Ekonomická demokracia očami ekonóma a sociológa 2
Prvú časť nájdete tu:
Párkrát som sa vyjadril, že považujem svet za veľmi štrukturovaný a vzájomne prepletený systém, ktorého organizácia a napredovanie je niečo viac ako trh, vytváraný zisk, podnikanie a všadeprítomné ekonomické hodnoty, ktoré skĺzavajú predovšetkým do finančného výrazu v podobe peňazí. Ďalej tvrdím, že zmysel existencie človeka a ľudstva nespočíva v raste bohatstva, ale v raste spokojnosti - čo znamená zabezpečiť pre každého jednotlivca slušné materiálne podmienky pre život, kvalitné spoločenské prostredie a zdravý rozvoj svetovej všeobecnej infraštruktúry. Zdá sa, že toto všetko ekonomická demokracia prináša. Preto moja základná otázka znie: ako dostaneme ekonomickú demokraciu - rovnoprávnu ekonomiku pre každého človeka - do svetového spoločenstva?
Nadšenci ekonomickej demokracie ma upozornili na poslednú kapitolu spomínanej knihy s pekným názvom: „Ako sa dostať odtiaľto tam.“ Autor popisuje dve základné cesty, ako postupovať pri zmene súčasnej kapitalistickej (kapitálovej?) ekonomiky na ekonomiku demokratickú - čiže na dosiahnutie ekonomickej demokracie.
Variant A - štyri jednoduché reformy
Klasická revolúcia prinášajúca ekonomickú demokraciu znamená podľa Davida Schweickarta štyri vraj jednoduché reformy v ekonomickej oblasti.
Prvou reformou je legislatívne zabezpečiť vytvorenie zamestnaneckých rád (systém jeden pracovník - jeden hlas), jediným obmedzením pre pracovnú silu je povinnosť zachovať hodnotu základných prostriedkov podnikania - tie sú kolektívnym vlastníctvom a nemožno ich drancovať či premrhať. Zamestnanci rozhodnú o ponechaní či výmene manažérov, tiež o tom, čo vyrábať, ako vyrábať, za aké ceny predávať, ako rozdeľovať zisk.
Druhým krokom je zrušiť pre všetky podniky platenie úrokov alebo dividend súkromným jednotlivcom a inštitúciám Tretím krokom je plošne zdaniť základné prostriedky všetkých podnikov, získané dane pôjdu do národného investičného fondu. A štvrtým krokom je. znárodniť všetky banky, aby sa z nich stali verejné investičné banky.
A tak podľa autora: „Deň po revolúcii budú všetci podnikatelia robiť to isté čo predtým, takže sa nepreruší výroba a distribúcia tovarov. Robotníci pracujú, manažéri riadia, podnikatelia si navzájom konkurujú.“ „Prirodzene finančný trh padne. Kapitalisti sa budú usilovať speňažiť svoje akcie a cenné papiere, keďže nenájdu kupcov, budú bezcenné. Veľké množstvo bezcenných akcií sa jednoducho „vyparí“, no národná výrobná infraštruktúra zostane neporušená. To je tá príjemná časť. Výrobcovia budú vyrábať, spotrebitelia konzumovať. Život pôjde ďalej - aj po kapitalizme.“
Varianta B pozná aj „citlivú revolúciu“
Prečo citlivá? Ako píše: „milióny obyčajných občanov (nielen kapitalistov) vlastnia zdroje, ktoré sú úzko späté s finančným trhom. Ľudia s úsporami alebo akcionári a majitelia cenných papierov rátajú so svojimi dividendami a úrokmi“ (na Slovensku asi nie je ich veľa, ale nájdu sa). Takúto revolúciu „občania určite neprijmú ako vítanú reformu“.
Prvý krok - urobia sa tie isté štyri jednoduché opatrenia.
Druhý krok - to je práve tá citlivosť. Čo urobiť s ľuďmi, ktorí sa spoľahli na svoj príjem z akcií (účastín) a cenných papierov (nehovoríme o veľkokapitalistoch) a predovšetkým s dôchodcami závislými od súkromných penzijných investičných fondov? Autor má zase relatívne jednoduché riešenie. „Vláda zamení zdravé akcionárske certifikáty a firemné dlhopisy za dlhodobé vládne renty zaručujúce každému majiteľovi pevný príjem, a to až dovtedy, kým sa hodnota jeho investičného portfólia neobnoví na sume, aká bola pred dátumom krachu.“
Variant C: Reformný postup.
A napokon si autor myslí, že aj v lone starého ekonomického poriadku je možné robiť „reformu kapitalizmu“: Na takúto zmenu základných charakteristík súčasného kapitalizmu ako ekonomického systému a na vytvorenie „ostrovov pozitívnej ekonomickej deviácie“ sú potrebné:
Zamestnanecká samospráva, tá sa dosiahne v rámci existujúceho systému (1) kúpou kapitalistickej firmy alebo vytvorením družstva a obsahuje: verejnú finančnú a technickú pomoc pre výrobné družstvá a pre zamestnancov, ktorí kúpili kapitalistické firmy, tiež (2) zmenou, reformou legislatívy umožňujúcej alebo podporujúcej vyššiu účasť na riadení kapitalistickej firmy a na rozdeľovaní zisku.
Spoločenská kontrola nad investíciami, ktorá obsahuje (1) zavedenie zelených daní a ďalšej enviromentálnej legislatívy, (2) reguláciu nadnárodných kapitálových tokov, to znamená reformy na obmedzenie rýchleho špekulatívneho a destabilizujúceho pohybu veľkého množstva financií a fondov z jedného trhu na druhý, (3) demokratizáciu a novú reguláciu bankového systému, čo znamená legislatívne zabezpečiť oddelenie funkcie poskytovania spotrebných úverov od podnikateľského úverovania, a legislatívne umožniť aby funkciu investovania plnili verejné komunitné banky, (4) demokratizáciu penzijných fondov, predovšetkým individuálnu a spoločenskú kontrolu nad tokom ich peňazí, (5) zavedenie dane zo základných prostriedkov
Konštruovanie spravodlivého (férového) obchodu, čo znamená (1) obchod založený na tarifách, nie voľný obchod, (2) výnosy z takého obchodu vrátiť chudobným krajinám.
Ako zmeniť spoločnosť?
Spomínané opatrenia sú však len a iba legislatívne kroky v oblasti ekonomiky! Ale my chceme zmeniť celú spoločnosť!
Dúfam, že správne chápem, že ekonomická demokracia je protipólom pojmu kapitalizmus, ktorý sa chápe ako systém ekonomiky. Kapitalizmus je však nielen dnes prevládajúci systém ekonomiky, ale aj všeobecne prijatá definícia pre súčasnú spoločnosť založenú predovšetkým na zisku. Súčasný kapitalizmus má viac či menej prepracované teórie a realizované postupy v širšom zábere, ako je len ekonomika. Z „kapitálovej“ a „ziskovej“ podstaty ekonomiky sa odvodzujú teórie štátu a práva, sociálne teórie, kultúrne teórie a množstvo iných „nadstavieb“. Na základe globálnej ekonomiky fungujú vzťahy nielen medzi podnikateľskými subjektmi, ale aj vzťahy medzi štátmi, nadnárodnými združeniami a koniec koncov aj vzťahy medzi ľuďmi. A toto je moja hlavná pripomienka a otázka k ekonomickej demokracii. Nesmie zostať len na úrovni ekonomickej, čo aj prevratnej teórie! Treba rozpracovať teoretické otázky a praktické kroky pre jej uvedenie do života. Našim cieľom a presvedčením je, že nie kapitál, ale človek rozhoduje (o svojom osude). Kapitál je tu na to aby vytváral potrebné zdroje pre zachovanie ľudstva - všimnite si že nepoužívam rast.
V tejto súvislosti uvediem citát významného prírodovedca a sociálneho antropológa Davida Attenborougha z marca 2011: „Základná pravda, ktorú Thomas Malthus vyslovil, ostáva platná. Na tejto zemeguli nemôže žiť viac ľudí, ako môže byť nasýtených. Mnohí ľudia radi popierajú, že je to tak. Radi veria na oxymoron „udržateľný rast“. Kenneth Boulding, pred 45 rokmi poradca prezidenta Kennedyho pre veci životného prostredia, k tomu poznamenal: „Kto verí na nekonečný rast niečoho fyzikálneho na fyzikálne konečnej planéte, je alebo blázon - alebo ekonóm.“
Už len toto je pre mňa argument, že rozvoj ľudstva založený na neustálom zisku, čiže na extenzívnom drancovaní prírody, človeka a jeho schopností, je neprípustný. To je smrteľná choroba. Takáto diagnóza si vyžaduje liečbu. A je na našej predvídavosti či začneme medikamentmi - reformami alebo budeme operovať - revolúciou.
A toto je pre mňa tiež dôkaz, že budúcnosť ľudstva nemôžeme ponechať na ekonómoch a na ich pokrivene vyrovnaných rozpočtoch. Na jej pozitívnom rozpracovaní a realizácii musíme sa podieľať všetci spoločne.
V tejto súvislosti sa vynárajú zložité otázky. Prvá a najdôležitejšia - kto bude realizovať opatrenia (štyri jednoduché) na zavedenie ekonomickej demokracie. Predpokladám, že štát a jeho politický systém. Autor tvrdí, že v bývalých socialistických krajinách je zvýšená miera možnosti realizácie takého prechodu. Avšak existuje (niekde) aj politická elita, ktorá to dokáže? Nie je teraz čas na vedeckú a vzdelávaciu ofenzívu pri rozpracovávaní tejto otázky? Bez pripraveného „manažmentu zmeny“ to zostane len v rovine utópie.
A pri realizácii sa natískajú ďalšie otázky:
Aké opatrenia treba prijať (v zákonodarstve, vo formovaní verejnej mienky), aby občania boli ochotní prijať ekonomickú demokraciu.? Zhodujeme sa azda aspoň na tom, že krv, pot a slzy ako sprievodne znaky revolúcie už nechceme. S tým súvisí najmä moja ďalšia otázka.
Ako vyriešiť zavedenie významného opatrenia ekonomickej demokracie v súčasných politicko-ekonomických podmienkach - mám na mysli (podla mňa kľúčovú otázku) demokratizácie dôchodkového zabezpečenia, ktoré je vo veľkej miere závislé od „finančného trhu, ktorý prirodzene padne“. Všetci vieme, že „hitom“ súčasnosti je, že vraj pokojnú starobu vám zabezpečí len riskantné investovanie na kapitálovom trhu. Toto je skutočne oxymoron ako vyšitý. Tieto otázky sú už dnes častým predmetom pozornosti aj na stránkach Slova. Skúsme sa pri ich diskutovaní pozrieť na ne aj očami ekonomickej demokracie.
Ako zabezpečiť prežitie opatrení prijatých na realizáciu ekonomickej demokracie v globálnom priestore, predpokladám, že súčasní vládcovia sveta a jeho častí nebudú príliš ústretoví pri likvidácii svojich finančných výsad, je to problém obdobný bývalej možnosti budovania socializmu v kapitalistickom obkľúčení.
Ako zabezpečiť postupné presadzovanie prvkov ekonomickej demokracie v prostrediach krajín, kde sú pri moci alebo majú reálnu šancu vládnuť sily naklonené myšlienkam ekonomickej demokracie ako napríklad v prirodzenom priestore socialistickej internacionály, či novokoncipovanej vládnej sociálne orientovanej Latinoameriky (Kuba, Venezuela, Bolívia, Peru, Brazília - teda niektoré ich vládnuce predstavy). A čo taká Čína a Vietnam?
A to nie sú všetky otázky.
Svet sa musí zmeniť. Súčasný vraj udržateľný rozvoj ľudstva pri neudržateľných zdrojoch a najmä pri neudržateľnej majetkovej diferenciácii je slepou uličkou. Teória ekonomickej demokracie, ako sme ju podľa Schweickarta predstavili, ale aj nami zvýraznené úskalia jej životaschopnosti, sú dobrou základňou pre diskusiu. Rozpracovanie konkrétnych krokov a opatrení z pohľadu jednotlivých vedných disciplín a politickej praxe umožní nahradiť doterajšie spoliehanie sa vo svetovom vývoji na osud, nadprirodzeno či nevyhnutnosť, typicky ľudským prístupom - spoliehaním sa na ľudský um a šikovnosť ľudských rúk, ale bez toho, aby to išlo na úkor ostatných členov spoločnosti.
Reagujte na článok
Komentáre
Vaše predstavy o diskusii sú dosť - naivné...
Viete, je také indické príslovie, že ak chcú slepci popísať slona, potrebujú veľmi a veľa spolu komunikovať, hovoriť o tom, čo popisujú a poznávajú,lebo jeden si predstavuje podľa hmatu slona ako vysoký stĺp, ak ho chytí za nohu, jeden ako ploský veľký list, ak ho chytí za ucho, jeden za hada, ak ho chytí za chobot a jeden za tvrdý ohnutý kostnatý chrbát, ak ho chytí za kel. Všetci zistia, že smrdí a ak slon zatrúbi, budú vedieť, že je nebezpečný...
Z toho plynie ponaučenie, poďme si najprv naštudovať, o čom tá ekonomická demokracia je a potom ju kriticky posúďme a doplńme si poznatky.
O Vás akurát vieme, že ste nick Chatyv Alkov, povolaním zatrpknutý revolucionár. Nuž skúste vyjsť z anonymity, predstavte sa nám, aká je vaša odbornosť a potom, ak si naštudujete dostupné informácie o ekonomickej vedomosti, môžeme spolu rovnocenne hovoriť.
Aj my sme najprv museli použiť svoju schopnosť čítať, spolu diskutovať, použiť svoje skúsenosti, aké máme s kapitalizmom i socializmom a potom sme sa zhodli, v čom je ekonomická demokracia pre nás zaujímavavá...
V tejto druhej časti, ktorú Jozef postavil viac ako nastoľovanie otázok za účelom, ako ekonomický systém ekonomickej demokracie dostať do spoločenskej praxe, je sympatické to, že si Jozef dal námahu a z knihy pozbieral všetky možné varianty možnej implementácie ekonomickej demokracie do spoločenskej praxe, do života svetového spoločenstva.
Milí revolucionári, máte šancu zmocniť sa "varianty A", KLASICKEJ REVOLÚCIE, ktorú síce možno definovať jednoduchými štyrmi ekonomicko-právnymi reformami, ale veľmi bude záležať na tom, aký odpor bude klásť práve dotknutá trieda, alebo spoločenstvo majiteľov výrobných prostriedkov.
Od revolucionárov som predovšetkým očakával, že podotknú, že aj implementátor prvej proletárskej revolúcie Lenin sa oprel o soviety.
Teda ak si ozrejmíme tento pojem "soviety", po slovensky "ľudoivé výbory" z histórie dvojvládia Ruska v 1917, keď cár už bol moci zbavený a vládla vláda "eserov", ktorí vytvárali akési politické orgány moci, soviety boli orgány ľudovej moci všade po guberniách ( približne krajoch až regiónoch), po okresoch a mestách i obciach, čiže boli to ľudové zdola vytvárané orgány pod vplyvom dokonca aj eserov a revolucionárov, ktoré sa menili v militantné až rastúcim odporom po prvom šoku, známa je predsa revolučná téza "aká akcia, taká reakcia", v ktorej sa rozpútal chaos občianskej vojny. Zle som to pochopil? No veď poďte, vysvetlite, ale na historických faktoch, prosím.
Oprel som sa o tento fakt aj preto, lebo v tejto variante A (mne sa nepáči), pravdepodobne bude musieť dôjsť ku prechodu moci buď na pôde štátnych zastupiteľských zborov, teda v parlamente a výkonnej moci, teda vláde, alebo a/aj širokému a masívnemu prevzatiu moci verejnými samosprávnymi orgánmi všade na miestnej, okresnej, krajskej až regionálnej úrovni.
Otázkou potom je, to je tá otázka, ktorú kladie Jozef, či bude na to verejnosť pripravená a či nedôjde takisto k odporu, ktorý môže vyústiť až do občianskej vojny.
A aby mňa alebo nás nik neobviňoval k nabádaniu k revolúcii, vopred poviem, že táto varianta sa mi vôbec nepáči, pretože hrozí riziko rozbíjania všetkého, rozvratu a ľudského nešťastia, vidíme to na arabských "revolúciách", ktoré dokonca nie sú ani tak politicky a hospodársky výrazne revolučné ako sa zdalo spočiatku.
Jedinou pre mňa prípustnou situáciou pre prípad "varianty A" je, ak by došlo k zrúteniu sa trhov, nastal by kolaps medzinárodných obchodných výmen ( kríza z odbytu a obchodné vojny medzi krajinami), zrútili by sa mocenské i ekonomické štruktúry a nastalo by čosi, čo by hrozilo "kolapsom západnej civilizácie" - tak v tej chvíli by bolo nutné byť schopný rýchlo zorganizovať rýchle kroky a obávam sa, že bez vysvetľovania by sa z ekonomickej demokracie stal nejaký nebezpečný nástroj totalitných skupín.
To všetko NECHCEME a preto je pre nás implementácia ekonomickej demokracie dlhodobým procesom a želateľnou variantou je tá " s citom" až tá varianta C s reformným a pozvoľným postupom, liečiacim ekonomiku po úplnom páde výnosnosti kapitálu...
Pýtali sme sa Vás, no napríklad nick Ch.A. sa akurát vybudil.Škoda.
Môžeme sa zhodnúť v tom, že spôsob výroby, teda ako si ľudská spoločnosť zaobstaráva svoje prostriedky na živobytie, je v súčasnosti, teda v roku 2011, už takmer po celom svete, v každej krajine, približne rovnaká?
Neznamená to, že v rozhodujúcom a prevažnom spôsobe výroby sa všade vo svete používajú výrobné procesy a organizácia práce, ktorú možno zhrnúť do systému kapitalistického výrobného systému? Teda že Majiteľ poskytuje svoje vlastnícke práva (kapitál) a používa cudzie súkromné finančné zdroje ( kapitál), pričom využíva dostupné technológie ( takisto kapitál, vlastný alebo "zapojený", kedysi sa teoreticky hovorilo i o "pôde", dnes sa v kategorizácii myslí pod týmto pojmom na surovinu, alebo prírodné zdroje, ktoré používa vo výrobe), zapája do výrobného procesu "prácu", ktorú si NAKUPUJE ako námezdnú prácu od zdanlivo slobodných subjektov, ktorí dokážu tú prácu poskytovať (Pracvníci), celá právna a politická mašinéria vo svete je zameraná na to, aby tento systém fungoval a prinášal RAST ekonomiky, teda aj výnosy z toho spôsobu výroby?
No a čo sa vlastne deje?
Nestráca v danom spôsobe výroby kapitál tú svoju schopnoť výnosnosti, pričom nezbavujú sa kapitalisti menej výnosného kapitálu?(stroje, budovy, často celé fabriky, ktoré zatvárajú?)
Nezbavujú sa kapitalisti námezdne práce, ktorú by museli platiť aj počas porúch trhov, zníženej výnosnosti kapitálu, keď je RAST minimálny?
Má možnosť pracovník, teda ten, ktorý v procese výroby predáva iba svoju pracovnú silu, získaž iným spôsobom ako predajom svojej práce prostriedky na živobytie?
No a preto i otázka k O.L.: čo s tým univerzálnym výrobným spôsobom má spoločné "diverzitta" a "inakosť"?