisti.jpgNáznaky prepojenia davistov vznikajú už v roku 1921 v umeleckom spolku a časopise Svojeť, ktorý viedol Gejza Vámoš.[1] Zoznámili sa tu a prispievali Daniel Okáli, Vladimír Clementis, Ján Poničan, Alexander Križka, Jozef Tomášik, ktorí odmietli lipnutie na tradícii a vyslovili nádeje pre internacionalizmus. V roku 1922 založili v Prahe Voľné združenie študentov-socialistov zo Slovenska. Svoje práce najskôr uverejňovali v študentskom mesačníku Mladé Slovensko – prispievali sem aj právnici Vladimír Clementis, Andrej Konok, Ľudovít Obtulovič; chemik a filozof Mikuláš Furdík, neskôr filozof Eduard Urx[40]a filozof sociológ, Andrej Sirácky.[41]  Počas januára 1924 začínajú spolupracovať prostredníctvom vtedajšieho redaktora komunistickej tlače Klementa Gottwalda, básnici, umelci a socialistickí intelektuáli s komunistickým hnutím, ktoré publikuje noviny Pravda chudoby, kde v roku 1924 získali samostatnú rubriku „Proletárska nedeľa“. V tomto období sa k pražským intelektuálom do skupiny pridávajú Ladislav Novomeský, Peter Jilemnický, Jarko Elen (obč. m. Jaroslav Kaiser) a Jozef Zindra. Po zložitých peripetiách okolo získavania finančného kapitálu (autori sa vzájomne skladali na vydanie) sa podarilo pred Vianocami 1924 presvedčiť pražského vydavateľa a tak vychádza prvé štvrťročné periodické revue pre umenie, kritiku, politiku a filozofiu pod názvom DAV.[42]

Charakteristika DAV-u

16_novomesky_dav.jpgPrvé číslo DAVu vyšlo v roku 1924. Skupina DAV nebol spolok spisovateľov, ale akési voľné združenie autorských individualít, ktoré odsudzovali fašizmus. Skupina DAV sa zaoberala otázkami umenia, filozofie, literatúry, kritiky, politiky atď. Davisti ovplyvnili vývin marxizmu na Slovensku (genéze vývoja davistov a vzťahu davistov k spoločenským témam sa podrobne venuje Dalimír Hajko v knihe Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku a Štefan Drug v knihe Dav a davisti.). Medzi spolupracovníkov od začiatku patrili Peter Jilemnický, Ladislav Novomeský a Ladislav Szántó.[43] Ďalšími členmi DAV-u boli Ján Poničan, Eduard Urx, Jozef Tomášik – Dumín, Jarko Elen, Jozef Zindra a ďalší. V posledných ročníkoch mladšej generácie publikoval pre DAV Gustáv Husák, Alexander Matuška, Michal Chorváth, Jozef Rybák a Andrej Bagar.[44] Po roku 1929 sa presunulo ťažisko tvorby z oblasti literatúry a umenia do oblasti politickej, sociálnej, ekonomickej a ideologickej problematiky. Davisti kritizovali konzervativizmus, reakčné prúdy v politickom živote, odhaľovali nebezpečenstvo fašizmu a hlásili sa k internacionalizmu; kritizovali policajný teror proti pracujúcim (Košúty, 1931).[45] Venovali sa nielen otázkam triedneho boja, analýze kapitalistickej spoločnosti, internacionalizmu a nacionalizmu, ale aj otázkam čechoslovakizmu a špecifickým problémom Slovenska, najmä kritike slovenskej buržoázie, jej politiky, kultúry a ideológie.[46] Orientovali inteligenciu vo svetonázorových otázkach k učeniu Karola Marxa, Bedricha Engelsa a V. I. Lenina; prispievali k poznávaniu sovietskej kultúry. V DAV-e publikovali aj českí pokrokoví spisovatelia ako Marie Majerová, Zdeněk Nejedlý, Július Fučík, Ivan Olbracht, Ivan Sekanina a k zahraničným spolupracovníkom patril Iľja Erenburg. Časopis DAV zanikol v roku 1937 a po vojne sa už neobnovil. V roku 1942 bol Eduard Urx popravený nacistami a Peter Jilemnický zomrel v roku 1949 v Sovietskom zväze na srdcový infarkt.[47] Autori DAV-u boli po roku 1948 prenasledovaní, súdení, väznení (Laco Novomeský aj Daniel Okáli) a niektorí taktiež popravení (v 50. rokoch boli davisti terčom obvinení z buržoázneho nacionalizmu; Clementisa popravili v roku 1952). Davisti boli rehabilitovaní až v 60. rokoch 20. storočia.

Otázky filozofie kultúry a umeni

Dôležité miesto v tvorbe davistov mala umelecká kultúra a problematika kultúry (Urxova polemická recenzia Nezvalovej Pantomimy, Poničanova esej Národ a kultúra, Okáliho článok Umenie a Clementisova stať Akultúrny boľševizmus, články Novomeského a Siráckeho). Kritizovali buržoáznu filozofiu a vedu (najmä Urx venoval pozornosť kritike Masarykovho učenia, pozitivizmu a pozitivisticko-relativistického chápania myslenia, ktoré ovplyvňovalo kultúrny život).[48] Vladimír Clementis upozorňoval na historický proces ako na niečo 17_novomesky_dav_titulka.jpg"jedinečné, jednotné a celistvé", ako na integrál všetkých strán skutočnosti, všetkých jej protirečivostí, všetkých jej tendencií (smerov vývoja).[49] Podľa Dalimíra Hajka davisti zdôrazňovali názor, že nové triedne chápané umenie má byť výrazom kolektívneho cítenia a myslenia kolektívu, ktorému je určené, a že má poskytovať zdroj triedneho uvedomenia. Novomeský vnímal umenie ako pevne začlenené do života ľudí spoločnosti. Aj poézia, podobne ako každý iný druh umenia, musí byť podľa Novomeského spoločensky funkčná. Človek má jej prostredníctvom predovšetkým hlbšie poznávať sám seba. Kultúra a umenie sú zrkadlom stupňa dosiahnutej autenticity ľudskej spoločnosti, ukazujú, do akej miery podmienky života umožňujú človeku poznávať a vyjadrovať vlastné schopnosti, vlastné kvality. Stav kultúry je podľa Novomeského barometrom sebapoznania ľudskej spoločnosti v danom historickom okamihu, je meradlom stupňa využitia či nevyužitia možnosti každého národa realizovať veľkú príležitosť poľudšťovať svet, v ktorom žije, aj v oblasti tvorby kultúrnych hodnôt.[50] V otázkach umenia DAV najskôr zastával cestu proletárskej literatúry (Ján Poničan, Ladislav Novomeský), v 30. rokoch usiloval o svetonázorovú a politickú jednotu cez socialistický realizmus (Peter Jilemnický, Fraňo Král). Tvorba davistov sa delila na sociálno-akčnú (Poničan, Tomášik-Dumín, Okáli, Kráľ) a poéziu moderného lyrizmu (Novomeský).

Davisti sú v dejinách Slovenska jednou z najprogresívnejších umelecko-politických skupín, na ktoré by mohol nadviazať aj dnešný diskurz v umenovedných odboroch a kulturológii (s ohliadnutím na dobový kontext a niektoré chybné dogmatické vyhlásenia). Davisti reprezentovali modernú slovenskú inteligenciu očistenú od stereotypov minulosti, nánosov ideológie a predsudkov starého sveta. O kulturologickej línii davistov podrobne písal D. Hajko vo svojom rozsiahlom diele Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku. Laco Novomeský vyjadril názor, že „kultúra a umenie sú zrkadlom stupňa dosiahnutej autenticity ľudskej spoločnosti, ukazujú, do akej miery podmienky života umožňujú človeku poznávať a vyjadrovať vlastné schopnosti, vlastné kvality.“[51]  Progresívne názory na kultúru vyjadril aj A. Sirácky: „Kultúra patrí do spoločensko-ideovej sféry človeka a preto ju treba chápať predovšetkým ako spoločensko-historickú realitu patriacu do biosféry človeka.“[52] Zaujímavým je taktiež Clementisov výrok, ktorý predznamenal kulturologickú líniu marxistického myslenia: „Kultúra dozaista nie jednoduchým pojmom. Znamená súhrn všetkého vedenia a snaženia sa tej-ktorej epochy. Jestvuje ale nejaká všeobecná kultúra, ktorú by sme jednoducho mohli nazvať ľudskou? Alebo aspoň všeobecný smer, ktorým sa snaží uberať, a sú to len niektoré doby, ktoré ju deformujú, využijú na svoje triedne účely?“[53]

Otázky filozofie dejín, historickej kontinuity a vzťahu prírodných vied

Davisti vo svojej prvej etape radikálne odmietali tradíciu, ktorú pokladali v kultúrnom vývine za vyslovene škodlivú. Kritizovali pasivitu sociálnej demokracie počas 1. svetovej vojny a II. internacionálu.[54] Program davistov sa hlásil k III. Komunistickej internacionále (spoločné vyznávanie komunistickej ideológie neznamenalo, že všetci písali podľa vopred stanoveného programu - „Program je život. Čo nám život dá, to sformujeme a povieme!“ Novomeský). Otázky vzťahu dialektického materializmu a prírodných vied spracoval Szantó v článku Myšlienkové jadro Einsteinovej teórie. Szantó taktiež analyzoval problematiku psychoanalýzy a marxistickej teórie osobnosti človeka v článku Marxisticky o psychoanalýze (nadväzujúc na inštrumentalizmus J. Deweyho a vzťahy medzi sociálnym a biologickým - kolektív, jednotlivec a spoločnosť).[55]

Davisti, ktorí sa hlásili k internacionalizmu, ľavicovej politike a ponúkali reálne riešenia v oblasti politiky, kultúry a umenia, ako jediní poukazovali v spoločnosti ČSR na sociálnu nespravodlivosť, ktorej korene videli v politike chamtivej buržoázie a dôsledkoch, ktoré môže priniesť. Davisti, ktorých hlavnou témou bola kritika konzervativizmu a reakčných prúdov v politickom živote, triedny boj a kritika kapitalistickej spoločnosti[56] poukazovali na policajný teror počas hospodárskej krízy v ČSR, ktorý vyvrcholil strieľaním do bezbranných štrajkujúcich v Košútoch roku 1931 (najmladšou obeťou bol Janko Gyevát, mal sedemnásť rokov[57])

JUDr. Vladimír Clementis - jún 1931, Proces so Štefanom Majorom (Smrť ministra, TV film, 2009) https://www.youtube.com/watch?v=N5VE-cm22GYv

Eduard Chmelár: Pamätník obetiam kapitalizmu - Pri príležitosti 80. výročia udalostí v Košútoch. 2011 https://www.youtube.com/watch?v=IfyYhfUeji4

Keď začal vychádzať DAV, slovenská ľavicová filozofia bola v plienkach. Musela postaviť vlastné základy, pretože v našom kultúrnom prostredí nemala z čoho vychádzať a tak začala stavať svet na nových politicko-filozofických základoch odvodených z marxistickej a neomarxistickej filozofie spätej s myšlienkami európskych umeleckých avantgárd, ktorých vízie boli umiestnené v utopickej budúcnosti rovnostárskych, beztriednych spoločností. B. Tilkovský progresívne a nadčasovo tvrdí, že „umenie má sociálne korene, a preto vznik úplne nového umenia závisí od novej živnej pôdy, vyžaduje nové spoločenské zriadenia...“[58]  Nové spoločenské zriadenie bolo pre davistov rovnako zahmleným snom ako pre dnešného človeka, avšak na rozdiel od dnešnej atomizovanej spoločnosti bolo kolektívne vedomie prebudené a najmä v českom prostredí mala radikálna ľavica silnú podporu. Navyše medzivojnové obdobie ešte neprinieslo diskreditáciu ľavicových myšlienok cez stalinistické procesy, s čím sa vyrovnávala Frankfurtská škola a celé povojnové filozofické prostredie od štrukturalistov až po existencialistov; a na ktoré napokon sami davisti doplatili. Avšak pod vplyvom zlyhania utopických snov cez Stalinov dogmatizmus a paranoidný narcizmus ľudia akosi prestali veriť v silu ideí. Konanie človeka 20. storočia prinieslo nekonečné obete nielen na životoch, ale aj na viere v nesmrteľné platónske idey. Najviac utrpela rovnosť. Táto hodnotová kategória sa stala spochybniteľnou a ťažko obhájiteľnou. Rovnosť však stále žije v tých ľuďoch, ktorých srdcia nie sú prázdne. V srdciach tých, ktorí sa už nechcú pozerať na prehlbujúcu sa nerovnosť a na osudy tých, ktorí bohatnú preto aby iní chudobneli. Slovensko potrebuje nový DAV, nových básnikov, nového Novomeského a nového Clementisa.

Záver

18a_novomesky.jpg18b_novomesky.jpg
Foto: Milan Soukup

Podľa veľkého básnika sú pomenované školy, ulice, časopisy, ceny či občianske združenia (teda kým ich postmoderná ab-normalizácia nepremenuje). Na 110. výročie narodenia velikána Novomeského kultúrna obec nezareagovala žiadnou veľkolepou akciou. Pripomenula si ho iba Literárna Senica a Univerzitná knižnica UMB.[59]  Súčasné médiá a celá spoločnosť ignorujú silné osobnosti – nedávno zosnulý I. Dubnička napísal: „Črta slovenskej spoločnosti, ignorovanie určitého osobnostného typu z ideových, respektíve politických dôvodov je markantná aj pri vzťahu k disidentskému okruhu z normalizačných krokov (dotýka sa Mňačka, Kaliského, Ťažkého).“ [60] Ako píše I. Kamenec: Novomeský odmietol obranárske chápanie dejín odvodené z nacionálnej precitlivelosti, legendarizovanie a fetišizovaniu národného štátu, ktoré je zaužívané prakticky dodnes.[61] Podľa Dubničku je slovenským problémom polarizácia, ktorá je odvodená od religiózneho a sekulárneho princípu v spoločnosti (s tým súvisiaci zakorenená konzervatívna tradícia a s ňou súvisiaci problematický postoj ku dejinám, čo má za následok favorizovanie s osobnosťami spätými s cirkevným a národným životom – Štúr, Hlinka, Śtefánik, J. C. Hronský), pričom v Čechách je situácia pod vplyvom silnej ľavicovej tradície odlišná, o čom svedčí aj neperiférny prístup k ľavicovej inteligencii – Wolker, Fučík, Neumann, Seifert .[62]  Kde sa stala chyba?

18c_novomesky.jpgProblém je zakorenený priamo v štruktúrach a mentalite. Stav kultúry je podľa L. Novomeského „barometrom sebapoznania spoločnosti v danom historickom okamihu.“[63] Prvoplánový neoliberálny individualizmus determinovaný ekonomickým aspektom nákupu predmetov vytvárajúcich fiktívnu jedinečnosť. Tento individualizmus (chápaný tak, ako ho definovali myslitelia frankfurtskej školy; predovšetkým Marcuse, Benjamin, Fromm) zničil akýkoľvek náznak priznania sily kolektivizmu a ako správne dodáva V. Marčok: „dnešná liberálne precitlivelá spoločnosť necháva postávať tohto básnika (Novomeského) za dedinou.“[64] Ľudia musia byť pripravení na veľké myšlienky, aby ich vedeli prijať. Aj keď sa Novomeského sen o novom svete dnes javí ako stratený, jediná nádej opäť leží v budúcnosti.

Často prechádzam pod pamätnou tabuľou Laca Novomeského na Štúrovej ulici a predstavujem si, ako kdesi v jednom z tých okien napísal tú nádhernú báseň. Predstavujem si človeka v mojom veku, ktorý chcel meniť svet a veril v krásnu budúcnosť ako horiacu nádej pre všetky bytostí rodu ľudského. Kam zmizli veľké mená humanistov a tých, ktorí verili v dobro človeka? Prečo sa naša atomizovaná spoločnosť dostala do takého hlbokého úpadku, že si nectí mená tých, ktorí sa zaslúžili o rozvoj našej kultúry, intelektuálneho prostredia a umenia? Skutočné osobnosti nahradili karikatúry osobností, pokrytci a zbohatlíci, ktorým stavajú mediálne chodníky slávy vydláždené krvou bedárov. Mená oportunistických chameleónov, ktorí pokrytecky hlásajú o slobode a demokracii, len aby mali plné vrecká a žili vo svojom nihilistickom luxuse, zatienili mená tých, pre ktorých cnosť bola cennejšia, než ich vlastný život. Tí, ktorí verili v budúcnosť, spravodlivosť, rovnosť; vo veľké utopické sny krajšej spoločnosti; tí, ktorí verili večným ideálom, stratili sa v mlčaní ľahostajnosti dnešného hyperkonzumného, macdonaldizovaného človeka čítajúceho (vo fast-foode obchodného centra) bulvár a škandáliky sezónnych novokvasených celebritiek, ktorých sláva zmizne so svitaním nového dňa. Je na čase to zmeniť! Hodnota nesmrteľnej myšlienky sa dá dokázať, iba ak o nej znova budeme hovoriť. Preto píšem tento článok a vzdávam ním hold človeku, bez ktorého by som nebol tým, kým som.

 

Tie veci, ktoré život smrti prisahajú a vkrádajú sa mŕtvym do večného sna,
kde hlučné životy na smrti dorastajú, kde chvíľa večná je a večnosť dočasná.


Laco Novomeský, Slávny  slovenský cmiter (Otvorené okná)

*

„A predsa žiť ešte chceme, ešte sme telo si do rakvy neuložili!“

Laco Novomeský, Nedeľa

*

„Pán vrchný platiť!“
„Na obed som mal plný tanier slnka a večer Mliečnu dráhu.

Laco Novomeský, Neskutočný hostinec

*

Veľký básnik, stál si pri mne, keď nevládal som ďalej,
opojná sila poézie, ktorá nádeje dáva nešťastným,

v zasnených veršoch veria v svetlo premeny rodu ľudského.
Tie nádeje vložené v kódoch veršov dávajú žitia silu nám strateným!


L. Perný

(Autor je kulturológ,  hudobník a príležitostný básnik.)

Poznámky


[1] Cit. podľa http://www.litcentrum.sk/31874
[2] VÁLEK, M. 1979. Laco Novomeský - Vo výbere Miroslava Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1979. s. 73
[3] ŠMATLÁK, S. 1967. Básnik Laco Novomeský. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1967. 151-12, cit. podľa BOKNÍKOVÁ, A. Novomeského poézia v ,príbehu´ tvarov In. Literárne centrum
[4] BOKNÍKOVÁ, A. Novomeského poézia v ,príbehu´ tvarov In. Literárne centrum. Dostupné online:  http://www.litcentrum.sk/31874
[5] PEKNÍK, M., PETROVIČOVÁ, E. 2006. Laco Novomeský – kultúrny politik, politik v kultúre.Bratislava: Ústav politických vied SAV. 2006. ISBN 80-224-0902-2, s. 105
[6] PEKNÍK, M., PETROVIČOVÁ, E. 2006. Laco Novomeský – kultúrny politik, politik v kultúre.Bratislava: Ústav politických vied SAV. 2006. ISBN 80-224-0902-2, s. 105
[7] PEKNÍK, M., PETROVIČOVÁ, E. 2006. Laco Novomeský – kultúrny politik, politik v kultúre.Bratislava: Ústav politických vied SAV. 2006. ISBN 80-224-0902-2, s. 118
[8] VÁLEK, M. 1979. Laco Novomeský - Vo výbere Miroslava Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1979. s. 18
[9] VÁLEK, M. 1979. Laco Novomeský - Vo výbere Miroslava Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1979. s. 135
[10] VÁLEK, M. 1979. Laco Novomeský - Vo výbere Miroslava Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1979. s. 143
[11] VÁLEK, M. 1979. Laco Novomeský - Vo výbere Miroslava Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1979. s. 133
[12] VÁLEK, M. 1979. Laco Novomeský - Vo výbere Miroslava Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1979. s. 170
[13] DRUG, Š. 1975. Listy o dave. Bratislav: Tatran. 1975. s. 223
[14] Podrobne sa J. Zambor v texte ZAMBOR, J. 2004. O poetike Novomeského Nedele a Romboidu. In: Studia Academica Slovaca 33. Prednášky XL. letnej školy slovenského jazyka a kultúry. Bratislava: STIMUL, 2004, s. 276 – 298.
[15] VÁLEK, M. 1979. Laco Novomeský - Vo výbere Miroslava Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1979. s. 160
[16] Živé recitovanie Novomeského básne predviedol tento rok Dušan Jamrich v rámci relácie RTVS Herecké legendy. Záznam je k dispozícii na https://www.youtube.com/watch?v=9VjBeaBMvz0
.[17] CHMELÁR, E. 2006. Laco Novomeský ako reportér. In Nové Slovo. 2006. Dostupné online: http://www.noveslovo.sk/node/14670
[18] VÁLEK, M. 1979. Laco Novomeský - Vo výbere Miroslava Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1979. s. 172
[19] PEKNÍK, M., PETROVIČOVÁ, E. 2006. Laco Novomeský – kultúrny politik, politik v kultúre.Bratislava: Ústav politických vied SAV. 2006. ISBN 80-224-0902-2, s. 20
[20] VÁLEK, M. 1979. Laco Novomeský - Vo výbere Miroslava Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1979. s. 121
[21] NOVOMESKÝ,L. 1933. Marx a slovenský národ. In DAV.1933
[22] VÁLEK, M. 1979. Laco Novomeský - Vo výbere Miroslava Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1979. s. 172
[23] CHMELÁR, E. 2006. Laco Novomeský ako reportér. In Nové Slovo. 2006. Dostupné online http://www.noveslovo.sk/node/14670
[24] CHMELÁR, E. 2006. Laco Novomeský ako reportér. In Nové Slovo. 2006. Dostupné online: http://www.noveslovo.sk/node/14670
[25] VÁLEK, M. 1979. Laco Novomeský - Vo výbere Miroslava Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1979. s. 137
[26] http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=751
[27] RYCHLÍK, J. 2012. Jan: Češi a Slováci ve 20. století. Praha : Vyšehrad, 2012. ISBN 978-80-7429-133-3. s. 403, 406
[28] CHMELÁR, E. 2006. Laco Novomeský ako reportér. In Nové Slovo. 2006. Dostupné online: http://www.noveslovo.sk/node/14670
[29] RYCHLÍK, J. 2012. Češi a Slováci ve 20. století. Praha : Vyšehrad, 2012. ISBN 978-80-7429-133-3. s. 288, 304, 341-342, 356-357, 367
[30] http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=751
[31] PEKNÍK, M., PETROVIČOVÁ, E. 2006. Laco Novomeský – kultúrny politik, politik v kultúre.Bratislava: Ústav politických vied SAV. 2006. ISBN 80-224-0902-2, s. 183
[32] HAJKO, D. 2004.Päťdesiat rokov slovenskej poézie 1948-1998.  Nitra : UKF, 2004. ISBN 80-8050-679-5. s.48
[33] RYCHLÍK, J. 2012. Jan: Češi a Slováci ve 20. století. Praha : Vyšehrad, 2012. ISBN 978-80-7429-133-3. s. 404
[34] RYCHLÍK, J. 2012. Jan: Češi a Slováci ve 20. století. Praha : Vyšehrad, 2012. ISBN 978-80-7429-133-3. s. 437
[35] HAJKO, D. 2004.Päťdesiat rokov slovenskej poézie 1948-1998.  Nitra : UKF, 2004. ISBN 80-8050-679-5. s.48
[36] RYCHLÍK, J. 2012. Jan: Češi a Slováci ve 20. století. Praha : Vyšehrad, 2012. ISBN 978-80-7429-133-3. s. 437
[37] VÁLEK, M. 1979. Laco Novomeský - Vo výbere Miroslava Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1979. s. 180
[38] RYCHLÍK, J. 2012. Jan: Češi a Slováci ve 20. století. Praha : Vyšehrad, 2012. ISBN 978-80-7429-133-3. s. 437
[39] VÁLEK, M. 1979. Laco Novomeský - Vo výbere Miroslava Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1979. s. 11
[40] DRUG, Š. 1975. Listy o Dave. Bratislava: Tatran. 1975. s. 8-19
[41] O A. Sirackom pozri bližšie SIVIČEKOVÁ, J. 2014. Kto bol Andrej Sirácky. In Nové Slovo. 2014. http://www.noveslovo.sk/c/Kto_bol_Andrej_Siracky
[42] DRUG, Š. 1975. Listy o Dave. Bratislava: Tatran. 1975. s. 8-19
[43] VÁLEK, M. 1979. Laco Novomeský - Vo výbere Miroslava Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1979. s. 160
[44] http://www.cojeco.cz/index.php?id_desc=18154&s_lang=2&detail=1&title=DAV
[45] CHMELÁR, E. 2011. Pamätník obetiam kapitalizmu - Pri príležitosti 80. výročia udalostí v Košútoch. 2011
[46] HAJKO, D. 1987. Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku. Bratislava: Pravda, 1987. s. 195
[47] Jilemnický na stránkach obce Pohorelá. [1]
[48] HAJKO, D. 1987. Otázky kultúry In: Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku. Bratislava: Pravda, 1987. s. 195-205
[49] CLEMENTIS, V. 1935. Za bojujúci marxizmus-leninizmus. DAV, 1935. č.1, s 3
.[50] HAJKO, D. 1987. Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku. Bratislava: Pravda, 1987. s. 198
[51] HAJKO, D. 1987. Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku. Bratislava : Pravda , 1987. s. 198
[52] SIRÁCKY,A. 1924. O proletárskom umení. DAV, 1924
[53] CLEMENTIS, L. 1925. Akultúrny boľševizmus.DAV, 1925, jar. s. 45
[54] HAJKO, D. 1987. Otázky kultúry In: Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku. Bratislava: Pravda, 1987. s. 195-205
[55] HAJKO, D. 1987. Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku. Bratislava: Pravda, 1987. s. 195
[56] HAJKO, D. 1987. Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku. Bratislava : Pravda , 1987. s. 195
[57] CHMELÁR, E. 2011. Pamätník obetiam kapitalizmu - Pri príležitosti 80. výročia udalostí v Košútoch. 2011. (Cit. 25.2.2013) Dostupné online: http://humanisti.sk/view.php?cisloclanku=2011050025
[58] TILKOVSZKÝ,B.1925. Svetová kríza umenia. DAV, 1925
[59]http://www.zahorskakniznica.eu/index.php?option=com_phocagallery&view=category&id=139:literarna-senica-ladislava-novomeskeho-2014-odborny-seminar-ladislav-novomesky-a-ivan-horvath-110-vyroie-narodenia&Itemid=61
[60] PEKNÍK, M., PETROVIČOVÁ, E. 2006. Laco Novomeský – kultúrny politik, politik v kultúre.Bratislava: Ústav politických vied SAV. 2006. ISBN 80-224-0902-2, s. 147-148
[61] PEKNÍK, M., PETROVIČOVÁ, E. 2006. Laco Novomeský – kultúrny politik, politik v kultúre.Bratislava: Ústav politických vied SAV. 2006. ISBN 80-224-0902-2, s. 31
[62] PEKNÍK, M., PETROVIČOVÁ, E. 2006. Laco Novomeský – kultúrny politik, politik v kultúre.Bratislava: Ústav politických vied SAV. 2006. ISBN 80-224-0902-2, s. 147-148
[63] HAJKO, D. 1987. Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku. Bratislava: Pravda , 1987.  s. 199
[64] PEKNÍK, M., PETROVIČOVÁ, E. 2006. Laco Novomeský – kultúrny politik, politik v kultúre.Bratislava: Ústav politických vied SAV. 2006. ISBN 80-224-0902-2, s. 109

Priemer: 4.3 (23 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama