Reklama

Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (12. časť)

Rok 1992 – pokojné rozdelenie spoločného štátu Čechov a Slovákov
Počet zobrazení: 2692

Prinášame záverečnú časť štúdie prof. Ivana Laluhu Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Od federácie k vzniku samostatných republík SR a ČR. Štúdia, uverejnená v prvej časti dvojdielnej publikácie Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989, je na úrovni samostatnej monografie.

Štúdiu sme uverejnili ako pripomenutie, že od opisovaných udalostí uplynulo už viac ako štvrťstoročie; a v tomto roku môžeme v štúdii krok za krokom sledovať, čo sa dialo v našej spoločnosti práve pred 25 rokmi až po vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993. 
 

pohlady_na_slovensku_politiku.jpgDvojdielna publikácia Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989 vyšla vo Vede, vydavateľstve SAV ako výsledok viacročnej cieľavedomej práce Ústavu politických vied SAV. Základom pre vznik publikácie bola vedecká konferencia pri príležitosti 20. výročia nežnej revolúcie v Československu na tému Slovensko a odkaz novembra 1989, ktorá sa konala 13. novembra 2009 v Bratislave. V nadväznosti na ňu sa 13. – 14. decembra 2012 sa uskutočnila vedecká konferencia Pohľady na politický vývoj Slovenska po vzniku samostatného štátu v roku 1993. Okrem príspevkov, ktoré odzneli na konferenciách, sú v publikácii aj ďalšie pohľady na skúmanú tému; obohatili ju aj príspevky o kultúrnej politike, o funkcii prezidenta v slovenskom politickom systéme a iné.
Videozáznam z prezentácie publikácie, ktorá bola 25. mája 2017 v Univerzitnej knižnici v Bratislave: Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989

 
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (1)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (2. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (3. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (4. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (5. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (6. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (7. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (8. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (9. časť)

Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (10. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (11. časť)


Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Od federácie k vzniku  samostatných republík SR a ČR

 

3.4.3. Vyhlásenia NR SR o jej členstve v RE a OSN a rozhovory v Štrasburgu
 

Keď sa od leta 1992 čím ďalej, tým viac ukazovalo, že spoločný štát sa neudrží, v zahraničí i doma sa stupňovala kampaň najmä voči tým, ktorí sa o nové vzťahy a zvrchovanosť a teraz už aj o samostatnosť SR usilovali, lebo na Slovensku sa vraj derú k moci neonacistické a separatistické sily, nadväzujúce dokonca na vojnový štát spriaznený s hitlerovským Nemeckom. Iná línia výhrad zdôrazňovala, že na Slovensku hrozí návrat boľševikov a socializmu a Slovensko sa môže znova ocitnúť vo sfére vplyvu ZSSR. Aj medzi politikmi a diplomatickým zborom zo západných krajín, ktoré prichádzali do kontaktu so Slovenskom, sa objavovala nedôvera a bolo potrebné reagovať.[1] Na maďarskej strane sa prejavovali obavy zo zmeny postavenia slovenských Maďarov, pretože po rozdelení republiky už nebudú pod záštitou Prahy, ale budú im vládnuť Slováci. Na druhej strane boli obavy opačného charakteru, že po rozdelení spoločného štátu vzrastie vnútropolitický význam maďarskej menšiny ako druhej najväčšej komunity v SR.

Bol potrebný oficiálny postoj, stanovisko zodpovedného orgánu SR, ktorý vznikol z vôle občanov. Priechodnou a oprávnenou bola Slovenská národná rada, ktorá sa od 1. októbra 1992 po vyhlásení zvrchovanosti a prijatí Ústavy SR premenovala na Národnú radu Slovenskej republiky (NR SR). Po voľbách z júna 1992 sa stala zákonodarným, svojbytným inštitútom, ktorý vzišiel z parlamentných volieb a dotváral sa v podmienkach formujúcej sa zvrchovanej a demokratickej Slovenskej republiky.

V tomto období vyvíjali aktívnu činnosť voči zahraničiu tak Ministerstvo medzinárodných vzťahov SR, ako aj Zahraničný výbor NR SR (ZV NR SR), ktoré toto potrebné a žiaduce stanovisko pre NR SR pripravili. Okrem iného ZV NR SR nadviazal kontakt so Zahraničným výborom ČNR a koordinovali sa aktivity súvisiace s rozdelením štátu a problematikou záväzkov všeobecne politického a štátoprávneho charakteru, ktoré súviseli so zánikom ČSFR. Dohodla sa koordinácia synchrónneho odovzdania vyhlásení oboch národných rád v Štrasburgu o vzťahoch vznikajúcich štátov ČR a SR k Rade Európy a OSN.[2]

Mimoriadna schôdza NR SR 3. decembra 1992 na návrh predsedu zahraničného výboru a po krátkej rozprave návrhy uznesenia a vyhlásení o vzťahu k RE a OSN jednomyseľne schválila. Za uznesenie a Vyhlásenie Národnej rady Slovenskej republiky o členstve Slovenskej republiky v Rade Európy a prevzatí záväzkov z medzinárodných zmlúv zo 113 hlasujúcich bolo 111 za, dvaja poslanci za maďarské strany sa hlasovania zdržali, proti nebol nik. Za druhé uznesenie a Vyhlásenie k parlamentom a národom sveta zo 112 hlasujúcich bolo 110 za, jeden nehlasoval a jeden sa zdržal hlasovania.[3]

V úvode rokovania sa pripomenulo, že pred 1 125 rokmi knieža Rastislav z Veľkej Moravy vyslal Cyrila a Metoda do Ríma, aby zvestovali, že v tejto oblasti vzniklo spoločenstvo, ktoré sa hlási k civilizovaným európskym spoločenstvám. „Dnes sa znova blíži takýto deň, keď vzniká štátny útvar, ktorý sa hlási tak ako naši predkovia k európskej kultúre i demokratickým hodnotám, odkazu humanizmu Európy i sveta.“[4]

V prvom vyhlásení sa konštatuje: „Národná rada SR považuje za účelné už teraz vyhlásiť, že Slovenská republika ako jeden z dvoch nástupníckych štátov ČSFR si želá byť riadnym členom Rady Európy. Slovenská republika plne rešpektuje princípy plurality, demokracie, právneho štátu, ľudských práv a slobôd, občianskych práv, sociálnych práv a práv národnostných menšín a etnických skupín. Rozhodne odsudzuje akékoľvek prejavy rasovej alebo náboženskej neznášanlivosti. (...) SR bude taktiež považovať podpisy medzinárodných zmlúv, urobených ČSFR do 31. 12. 1992, za urobené Slovenskou republikou s tým, že tie zmluvy, ktoré neprešli procesom ratifikácie, budú v súlade s Ústavou SR ratifikované. Vyjadruje pripravenosť plniť záväzky, ktoré vyplývajú zo štatútu Rady Európy, a prispievať k naplneniu cieľov Rady Európy.“[5]

V druhom vyhlásení sa okrem iného uvádza: „Slovenská republika ako jeden z právnych nástupcov zakladajúceho člena Organizácie Spojených národov vyjadruje svoju vôľu a pripravenosť stať sa riadnym členom tejto univerzálnej medzinárodnej organizácie. Slovenská republika potvrdzuje všetky záväzky voči OSN, ktorých nositeľom bola do 31. 12. 1992 Česká a Slovenská Federatívna Republika.“ Vyhlásenie potvrdzuje, že SR sa bude riadiť zásadami Charty Organizácie Spojených národov, bude dodržiavať záväzky, ktoré sa dotýkajú napríklad nešírenia jadrových zbraní, noriem medzinárodného práva atď. Bude sa usilovať o členstvo v Medzinárodnom menovom fonde, Svetovej banke, organizácii GATT, bude prispievať k vytvoreniu celoeurópskeho bezpečnostného systému, k rozvoju európskej integrácie.[6]

Ako sme už uviedli, obidve uznesenia a vyhlásenia NR SR z 3. decembra 1992 boli prijaté absolútnou väčšinou hlasov. Za vyhlásenia NR SR, t. j. za vstup a pôsobenie zvrchovanej a samostatnej SR v európskych integračných zoskupeniach a na pôde OSN, hlasovali teda aj tí, ktorí od roku 1990 presadzovali spoločný štát, resp. rôzne „hviezdičky“, a len niekoľko týždňov predtým hlasovali proti zvrchovanosti SR a jej ústave. Poslanci týchto politických subjektov hlasovali 25. novembra 1992 aj proti rozdeleniu spoločného štátu.

Bola zmena stanoviska od popierania medzinárodnej subjektivity SR k jej plnej akceptácii len vyjadrením účelového a dočasného „konsenzu“, alebo skutočnou zmenou stanoviska, ktoré by tvorilo priestor na spoločnú snahu o rozvoj a prosperitu Slovenska, o novú stratégiu spolupráce a súperenia o lepší variant realizácie transformačnej zmeny slovenskej spoločnosti? Ďalší vývoj ukázal, že to bol zo strany opozície veľmi funkčný postoj pre jej budúce pôsobenie vo zvrchovanej a samostatnej SR, ktorej vznik prechádzal takou strastiplnou cestou a ktorú pôvodne ani nechceli .

Napriek tomu, že k postupnej zmene postoja v prospech zvrchovanej SR v prípade USA podľa P. Hackera dochádza v čase leto – jeseň 1991, na zmene stanovísk Pražského hradu a ODÚ (bývalej VPN) sa to vôbec neprejavilo a KDH neustále kľučkovala. V politike nemožno do nekonečna bojovať proti sebe pre minulé postoje. Historická pravda sa však nedá zabudnúť či meniť. Hlasovanie a vyjadrenie súhlasného alebo nesúhlasného stanoviska k vzniku Slovenskej republiky na dlhú dobu, ba až doteraz, rozdelilo najmä elity slovenskej spoločnosti.

Vyhlásenia NR SR z 3. decembra 1992 o vstupe do ES a OSN vyvolali v Štrasburgu a Bruseli  veľmi priaznivý ohlas. Predstavovali logický celok a kontinuálne doplnenie hlasovania o zvrchovanosti a Ústave SR, ako aj rozhodnutia FZ z 25. decembra 1992 o rozdelení spoločného štátu parlamentnou cestou. Dotvárali sa podmienky na v podstate bezproblémové uznanie vzniku SR k 1. januáru 1993.[7]

Z rozhovorov delegácie NR SR, zastúpenej predstaviteľmi jej zahraničného výboru, s politickými predstaviteľmi v Štrasburgu v dňoch 14. – 17. 12. 1992, konkrétne s generálnou tajomníčkou RE K. Lalumierovou, s predsedom výboru pre zahraničnú politiku a bezpečnosť EP B. Crespom, generálnym tajomníkom EP E. Vincem, poslancami EP pre problematiku ČSFR, s generálnymi riaditeľmi jednotlivých odborov EP a RE, ako aj s vedúcou misie ČSFR pri RE prof. E. Mitrovou bolo zrejmé, že so Slovenskou republikou ako samostatným štátnym subjektom sa už rátalo a rokovania, ktoré prebiehali, smerovali už k otázkam ďalšej vzájomnej spolupráce. Niektorí predstavitelia vyjadrovali ľútosť nad rozpadom ČSFR, ale nik nespochybnil právo na samostatnú a zvrchovanú SR. Pokiaľ sa vyskytli určité výhrady spojené napríklad s otázkou národnostných menšín či dostavby vodného diela na Dunaji, tak ich prezentovali najmä pracovníci riadiaceho aparátu, evidentne v dôsledku lobovania z maďarskej strany.

Z bezprostredných rozhovorov vyplynulo, že stanoviská v prospech samostatnej SR ovplyvnili najmä výsledky volieb z leta 1992, pričom:

  • v nich ani jeden politický subjekt z pôvodných zástancov spoločného štátu v ČR (OH) a v SR (VPN) sa nedostali do parlamentov,
  • zástancom spoločného štátu sa nepodarilo presadiť referendum,
  • za udržanie ČSFR a proti jeho rozdeleniu občianska verejnosť, až na malé skupinky občanov a časť tlače, v podstate neprotestovala.

Počas rozhovorov predstavitelia EP a RE brali na vedomie, že pri dileme, buď pevná (centralistická) federácia, alebo rozdelenie na dva štáty, noví politickí predstavitelia SR boli na stanovisku rozdelenia. Veď zvrchované Slovensko ako subjekt medzinárodného práva po neúspechu rokovaní o federácii zdola a či autentickej, bolo ich programovým cieľom. K. Lalumierová v rozhovore s delegáciou Zahraničného výboru NR SR vyhlásila, že oni „rešpektujú vôľu ľudu, pokiaľ sa táto vôľa prejavuje zákonnou cestou“.[8]

 

3.4.4.   Vyhlásenie vzniku Slovenskej republiky k 1. januáru 1993
 

Dňa 1. januára 1993 sa konala slávnostná schôdza Slovenskej národnej rady, ktorá prijala: Vyhlásenie Národnej rady Slovenskej republiky k vzniku nezávislej Slovenskej republiky, Konštatuje s v ňom: „Slovenská republika sa 1. januára 1993 stáva nezávislým a demokratickým štátom. (...) Slovenská republika ako zvrchovaný samostatný a právny štát je jedným z dvoch nástupníckych štátov Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. (...)

Národná rada Slovenskej republiky nadväzujúc na Ústavu Slovenskej republiky a ústavný zákon o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky vyhlasuje, že 1. januárom 1993 potvrdzuje vôľu a pripravenosť stať sa riadnym členom Organizácie Spojených národov a plniť všetky záväzky, ktoré z tohto členstva vyplývajú. Rovnako deklaruje záujem o členstvo v Rade Európy a o štatút zmluvnej strany k európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a potvrdzuje pripravenosť plniť všetky záväzky, ktoré z toho vyplývajú.“[9]

Predseda NR SR I. Gašparovič a predseda vlády SR V. Mečiar v prejavoch akcentovali historický význam vzniku samostatnej a demokratickej Slovenskej republiky a prihlásili Slovensko k demokratickým krajinám sveta s ochotou plniť záväzky a povinnosti, ktoré z toho vyplývali.

K 1. januáru 1993 Slovenskú republiku uznalo 73 štátov a k 7. januáru 1993 ich bolo rovných sto. Onedlho bola SR prijatá ako členský štát OSN.
 

Záverom
 

November 1989, tak ako to bolo pri všetkých predchádzajúcich zlomových udalostiach v 20. storočí, prebudil na Slovensku túžbu po samostatnosti.

Národno-emancipačný proces slovenského národa sa zavŕšil v rokoch 1989 – 1992 vytvorením vlastnej suverénnej štátnosti (tak ako sa sto stalo v prípade iných európskych štátov, ibaže o niekoľko desaťročí neskôr, pričom z toho vyplývali mnohé jeho peripetie). Nemali by sme preto za vznikom štátnosti vidieť niečo, čo sa vymyká z rámca prirodzenej potreby národného spoločenstva, respektíve hľadať za tým nejaké postranné záujmy. Politické subjekty, spoločenské iniciatívy a osobnosti, ktoré vznik samostatnej SR iniciovali a za jej vznikom stáli, pochopili výzvu doby na zachovanie a rozvoj národnej identity, a zasluhujú si preto úctu a vďaku.

Slovenský príbeh cesty k samostatnosti sa realizoval v historicky priaznivej situácii a konštelácii medzinárodných súvislostí. Vystúpili sme, obrazne povedané, v hodine dvanástej z „čakárne dejín“ a začlenili sme sa ako svojprávny subjekt do európskeho civilizačného pohybu. Na ceste k samostatnosti prešlo Slovensko rôznymi peripetiami. V poslednej etape v rokoch 1990 – 1992 počas verejnej rozpravy a politického súperenia o podobu a formu vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi sa slovenská spoločnosť, ale najmä jej elity opäť rozčesli na dve protichodné zoskupenia, a to ovplyvnilo aj prvé kroky mladého štátu a v istom zmysle tieto vplyvy pretrvávajú dodnes. Pokus o kompetenčnú úpravu federácie v roku 1991 neuspel, neuspokojil základné politické sily ani v SR, ani v ČR. Do kompetenčných úprav vstúpili mocenské hľadiská, a to z obidvoch strán. V lete 1991 v čase rozpadu VPN sa vo vzťahu k problematike štátoprávneho usporiadania utvárajú dve politické zoskupenia (pôvodné VPN a HZDS). Tie sa napriek určitým styčným a najmä spoločným východiskovým pozíciám začínajú navzájom výrazne odlišovať tak v cieľoch či formách štátoprávneho usporiadania, ako aj v celkovej filozofii národného bytia, (ne)potreby emancipačného procesu a (ne)možnosti jeho zavŕšenia v podmienkach spoločného štátu Čechov a Slovákov a perspektívy integračných pohybov v Európe.

Pôvodná VPN a jej programovo príbuzné politické subjekty sa pohybovali v súradniciach federácie na báze väčších či menších presunov kompetencií medzi federálnym centrom a národnými vládami a ich parlamentmi. Rozsah kompetencií pre jednotlivé inštitúcie sa menil v závislosti od presunu na národné orgány, neskôr čiastočne späť k federálnemu centru. Ich politickým cieľom bolo zachovať spoločný štát buď v klasickej centralizovanej podobe pevnej federácie, alebo formou zmluvy, ktorá by jeho základné princípy s určitými ústupkami zachovala aj naďalej. Vnútornú oponentúru v zoskupení VPN (neskôr ODÚ-VPN a napokon ODÚ), DS a MNI v istom zmysle a v istom období predstavovalo KDH, ktoré v dlhodobejšej perspektíve počas vstupu do EÚ alebo po ňom nevylučovalo zvrchovanosť a či samostatnú „hviezdičku“ (čo bol nerealizovateľný projekt). Časť členskej základne KDH bola za samostatnosť, no na spoluprácu s HZDS vedenie KDH nepristúpilo.

Ďalšie zoskupenie predstavovalo predovšetkým HZDS a spoločenské iniciatívy, ktoré už opustili bázu klasickej federácie a jej kompetenčných úprav, hoci na začiatku ich iniciovala a presadzovala Mečiarova vláda. Po odvolaní V. Mečiara z funkcie predsedu vlády SR a postupnom prechode VPN od autentickej federácie (pôvodný program Šanca pre Slovensko) späť k federácii zhora prichádza HZDS s novými iniciatívami, ako je zvrchovanosť Slovenska, medzinárodnoprávna subjektivita Slovenska, konfederácia a štátna zmluva o spolupráci SR a ČR. Preferencie občanov boli od leta 1991 na strane HZDS. Po prechode VPN na pravicovú orientáciu a presadzovaní radikálnej ekonomickej reformy sa jej preferencie postupne znižovali až natoľko, že po voľbách v lete 1992 skončili pod hranicou zvoliteľnosti do obidvoch zastupiteľských zborov. K HZDS sa pripája SNS, ktorá od začiatku stála na pozícii samostatného štátu.

Osobitnou črtou politického diania po novembri 89 bola okrem činnosti politických strán výrazná aktivita občianskych iniciatív (Matica slovenská , Korene, KSI a iné), ktoré pôsobili ako nátlakové skupiny, presadzujúce v predstihu nové formy štátoprávneho usporiadania. Občianske iniciatívy podporujúce spoločný štát boli v menšine.

Permanentné diskusie, polemiky zmena i protichodnosť názorov jednotlivých politických subjektov a ich lídrov vyvolávali nevôľu a roztrpčenosť občanov. Pôvodné riešenie vzájomných vzťahov ČR a SR, obmedzené len na úpravu federácie, strácalo u nich na príťažlivosti. Národno-emancipačný pohyb sa začínal prelínať so sociálnym (rast nezamestnanosti v SR), čo spätne posilňovalo návrhy na zásadné a pre niekoho radikálne riešenie štátoprávneho usporiadania. Po voľbách v lete 1992, keď predchádzajúca vláda aj SNR odložili či presnejšie splnomocnili víťazov volieb doriešiť štátoprávne usporiadanie, sa proces riešenia vzťahov Čechov a Slovákov mimoriadne urýchlil. ODS ako víťaz volieb v ČR stála na pozícii nielen radikálnej ekonomickej reformy, ale aj pevnej centralizovanej federácie. HZDS ako víťaz volieb na Slovensku presadzovalo konfederáciu a zohľadnenie sociálnych aspektov ekonomickej reformy. Východisko sa našlo v dohode o ústavnom rozdelení spoločného štátu na dva samostatné subjekty ČR a SR, ktoré budú vzájomne spolupracovať, a neskôr sa obidve ocitli pod spoločnou strechou Európskej únie.

Garnitúra, ktorá po voľbách 1992 na Slovensku neuspela, bola odsunutá do úzadia, a na druhej strane garnitúry, ktoré z volieb v Čechách i na Slovensku vyšli ako víťazi, sa veľmi rýchlo dohodli. A to tak, že predmet dvaapolročných diskusií a sporov (ktoré nechtiac začal V. Havel tzv. „pomlčkovou kauzou“), t. j. spoločný štát a jeho federálnu podobu, jednoducho pokojnou cestou rozdelili, čím zmizol zo scény. Prestal existovať a nahradili ho dva nové štátne subjekty, v ktorých sa vlády a transformačných reforiem ujali v Čechách pravicové a na Slovensku stredoľavé politické zoskupenia. Obidve strany predmetného sporu rýchlo pochopili, že pravicová a na druhej strane stredoľavá orientácia s národným akcentom sa v jednom štátnom útvare, kde prirodzene dominuje ten väčší a silnejší, nezhodnú.

O príčinách rozpadu spoločného štátu Čechov a Slovákov (ČSFR) a vzniku samostatných štátnych útvarov ČR a SR prebiehali diskusie a spory už vtedy a trvajú dodnes.

Alexander Dubček, známy ako zástanca spoločného štátu, sa tiež v priebehu tejto rozpravy vyvíjal. V júni 1992, ešte pred začiatkom rozhovorov medzi víťazmi volieb ODS a HZDS, konštatoval (hoci ešte dúfal, že spoločný štát by sa mohol udržať), že „časť českej politickej reprezentácie nevyšla dosť v ústrety oprávneným požiadavkám, ktoré riešia otázky národnej identity, hospodárskeho postavenia, samosprávy Slovenska, ale tým aj Českej republiky. Kľúč na riešenie čs. vzájomnosti a spoločnej štátnosti je v obidvoch rukách a ukázalo sa, že v rozhodujúcej miere bol na českej strane, ktorá mala vyjsť v ústrety, keď inak nie, tak aspoň svojím koaličným partnerom.“[10]

Milan Zemko, historik a účastník týchto udalostí, pri 20. výročí vzniku SR uviedol, že Havel síce hovoril o autentickej federácii, ale: „Českým politickým reprezentáciám aj českej spoločnosti najmenej prekážala zo starého režimu práve tá ,neautentická´ redukovaná federácia, vychýlená k unitárnemu štátu.“[11]

V. Havel po čase konštatoval: „S odstupom času sa mi stále viac zdá, že nech sa to už vtedy stalo akokoľvek divne, je dobré, že sa tak stalo. (...) Väčšina národov musí zrejme na chvíľu zakúsiť plnú vlastnú štátnosť, aby potom mohli dobre spolupracovať s inými. Česi a Slováci sú si dodnes možno bližší ako kedykoľvek predtým.“[12]

Vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993 sa dodnes v niektorých kruhoch, a najmä medzi aktérmi, ktorí neuspeli, spochybňuje. Ako sa hovorí, smúti sa za rozliatym mliekom. Niektoré spochybňovania nie sú však len nostalgiou za starými časmi, ale aj bulvárnym útokom na samotný akt vzniku štátu a na jeho zakladateľov.[13]

V monografii Dejiny Európy a Európanov sa konštatuje: „Slovenská strana sa po novembri usilovala o zlepšenie politického a ekonomického postavenia Slovenska v rámci federatívnej republiky. Vlečúce sa rokovania s českou stranou však nepriniesli žiadne konkrétne výsledky. Preto sa v júli 1992 obidve strany dohodli na rozpustení spoločného štátneho zväzku, založeného v roku 1918. (...) V januári 1993 pribudol na mape Európy nový štát – Slovenská republika.“[14] Ako sa zdá, z historického a geopolitického nadhľadu sa udalosti posudzujú vecnejšie a reálnejšie.

Vznikom demokratickej slovenskej štátnosti sme sa rehabilitovali sami pred sebou a pred svojimi dejinami. Prezentovali sme sa ako štátotvorný národ. Rovnako ako absolútna väčšina národov Európy, aj keď o niečo neskôr. Dnes sa už však historické „manko“ v podstate vyrovnalo či vyrovnáva.



[1] Autor tejto štúdie pôsobil v tom čase v Zahraničnom výbore NR SR, viedol ho, a teda prijímal mnohých diplomatov akreditovaných v Prahe alebo vo Viedni či iné zahraničné návštevy. Tí sa zaujímali o situáciu na Slovensku, ktoré sa pre niektorých z nich malo stať miestom pôsobenia. Rozhovory sa začínali stereotypnými otázkami: „Prečo sa rozdeľujete, keď Európa sa spája?“ Ale nikto sa priamo proti rozdeľovaniu nevyjadril, to pravidlá ich profesie neodporúčali. A ďalej: „Či nedochádza k útlaku menšín, lebo maďarská menšina sa sťažuje. Ako je to s Gabčíkovom? Ako pokračuje konverzia zbrojárskej výroby?“ Napríklad v dňoch 9. – 12. 12. 1992 v Zahraničnom výbore NR SR bola prítomná delegácia USA, ktorá sa zaujímala o problematiku kontroly obchodu s vojenským materiálom nielen v USA, ale aj v ČSFR. Otázky delegácií boli výrazom istých obáv. Trpezlivo sme vysvetľovali a nedôverujúcim našej menšinovej politike sme ponúkli návštevu južných obcí podľa ich výberu. Béla Lipták, neprajník Slovenska, sa na stránkach tlače vyhrážal, že ak sa zmení koryto Dunaja, budú v USA iniciovať návrh, aby Slovensko nedostalo obchodné výhody a pôžičku od MMF. Pravda, 11. 10. 1992.

[2] Zahraničný výbor ČNR doručil svoje stanovisko do Štrasburgu napriek dohode o spoločnom odovzdaní o pár dní skôr ako Zahraničný výbor NR SR, ale na merite veci to, zásluhou efektívnych krokov NR SR, nič nemenilo. Stanovisko NR SR bolo potrebné doručiť skôr, ako sa začne zasadanie príslušného orgánu RE. Po príchode delegácie ZV NR SR (I. Laluha, P. Kanis, A. Hrnko) sa zistilo, že generálna tajomníčka RE K. Lalumierová nemá voľný termín pre naše prijatie pred zasadaním orgánu RE. Po intervencii prof. E. Mitrovej, vedúcej misie ČSFR pri RE, a odvolaní sa na A. Dubčeka (ako uznávanú autoritu, v zmysle odkazu ktorého sa aj uchádzame o spoluprácu) K. Lalumierová delegáciu pred začiatkom nového pracovného dňa prijala a prisľúbila ústretovosť, čo aj dodržala. Prameň: Správa z rokovania zástupcov ZV NR SR. Štrasburg 14. – 17. decembra 1992. Archív autora.

[3] Prehľad o hlasovaní NR SR z 3. 12. 1992, č. 5 a 6. Archív autora.

[4] Národná obroda, 4. 12. 1992; Archív autora.

[5] Pravda, 4. 12. 1992. Pozri tiež – LALUHA, I.: Federácia a slovenská štátnosť..., c. d., s. 104 – 115.

[6] Bližšie pozri – Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti. II. zv., c. d., dokument č. 318, s. 588 – 589 a 590 – 191. Pozri tiež – HLAVOVÁ, V. – ŽATKULIAK, J.: Novembrová revolúcia a česko-slovenský rozchod. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov XIV. Literárne a informačné centrum : Bratislava 2002, s. 286, 288 – 289.

[7] Správa z rokovania zástupcov Zahraničného výboru NR SR v Štrasburgu v dňoch 14. – 17. 12. 1992. Archív autora.

[8] Tamže.

[9] Stenografická správa o slávnostnej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky. NR SR 1. január 1993, 10. volebné obdobie. Archív autora.

[10] Smena, 3. 6. 1992. DUBČEK, A.: Kľúč od riešenia majú obidve republiky. Pozri tiež – LALUHA, I., ŽATKULIAK, J. (eds.): Alexander Dubček: Od totality k demokracii. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo SAV, 2002, s. 444.

[11] Pravda, roč. 22, 15. 11. 2012. ZEMKO, M.: Zachovanie federácie nebolo možné. Pozri tiež – Sme, z 2. 1. 2003. ZEMKO, M.: Európsky národ s vlastným štátom. Autor v úvahe k 10. výročiu vzniku SR nesúhlasí s názorom, že spoločný štát nám rozdelili „dvaja muži“, a to proti vôli obidvoch národov. Spoločný štát v strednej Európe chápe ako medzistupeň, ktorý sa vyskytol v 20. storočí v stredovýchodnej Európe, keď sa zo starých ríš vytvorili akési medzistupne „miniríše“ alebo nové „Rakúsko-Uhorsko“ v zmenšenom vydaní. „Dnes vieme, že medzistupeň od ríš k národným štátom mal v historickom procese význam a užitočnosť, ba potrebnosť pre niektoré zúčastnené národy, ale vieme aj to, že šlo o riešenie prechodné, teda dočasné. (...) Desiate výročie vzniku SR, ale aj ČR potvrdzuje, že to platí o česko-slovenskom štáte.“

[12] Sme, roč. 11, č. 1, 2. 1. 2003, s. 1. Havel o rozdelení. Bol to dobrý rok.

[13] Bližšie pozri – Sme, 3. 5. 2012. GÁL, F.: Takto premýšľam, takto žijem. „Slovenskí občania, ktorí nezažili rok 1989 ako rozmýšľajúci ľudia, budú šokovaní, aký kultúrny genotyp bol položený do základov SR. Aké tváre mali tí ľudia, akú rétoriku, aké výrazy. To neboli žiadni láskaví, tolerantní, premýšľajúci a múdri ľudia, to boli hajzli.“

[14] Z nemeckého originálu DUROSELLE, Jean-Baptiste: Europa. Eine Geschichte seiner Völker. Gütersloh/München, 2000. Vyšlo v slovenskom preklade: Dejiny Európy a Európanov. Bratislava : Fortuna Print, 2002, s. 411 – 412.

Priemer: 3.5 (8 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama