Mušarafov tanec na hrane noža

Pakistanský prezident Mušaraf sa od začiatku vojny proti terorizmu pohybuje po tenkom ľade. Využíva ju ako zbraň proti politickým nepriateľom, dnes však ohrozuje prežitie jeho vlády. Počas studenej vojny, a najmä po sovietskom vpáde do Afganistanu, bol Pakistan strategickým spojencom USA. V 90. rokoch však vojenská i finančná pomoc klesala a pakistanské jadrové testy, spolu so zvrhnutím vlády a nástupom vojenského Mušarafovho režimu vzťahy s USA definitívne skalili. Po 11. septembri 2001 sa však karta obrátila – v pripravovanom útoku na Taliban sa stal Pakistan strategickým spojencom. Mušaraf sa rýchlo pripojil k protiteroristickej koalícii nielen preto, aby zlepšil vzťahy s Washingtonom. Bola to preňho aj šanca na politické prežitie. Ťaženie proti Talibanu dokázal Mušaraf využiť napríklad na oslabenie vplyvu pakistanskej tajnej služby ISI (ktorá mala s Talibanom dlhodobo tesné vzťahy), či odporcov v armáde. Okrem toho dokázal vďaka nemu dočasne posilniť kontrolu nad regiónom na pakistansko-afganskej hranici, ktorá je tradične pod slabou kontrolou centrálnej vlády. Autorita Islamabádu sa tam opiera o dohody s miestnymi kmeňovými elitami. A nakoniec sa mu podarilo zasiahnuť proti islamistickým politickým hnutiam, ktoré však legitimitu nečerpajú len z náboženstva, ale aj z opozície voči autoritárskej, nereprezentatívnej vláde. Ťaženie proti „militantnému islamu“ však dalo Mušarafovi možnosť zatknúť politických vodcov a zaútočiť na ich ozbrojené zložky. Ten istý boj proti terorizmu však pakistanský vládny režim ohrozuje. Na jednej strane je pod domácim tlakom za to, že sa zapredáva nepriateľom islamu a útočí na vlastných obyvateľov. Keď sa však snaží s domácou opozíciou (náboženskými či regionálnymi skupinami) dohodnúť, stane sa terčom kritiky USA za to, že nerobí dosť v boji proti terorizmu. Tento protichodný tlak sa prejavuje na situácii v pakistansko-afganskom pohraničí. Mnohí bojovníci Talibanu našli po americkej invázii útočisko v pakistanskej Severozápadnej hraničnej provincii a v Severnom a Južnom Waziristane. Pomohlo aj to, že ich s miestnym obyvateľstvom často spájala etnická príbuznosť či dokonca kmeňová lojalita. Situácia došla tak ďaleko, že ústredná vláda nad oblasťou prakticky stratila kontrolu. Z pakistanských základní mohli afganskí bojovníci viesť partizánsky boj proti koaličným vojskám a vláde Hamida Karzaja. Islamabád v roku 2003 upevnil vládu nad oblasťou. Nasledovali ozbrojené zrážky s ozbrojencami, do ktorých sa stále viac zapájali aj miestne kmene – proti vlastnej centrálnej vláde. Konflikt eskaloval a Islamabád ho nebol schopný vojensky vyriešiť, preto sa rozhodol pre opačný krok. V lete 2006 bola podpísaná dohoda, v ktorej sa centrálna vláda zaviazala ukončiť boje a urobila niektoré ústupky (povolila pobyt cudzincov bez toho, aby sa museli registrovať, povolila miestnym kmeňom nosiť ľahké zbrane a pod.) na výmenu za sľub, že z pakistanského územia sa nebude útočiť na koaličné a vládne sily v Afganistane. Dohoda funguje prinajlepšom dočasne. Ústredná vláda opäť prakticky stratila kontrolu nad viacerými oblasťami a je len otázkou času, kedy sa Mušaraf opäť ocitne pod medzinárodným tlakom, aby zabránil útokom z pakistanského územia. Politické prežitie vlády prezidenta Mušarafa dnes značne závisí od ďalšieho vývoja v Afganistane. Veľa dôvodov na nádej nemá. Vláda prezidenta Karzaja je v očiach veľkého množstva Afgancov neefektívna a nelegitímna. Naopak, skupiny hlásiace sa k Talibanu či miestnym vojenským barónom považujú za osloboditeľov od cudzej nadvlády alebo aspoň za menšie zlo.