Je terorizmus hrozbou alebo vítaným kšeftom?

V deň piateho výročia teroristických útokov z 11. septembra v Spojených štátoch sa mnohí zamýšľajú nad ich významom a hlavne otázkou, či sme odvtedy dosiahli pokrok v boji proti terorizmu.
Počet zobrazení: 2119

V deň piateho výročia teroristických útokov z 11. septembra v Spojených štátoch sa mnohí zamýšľajú nad ich významom a hlavne otázkou, či sme odvtedy dosiahli pokrok v boji proti terorizmu. Condoleezza Riceová tvrdí, že sú USA dnes ďaleko bezpečnejšie než pred piatimi rokmi. Súhlasiť sa dá len s tým, že sa dnes ďaleko viac ľudí a firiem v USA živí na zdanlivej „vojne s terorizmom“. Ďaleko viac by pre svoju bezpečnosť urobili Spojené štáty, keby začali konečne považovať arabské obyvateľstvo na Blízkom východe za rovnocenných ľudí s rovnakými prianiami, túžbami a bolesťami, aké má ktokoľvek u nás či v USA. Racionalizácie politiky USA a hlavne konečne akceptovanie všetkých doterajších rezolúcií OSN by s terorizmom skoncovalo veľmi rýchlo, efektívne a nepomerne lacnejšie. Riešili by sa príčiny a nie následky. Ale chce to naozaj niekto z mocných? Celosvetovú vlnu terorizmu sme už zažili (v rokoch 1969 až 1986 sa každých dvanásť dní uskutočnil jeden útok). Táto vlna násilia tiež vyplavila pre našu úvahu pozoruhodnú epizódu, keď talianske Červené brigády uniesli talianskeho premiéra Alda Mora. Môžeme sa pozastaviť nad tým, ako bolo vôbec možné, že fanatickí amatéri dokázali uniesť ostro stráženého politika (pri únose zahynuli dve posádky áut jeho ochranky) a ukryť ho tak, že ho celé mesiace nenašli. A ako bolo možné, že o oslobodenie za výmenu neprejavili vlastní spolustraníci populárneho Alda Mora žiadny záujem? Možno nám napovie fakt, že tento kresťanský demokrat prejavoval ochotu jednať s vtedy veľmi silnými talianskymi komunistami. A to sa vtedajším mocnostiam a ich tajným službám naozaj nepáčilo. Takže teroristi z Červených brigád prišli v pravej chvíli a na pravom mieste (tá náhoda), aby ich tohto problému zbavili. To iste pochopil aj Aldo Moro pred svojou popravou. Krátko po ňom skončili aj (náhle pohotovo objavení) teroristickí kati. Nepál Počas celosvetovej konferencie PEN International na tému slobody slova v roku 2000 v Nepále, ktorej som sa zúčastnil, miestni maoisti vyhlásili na jeden deň stanné právo. Akokoľvek to znie neuveriteľne, maoisti (nie vláda) zakázali na ten deň otvorenie úradov i obchodov, fungovanie verejnej dopravy a jazdu autami v celej krajine. A celá krajina na ten deň zmŕtvela v strachu. Najväčším paradoxom ale bolo upozornenie našich nepálskych kolegov, že toto si maoisti môžu dovoliť aj preto, lebo ich v tichosti podporuje nepálska kráľovská rodina. Vysvetlenie je jednoduché, Nepál práve vtedy dovŕšil desaťročie demokracie, ktorá odstavila nepálskeho kráľa do úlohy reprezentatívnej figúrky. Späť k absolútnej moci ho mohol vrátiť len výnimočný stav a ten dokázali hravo vyvolať práve maoisti, terorizujúci krajinu už desaťročia. Neveril som, pochopiteľne. Plán, o ktorom mi hovorili kolegovia, sa však uskutočnil (zdržalo ho len vraždenie vo vlastnej kráľovskej rodine). Začiatkom februára tohto roku kráľ Gyanendra palácovým prevratom vrátil krajinu pätnásť rokov dozadu. Zrušil demokraticky zvolenú vládu, vyhlásil zákaz aktivít politických strán a zaviedol vládu osobnej moci. Hlavným dôvodom mal byť fakt, že demokratické vlády si nevedeli rady s maoistickým terorom. Egypt Vrcholom teroristických útokov v Egypte (po napadnutí turistov pred hotelom Európa a pred Egyptským múzeom v Káhire) bola 18. 11. 1997 masakra pred chrámom bohyne Hatšepsovet v Luxore, kde prišlo o 68 život ľudí (z toho 58 turistov). Pozoruhodné na nej sú tri veci – teroristi z Gamá al-Islámíja neboli miestni (tí z turizmu žijú a nikdy by nekonali proti vlastnému zdroju obživy) a ani Egypťania. Z dvanástich teroristov šesť bolo zabitých a šesť utieklo v autokare (neuveriteľné v kraji, ktorý máte ako na dlani), ale hlavne nikoho nechytili a nikto nevypovedal, ako to vlastne bolo. Do tretice bolo nápadné, že ani jednou z obetí nebol Američan, hoci v tej dobe tvorili väčšinu návštevníkov. Ak tieto záhady dodnes nie sú objasnené, jedno je isté - pod zámienkou boja proti terorizmu sa od tej chvíle z Egypta stal legitímne policajný štát, kde je politická opozícia voči osobnej moci prezidenta Husní Mubaraka prakticky nemožná. Mŕtvi turisti priniesli do rúk tohto muža absolútnu moc a záruku, že bude opätovne volený za jediného pravého vládcu krajiny. Opätovné zvolenie mu vyšlo a až dnes sa mení forma prezidentských volieb, pričom Mubarakova pozícia ostáva neotrasiteľná. Rusko O prezidentské kreslo išlo aj agentovi KGB s neobyčajne všednou tvárou menom Vladimír Putin. Keď ho v roku 1999 z anonymity vytiahol za svojho nástupcu problematický „demokratický cár“ Boris Jeľcin, sedel Putin ako žiačik prikrčene v kresle a kýval na všetko svojmu dobrodincovi. Len 7 percent Rusov bolo v tej dobe ochotných dať mu hlas v blížiacich sa prezidentských voľbách. A potom začali náhle vybuchovať obytné domy v Moskve. Ani polícia, ani armáda zjavne situáciu nezvládala, alebo nechcela zvládať. Až sami občania začali stavať hliadky a tie aj objavili nečakaných pôvodcov krvavých masakrov – agentov Putinovej KGB. Pravda, medzičasom sa už rozbehla obrovská kampaň označujúca „pravých vinníkov“ v Čečensku. Nenápadný mužík sa stal zo dňa na deň záchrancom Ruska pred terorizmom. Prichytení agenti KGB s bombami vraj len skúšali ostražitosť obyvateľstva a ktokoľvek tomu nahlas neveril, postupne zmĺkol alebo utiekol z krajiny. Vojna proti „čečenským teroristom“ urobila z pešiaka tajnej služby hrdinu celého Ruska. Jeho kult osobnosti ide dnes opäť v známych koľajach stavania sôch a klaňania sa vo tri vrhy. V marci tohto roku ruské špeciálne jednotky zabili čečenského prezidenta Aslana Maschadova, práve toho muža na čečenskej strane, ktorý sa pokúšal o zmierlivé vyriešenie celého konfliktu. Komentátor BBC k tomu dodal: „Takto jastrab na jednej strane pomáha jastrabovi na druhej strane.“ A my sa môžeme pýtať – kým by bol neznámy Voloďa Putin, nebyť neznámych teroristov z roku 1999 a všetkých tých po nich? USA Tú istú otázku si môžeme položiť aj v prípade Georga Busha juniora. Po škandalóznom zvolení za pomoci jeho brata, floridského guvernéra, boli jeho šance na znovuzvolenie mizivé. Pre liberálnu americkú tlač to bola komická figúrka, ktorá prahne po moci, lebo tatko to tak chcel. Jeho prvé verejné vystúpenia len pridávali muníciu do estrády. Kto by tiež miloval zápecníka, ktorý nikdy nebol mimo Spojených štátov, ktorý sa prakticky v ničom nevyznal a o ktorom sa verejne vedelo, že radšej než úradovanie v Bielom dome má rád golf a videohry. Komu by imponoval kovboj s IQ nižším, než je IQ koňa pod ním? Schyľovalo sa k veľkej medzinárodnej hanbe. A teraz si predstavme ten zázrak, keď sa z nemilovaného stáva milovaný, keď ťuťmák odrazu rozdáva rady svetu (a svet načúva i tlieska), keď sa z kariéristu z vôle otca stáva vodca národa a svetový politik. Je za normálnych možností niečo také vôbec možné? Isteže nie, také niečo sa môže stať len akousi výnimočnou, šokujúcou skutočnosťou. A bez akýchkoľvek špekulácií útok z 11. 9. bol takou výnimočnou, šokujúcou skutočnosťou. George Bush junior sa jej po prvotnom zaváhaní naozaj chytil. Politicky z nej žije dodnes. Stalo sa dokonca nepredstaviteľné, v ďalších voľbách tento bývalý alkoholik a podozrivý ulievak z vojenskej služby vo Vietname porazil protikandidáta, ktorý v tej vietnamskej vojne hrdinsky slúžil a po návrate bojoval za jej ukončenie. Neuveriteľné sa stáva skutočnosťou však naozaj len za neuveriteľných okolností. Výhodní „dobrí chlapci“ Máme azda uveriť, že existujú „zlí“ a „dobrí“ teroristi? Dokonca aj to, že Arabi sú „dediční“ teroristi? Neexistuje v tejto veci vari väčšia absurdita, než trápny „bonmot“ Miloša Zemana, že síce „nie všetci Arabi sú teroristi, zato všetci teroristi sú Arabi“. Samozrejme (ak si spomenieme na tých írskych, baskických, filipínskych, tamilských a dokonca aj amerických — viď. McVeigh a jeho bombový útok v Oklahome), že je to nezmysel a typický rasizmus k tomu. Teroristi (ak to sú teroristi) sú vždy a na každej strane tí „zlí chlapci“. Pravda ale je, že „dobrým chlapcom“ sa výčiny „zlých chlapcov“ občas hodia až príliš. Článok bol uverejnený v internetovom denníku Britské listy www.blisty.cz

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984