Ktovie, či by ľudia neboli pozahadzovali kľúče...
Hostia Klubu Nového slova František Škvrnda, Peter Zajac-Vanka
Ako s odstupom 22 rokov vnímate výmenu socializmu za súčasný spoločensko-ekonomický poriadok?
František Škvrnda: Možno sme sa my teoretici mýlili pri hodnotení socializmu – možno sme ho precenili. Zato sa však marxistický pohľad vôbec nemýlil v hodnotení kapitalistickej spoločnosti. Všetko to nepekné, čoho sme sa báli, sa už u nás objavuje.
Pred dvadsiatimi dvoma rokmi nás skupina ľudí presviedčala, že socializmus sa zreformovať nedá. Pripusťme, že mala pravdu. Dnes treba pochovať ilúziu, že sa dá zreformovať kapitalizmus. Kríza nám to jednoznačne ukazuje. Na socializmus sa totiž útočilo hlavne zo zištných dôvodov. V pozadí nebola snaha zlepšiť život bežných ľudí. Dejiny teraz uštedrili protiúder. Škoda, že pre bežných ľudí to nie je žiadna odpoveď na riešenie ich problémov, možno tak nejaké zadosťučinenie pre teoretikov.
Peter Zajac-Vanka: Na rozdiel od kolegu Škvrndu nie som teoretik, ale praktik. Pohybujem sa vo svete vzdelávania dospelých. medzi podnikateľmi, zamestnancami aj nezamestnanými. Som skôr národohospodár, určite nie fiškálny ekonóm. Hlásim sa k „iným ekonómom“, ktorých existenciu na minulom klube pripomenula Ilona Švihlíková. V teórii inklinujem skôr k manažérskym mysliteľom ako Drucker, Handy a Schweickart s jeho teóriou ekonomickej demokracie.
Spoločnosť, v ktorej žijeme, je momentálne pre mnohých nielen chaotická, ale až deprimujúca. Makroekonomické politiky nefungujú a ekonómovia sa nevedia oprieť o žiadnu makroekonomickú teóriu, ktorá by im pomohla.
Predstavme si, že by ste niekomu v roku 1989 na námestiach boli prezradili, kam sa vlastne ponáhľame. Chceli sme vtedy viac demokracie, lepšiu životnú úroveň – lepší socializmus! A teraz by z nejakej časovej schránky vyliezol Peter Zajac-Vanka a povedal by: Nachádzame sa v tvrdom kapitalizme. Národné hospodárstvo Slovenskej republiky už skoro nič nevlastní. Namiesto slovenskej ekonomiky máme ekonomiku na Slovensku.
Keby sme boli v novembri 1989 ľuďom povedali, že o dvadsaťdva rokov budeme bojovať s vysokou nezamestnanosťou, budeme sa nachádzať v hlbokej hospodárskej kríze a sociálny štát bude zlikvidovaný, neviem, či by tie kľúče v hrôze nepozahadzovali...
Kedy sa žilo bežným ľuďom lepšie, v socializme, alebo dnes?
František Škvrnda: Časť ľudí po páde socializmu zbohatla, no väčšina spoločnosti na to dopláca. Individuálne šťastie zbohatlíkov je vykúpené tým, že zvyšok – väčšina spoločnosti – žije skromnejšie ako v minulosti. Príbehy nezamestnaných, bezdomovcov a biednych som do prevratu poznal len z rozprávania starého otca z prvej ČSR...
František Škvrnda
Je v súčasnosti lepšia zdravotná a sociálna starostlivosť, ako bola v minulosti? Pokrok lekárskej vedy je nepopierateľný. No málokto asi bude tvrdiť, že lekárska starostlivosť je dnes dostupnejšia. Máme možnosť cestovať. No bolo by vhodné zistiť, koľko ľudí, z akých sociálnych vrstiev, kam a ako často chodí na zahraničnú dovolenku. Kedysi bola v sociológii téza, že mierou rozvoja spoločnosti je rozvoj voľného času. Keby sme sa dnes opýtali, koľko majú voľného času jednotlivé skupiny obyvateľstva a čo s ním robia, iste by sme dospeli k zaujímavým záverom...
Obávam sa tiež, že väčšina rodičov z regiónov mimo Bratislavy, prípadne z niektorých ďalších veľkých slovenských miest a ich blízkeho okolia, nedokáže zaistiť svojim potomkom lepší život. A to je predsa zmyslom rodičovského úsilia i odriekania – zabezpečiť, aby sa deti a vnuci mali lepšie, ako sa majú oni. Možno aj v tomto spočívajú príčiny nepriaznivých demografických trendov.
Peter Zajac-Vanka: Našu súčasnosť charakterizuje sociálna stratifikácia. Spoločnosť pred rokom 1989 budovala jednotnú životnú úroveň a stále ju postupne zvyšovala. V rokoch 1988 a 1989 vládla v ekonomike opačná situácia ako dnes. Medzi obyvateľstvom bolo obrovské množstvo úspor a hospodárstvo, ktoré malo vyrábať spotrebné predmety, nestíhalo. Z tej vysokej životnej úrovne sa za 22 rokov dostali niektorí ešte vyššie. A hoci nekopírujeme americkú spoločnosť s jedným percentom bohatých proti deväťdesiatim deviatim percentám biednych (predsa len sme si niečo zachovali, sme šikovní a nie všetci sú na dne), sociálna stratifikácia zapríčinila, že vznikli obrovské skupiny chudobných občanov, ktorí majú problémy prežiť zo dňa na deň. Mnoho ľudí pociťuje, že lepšie bolo predtým. Mali sa lepšie z hľadiska využitia voľného času, kvality života, kvality sociálnej a zdravotnej starostlivosti... No počet ľudí, ktorým je skutočne lepšie dnes, je nezanedbateľný. Je to jednak určitá skupina inteligencie, podnikatelia, ktorí využívajú možnosti na svoju sebarealizáciu, ale aj proletári, ktorí nedajú dopustiť na náš „zlatý kapitalizmus“ montážnych fabrík, lebo sa v živote tak dobre nemali. Ťažko sa to dá objektívne vyjadriť bez štatistických údajov, no prikláňam sa k názoru, že vo všeobecnosti väčšina ľudí stále nemá tú životnú úroveň, čo mala predtým.
Je dobré a dôležité porovnať minulosť so súčasnosťou, ale aj s inými krajinami. Dnes mladí ľudia chodia po svete a vidia. Chodia napríklad do rozvojových krajín a vracajú sa začudovaní nad ich pokrokom. Keď porovnáme, v akých parametroch životnej úrovne žije nezanedbateľná časť verejnosti v krajinách, ktoré dnes ešte stále označujeme za rozvojové, môžeme im akurát tupo závidieť, kam sa za posledných 22 rokov dopracovali oni, a kam my.
Aký vývoj od revolúcie zaznamenali médiá?
Peter Zajac-Vanka: Postúpili výrazne smerom ku komercionalizácii. Všetky médiá sú veľmi bulvárne, okamžite opakujú správy zo svetových agentúr, ale nedozviete sa z nich príčiny, súvislosti a podstaty problémov. Možno je to nechcené. Asi som naivný, ale hovorím si, že to snáď nie je naschvál.
K udalostiam je málo odborných výkladov a komentárov. To potom vytvára dojem chaosu a nepochopiteľného sveta. Médiá nás hlavne strašia a chýba možnosť utvoriť si celkový obraz o situácii doma a vo svete. Skôr sa z neho len vyberajú hrozienka. Čudujem sa, že po dvadsiatich dvoch rokoch takéhoto mediálneho vplyvu naši ľudia ešte reagujú so zdravým rozumom a majú stále správnu hodnotovú orientáciu.
Ako vyzerá súčasná slovenská ekonomika?
Peter Zajac-Vanka: Podám vám takú ekonomickú správu z frontu: Ekonomický front, ktorý cez nás prechádza teraz, bude rovnako tvrdý, ako bol ten vojnový v štyridsiatom štvrtom a piatom. Zakrátko skončia všetky automobilové fabriky, pretože nebude odbyt, budú problémy s energetickou krízou a s eurom. Bude horšie.
Peter Zajac-Vanka
Drvivú väčšinu výrobnej základne slovenskej spoločnosti má v rukách súkromný kapitál, alebo neštátne inštitúcie, rozhodne nie štát. Ten si ponechal tak málo, že momentálne nemá na to, aby dokázal vytvárať ekonomické zdroje. Jedinými zdrojmi Slovenska sú príjmy do štátneho rozpočtu, tvorené odvodmi a poplatkami domácností a organizácií. To, čo dostávame z Bruselu, je fantastická pomoc. Štrnásť a pol miliardy eur. Takú pomoc dostáva od iných inštitúcií napríklad Bangladéš a ďalšie rozvojové krajiny. Momentálne žijeme presne tak ako ony – nemáme vlastné ekonomické zdroje a žijeme z podpory z EÚ. Preto nechápem, načo naši pravičiari vykrikujú, že sa chceme osamostatniť a mať slobodnú nezávislú ekonomiku. Vo chvíli, keby sme sa odstrihli od únie, utopíme sa. Vznikla by tu humanitárna kríza.
Prijatím eura sme získali do peňaženiek jednu zo svetových mien. Zároveň sme síce stratili fiškálnu samostatnosť, ale pri privatizáciách sme stratili omnoho viac: už nemáme národohospodársky rozvoj ako taký. Štát rezignoval na tvorenie vlastných ekonomických zdrojov. Možno s výnimkou ľudských zdrojov. Našťastie ešte existujú pôrodnice a vzdelávací systém...
Dá sa nadávať na „zlých“ politikov a novinárov, ktorí sú obrazom našej spoločnosti...
Emil Polák: To sa hovorilo aj za minulého režimu. Systém je dobrý, sú len nesprávni ľudia na kľúčových postoch. No pri pohľade na súčasný stav spoločnosti, ktorý všetci zažívame, sa to už tak ľahko povedať nedá.
František Škvrnda: Obraz spoločnosti by to bol, keby sme si naozaj mali z čoho vyberať. Blíži sa ďalšia predvolebná kampaň a dá sa predpokladať, že bude ešte viac „nemastná-neslaná“ ako v roku 2010. A aká bude ponuka? Najväčším prejavom úpadku sú politici, ktorí sú už v ix-tej politickej strane (alebo zase na kandidátke inej strany), ale stále nás presviedčajú o svojej nenahraditeľnosti . V politike už nemajú čo robiť – no o to tvrdošijnejšie sa jej držia.
My Slováci by sme mali prestať vyplakávať a sťažovať sa na všetkých naokolo. Mali by sme konečne začať pracovať, inak sa nedostaneme z dnešného marazmu.
František Škvrnda: Nemali by sme podľahnúť obrazu, ktorý o Slovákoch vytvárajú najmä média na Slovensku, čo neraz nie sú ani skutočnými médiami (len multiplikátormi správ iných) a už vonkoncom nie slovenskými. Bežný Slovák nie je ani menej schopný či šikovný, ani hlúpejší či lenivejší než Angličan či Francúz alebo ktokoľvek iný. Naša situácia je výrazne podmienená nespravodlivosťou v získavaní a deľbe bohatstva, ktoré nastolil kapitalizmus už pred niekoľkými storočiami a posledné roky ho len ďalej deformuje.
Peter Zajac-Vanka: Prečo si myslíte, že by práve Slováci mali v tomto svete byť tí aktívni a tvoriví, keď sme sa dostali do situácie, že tu funguje ekonomika na Slovensku, a nie slovenská ekonomika? My neplačeme. Len sme realisti a vidíme svoju situáciu takú, aká je. Mimochodom, určitá časť obyvateľstva sa má dobre, sme na 32. mieste v rebríčku prosperity Legatum Prosperity Index, sme krajina OECD...
Čo si myslíte o Gustávovi Husákovi ako o politickej osobnosti?
František Škvrnda: Nemá zmysel uvažovať historicky diskontinuitne a hádzať na socialistických politikov iba blato. Nebyť Husáka a garnitúry okolo neho v roku 1968, nebolo by neskôr tak hladko vzniklo samostatné Slovensko. Bolo pripravené k vzniku štátoprávnym rámcom, ktorý vytvoril Gustáv Husák a mnoho iných právnikov pri zrode federácie. Prvého januára 1993 potom vzniklo už len ministerstvo obrany, ministerstvo zahraničných vecí, Národná banka Slovenska a niekoľko týždňov sme nemali tajnú službu. Inak všetko stálo na základoch fungujúcich od roku 1968.
Teoretici sa vždy snažili opísať a vysvetliť spoločnosť ich doby, aká teória je aktuálna pre tú dnešnú?
František Škvrnda
František Škvrnda: Od polovice 20. storočia sa objavuje niekoľko nových výkladov spoločnosti. Začalo sa to v 60. rokoch teóriou konvergencie – priblíženia socializmu a kapitalizmu. Od nej sa prešlo k technotrónnej spoločnosti, k postindustriálnej, potom k postmodernej a niekedy v 90. rokoch k znalostnej spoločnosti. Máte však dnes záruku zamestnania alebo vyššieho príjmu, ak máte lepšie (vyššie) vzdelanie? Obávam sa, že vzdelanie nie je žiadna záruka. Čo to je potom za znalostnú spoločnosť? Je to už len heslo pre médiá a politikov, realita je inde. Posledný výkrik teoretikov je spoločnosť sietí. Odráža najmä význam informačných technológií a internetu. No ďakujem pekne, ak bývam pri Svidníku alebo Veľkom Krtíši, kam dnes už pomaly ani nechodí autobus, nemám z čoho žiť a kde sa zamestnať, ale zato mám internetové spojenie s Južnou Afrikou... Spoločnosť sietí vyhovuje opäť len určitej časti ľudí. Je to teda trochu zavádzajúce.
Parafrázujem Immanuela Wallersteina: Končí sa svet, ako sme ho poznali. Úlohou sociálnych vedcov je zabezpečiť, aby svet, ktorý príde, bol lepší ako svet, ktorý sme poznali. Nie je totiž vylúčené, že bude horší. Nemôžem si pomôcť, ale sociálne ukazovatele naznačujú , že väčšina našej spoločnosti žije ešte stále horšie, ako žila v minulosti. Platí to pre ľudí aspoň nad 40 rokov, lebo mladší to nedokážu posúdiť z vlastnej skúsenosti.
Na to, že politická ľavica vždy hájila a háji záujmy väčšiny, by mala mať v spoločnosti väčšiu podporu. V čom je problém?
František Škvrnda: V tom, že si nechala zobrať množstvo agendy, a tým vietor z plachiet. Dnes si témy ľavice adoptuje kadekto. Jedným z následkov je moderný mediálny výkrik, že delenie politickej sféry na ľavicu a pravicu je zastarané. Že dnes sú v popredí iné veci. Lenže ak sa nebude trvať na presadzovaní sociálnej rovnosti a spravodlivosti, o čom bude vlastne demokratická politika? Cítim aj na škole, že značná časť mladých ľudí je v zajatí povrchných mediálnych dezinformácií. Nešťastím internetovej doby je plytkosť.
Druhý problém je nahradenie tradičnej agendy otázkou menšín. Základom ľavicovej politiky vždy bolo osloviť väčšinu. Preto nie je dobré, ak sa socialistické hnutie sústredí na menšiny. Bežný človek v našej spoločnosti nepatrí do menšiny, a práve toho bežného človeka chceme podchytiť. To ostatné sú pekné intelektuálne úvahy, v ktorých sa stráca výraznejší ťah.
Ako sa dá v súčasnosti riešiť chronická veľká nezamestnanosť?
Peter Zajac-Vanka: V súčasnom kapitalizme už asi nijako. Nielen vinou pravicových politikov. Súčasným trendom je, že veľké spoločnosti už nepotrebujú masu ľudí. Veľmi sa ide do automatizácie, do informačných technológií. Volá sa to uvoľňovanie práce, teda uvoľňovanie ľudských zdrojov. Popri tom existuje aj uvoľňovanie kapitálu, lebo firmy už takmer nepotrebujú ani ten materiálovo náročný, zbavujú sa budov, areálov, technológií a posúvajú sa k virtuálnemu kapitálu.
Môže to znamenať, že budeme mať ekonomiku na Slovensku v podobe krásnych areálov na lúke, strážených ozbrojencami, kde sa budú produkovať určité výrobky, ktoré pôjdu na globálny trh. Budú im slúžiť cesty a logistické centrá. Ale štát nebude mať z toho nič a ľudia takisto. A čo je horšie, bude čím ďalej viac nezamestnaných.
Riešenie je v tom, že sa štát alebo verejná sféra zase prihlásia k tvorbe zdrojov. Keď sa firmy na Slovensku ocitnú v červených číslach, manažéri dostanú (možno zlatého) padáka a firmy sa „odmontujú“ a posunú sa ďalej za ešte lacnejšou pracovnou silou. Nám tu zostanú prepustení ľudia, „hnedé areály“ po odmontovaných fabrikách, a dezorganizovaná spoločnosť, ktorá sa možno už nebude vedieť pozviechať. Preto sa krajina nemôže stále spoliehať na to, že prídu nejakí zahraniční investori.
Našťastie, súčasná situácia nahráva zásadnej zmene hospodárskej politiky: V ekonomickej kríze, spôsobenej virtuálnym kapitálom, máme jedinečnú šancu chopiť sa príležitosti a organizovať sa zvnútra – na úrovni verejnej správy, obecných samospráv, štátu. No nie s ľuďmi, ktorí si myslia, že všetko zachráni virtuálny kapitál, ale s tými, čo sa do veci rozumejú. Nie sú to politici. Budú musieť nastúpiť noví ľudia, pravdepodobne z manažérskeho sveta.
Trhová ekonomika je typický chaotický jav, finančný trh sa správa nevyspytateľne...
Peter Zajac-Vanka
Peter Zajac-Vanka: Áno, aj globálna ekonomika, nadnárodné korporácie, zodpovedajú teórii chaosu. Globálne spoločnosti dosiahli dnes už takú úroveň koncentrácie a celoplanetárneho rozšírenia, že sa začínajú usporadúvať do takzvanej fraktálnej organizačnej štruktúry. Rovnako tak, ako je usporiadaná a existuje „materská“ jednotka, existujú kapitálovo podriadené, ale inak samostatne pôsobiace a rovnako organizačne usporiadané jednotky po celom kontinente, po jednotlivých štátoch, v regiónoch, okresoch... Typickým príkladom takej fraktálnej štruktúry je rýchle občerstvenie McDonalds. Všetky veci sa tam všade na svete robia rovnakým spôsobom.
Aká bude spoločenská odpoveď? Jedného krásneho dňa, keď to celé padne a už nebude existovať fiškálny kapitál, niekto príde do takejto jednotky a povie – vážení, fungujeme ďalej, akurát už nie na nadnárodnej, ale na lokálnej úrovni. A to je pozitívne.
Euroskepticizmus kvitne, pretože únia je v ťažkej situácii. Čo by pomohlo prinavrátiť dôveru v európske spoločenstvo?
František Škvrnda: Myšlienka Európskej únie bola príťažlivá, lebo to bola idea sociálneho štátu. Väčšina ľudí nechce žiť v únii preto, že v nich bije srdce pre samotnú myšlienku integrácie, ale preto, že vytvárala dobré podmienky pre život. No teraz má EÚ v rukách finančný sektor a byrokrati. Tieto dve skupiny zaviedli myšlienku únie na scestie.
Za najväčšie nešťastie pre EÚ považujem nadvládu doláru ako svetovej rezervnej meny a NATO. Európske štáty, ktoré sa dostali do najväčších hospodárskych problémov (Island, Írsko, Portugalsko, Grécko, Taliansko), úzko spolupracujú s USA. Niektoré z nich majú silnejšie transatlantické ako kontinentálne väzby. Položme si otázku, prečo Američania poučujú európskych bankárov, čo treba v kríze robiť, ak sa situácia dolára zlepšuje úmerne úpadku eura.... Mali by sme sa viac orientovať na víziu sociálnej EÚ.
Má Slovensko nejakú nádej, ako by sa mohlo ekonomicky povzniesť?
Peter Zajac-Vanka: Doteraz sme hovorili skôr pesimisticky, ale v skutočnosti nič nie je stratené. Napriek všetkým negatívnemu, čo okolo seba vidíme, máme v súčasných zlomových časoch obrovskú šancu. Máme vzdelaných mladých ľudí a zároveň máme ešte stále generáciu, ktorá si čosi pamätá, vie porovnať a vybrať z oboch systémov to, čo funguje, a môže zasiahnuť. Ešte stále sem investujú zahraniční investori. Ich odliv, ktorý pravdepodobne nastane a bude bolieť politikov aj celú spoločnosť, sa dá usmerniť. Tisícky manažérov a zamestnancov zahraničných podnikov na Slovensku predsa nepôjdu s firmami do Indie a Latinskej Ameriky. Zostanú tu a môžu reorganizovať a spoluvytvárať slovenskú ekonomickú štruktúru.
Hovorím to optimisticky pri pohľade na aktivity, ktoré sa dejú na pôde verejnej správy. Napríklad tu v Bratislave štartuje primátor Milan Ftáčnik participatívny rozpočet a o takýchto veciach sa začína uvažovať na úrovni obecnej správy. Potrebujeme zistiť, čo tu po prebehnutí ekonomického frontu vlastne zostane, aby sme vedeli, čo urobiť ak príde „Deň po“. Keď sa zrútia finančné trhy, keď investori zdvihnú kotvy, keď tu nebude 14-, ale povedzme 20-percentná celoštátna nezamestnanosť, teda niektoré regióny budú úplne bez práce.
Určitým návodom na „Deň po“ môže byť ekonomická demokracia Davida Schweickarta – čosi ako socializmus, ktorý prichádza z USA.
Foto: Eva Blažeková
Úvodné foto: Zľava František Škvrnda, Emil Polák, Peter Zajac-Vanka.
Reagujte na článok
Komentáre
Myslím si, že ekonomická demokracia je veľmi nádejným smerom a je to alternatíva k súčasnému globálbemu kapitalizmu .
Asi málokto vie, že ekonomickej demokracii sa programovo venuje i medzinárodná sociálna demokracia. Akurát, že až od spracovaného Schweickartovho diela môžeme začať rozvíjať komplexnú teóriu alternatívy kapitalizmu.
Prirodzene, u nás na Slovensku nie je možné "zmenu" uskutočniť, darmo si extrémna ľavica myslí niečo iné, už im to vysvetlila na príklade Grécka profesorka I.Švihlíková, že "potom by sme napochodovali cudzie vojská".
Aj na diskusii som povedal, aby sme nezabúdali, že prakticky už neexistuje národohospodársky komplex Slovenska, že máme ekonomiku na Slovensku a nie slovenskú ekonomiku a vzhľadom k tomu môžeme iba čakať, že sa ekonomická demokracia presadí najprv v ekonomicky silných krajinách.
My zatiaľ môžeme prvky ekonomickej demokracie postupne aplikovať na lokálnej či regionálnej úrovni.
Mám na mysli tie prvky, ktoré sa dajú rozvíjať už TERAZ a U NÁS, teda ak je prvkom zamestnanecká demokracia v podnikoch, čo bráni rozvíjať DRUŽSTVÁ ako hospodárske subjekty?
Ak hovoríme o črte verejná kontrola investícií , čo bráni na Slovensku na úrovni miest a obcí vytvárať participatívne rozpočty a umožniť v parlamente vládu po voľbách s takou právomocou, aby kontrolovala zahraničné a súkromné investície pôsobiace na Slovensku?
No a keďže je treťou čtrou ekonomickej demokracie férový trh, ja ho radšej definujem ako vzájomne výhodný korektný trh, prečo nerozvinúť na úrovni obcí, okresov, krajov také obchodné systémy, ktoré by predávali priamo od výrobcov konečným spotrebiteľom bez medzičlánkov? V potravínách a poľnohospodárskych výrobkoch už to možné je a neveríte, že to umožnil minister pôdohospodárstva Z.Simon, i keď by ešte potreboval k tomu cez ministra finanncií, ktorý by to umožnil, znížiť na potraviny "obratovú daň", čiže DPH. Lenže, ako to, že iniciatíva slovenských podnikateľov okamžite nevytvára predaj a nevznikajú obchody, predajné miesta, nazvime to hoc slovensky "tržnice" , teda predajné miesta, kde sa stretne férová ponuka výrobcu s ochotou spotrebiteľa kúpiť potravinársky slovenský výrobok priamo a nie cez medzisklady a hypermarketové areály zahraničných firiem? V čom je problém pre podnikateľov? Že nezbohatnú z večera do rána?! Nuž tak nech si to organizuje obec sama a nech z toho podnikateľský živel vynechá, ak sa im do toho nechce.
Odpovedal som veľmi konkrétne, veľa vecí sa dá z ekonomickej demokracie aplikovať už teraz, dúfam, že nemáte pravdu v tom Vašom bode 2., že na to nie je národ ani politická garnitúra pripravená...
V tomto Schweickartovom diele vôbec nejde len o ekonomickú stránku systému, ako sa mylne človek môže bez preštudovania podľa názvu domnievať. Odpovedám, že tu nájdete riešenie systému ako celku, dokonca reálnejšie ako Albertova Participatívna ekonomika.
Už sme tu s J.Schwarzom dostatočne objasňovali, že ekoonmická demokracia je alternatívnym systémom voči globálnemu kapitalizmu, je to program ekonomicky životaschopnej a eticky vyhovujúcej formy socializmu už aj podľa slov autora, D.Schweickarta, amerického profesora Loyola University Chicago. A po preštudovaní k tomu dodávam, že či to bude alebo nebude nové spoločensko-ekonomické zriadenie, o tom budeme rozhodovať my, ak sa pustíme do jeho aplikovania.
Rozhodne to však nebude aplikovateľné "lusknutím prsta", ale dlhodobým pôsobením, páči sa mi prognostik Ivan Klinec, ktorý v článku v Pravde vyslovil myšlienku, že pozitívna zmena v globálnej ekonomike sa odohrá tak do tridsiatich rokov (ak som si správne teraz spomenul).
Ak sa pozrieme na moju schému historického pohybu, väčšinu ľudí zarazí enormné nahustenie sociálnych zmien v poslednom štádiu vývoja. A väčšina ľudí to odmietne prijať. Lenže v prírode a spoločnosti je to bežný proces. Postupným vývojom totiž daný systém, alebo jeho vývojové podoby, naberajú do svojho obsahu čoraz viac prvkov. Napr. atómové prvky naberajú čoraz viac protónov, elektrónov a neutrónov. Medzi ktorými vzniká čoraz viac väzieb, interakcií. Opticky sa nám v čase systém síce skracuje, ale obsahovo je stále rovnaký, len sa vyvíja akoby viac do šírky, v priestore, pararelne, nie v čase. Čoraz väčšie množstvo interakcií zrýchľuje zmeny, skracuje čas životnosti systému. Ku koncu vývoja systému je tento tak obsahovo preťažený, nabitý prvkami, väzbami a interakciami medzi nimi, že ich nestačí už držať spolu a začína sa rozpadať. Evolučne sa systém už nemá kam vyvíjať, čoraz viac sa rozpadá. Dospieva do bodu, kde sa vyžaduje kvalitatívny skok (alebo revolúcia), aby sa kvantita a kvalita zosúladili. Ktorá bohatému obsahu vytvorí novú formu, novú sústavu väzieb, ktorá vytvorí priestor pre ďalší vývoj systému. Toto je základom revolučného vývoja.
Globálna forma síce ako kvalitatívny skok od triedno-štátnej formy, ale svojou podstatou v podstate nič nové, len syntéza predošlých foriem (socializmu, kapitalizmu i prvobytnej formy), v súlade s Heglovou triádou téza-antitéza-syntéza.
Inak, neviem či som tie údaje nečerpal práve od Oskara Krejčího z jeho knihy Povaha dnešní krize, on bol viac v obraze, veď v 1989 robil poradcu premiéra Adamca.
Všeobecne pre verejnosť diskusnú:
No ale veď aj empiricky si spomeňme, čo to bolo za nákupné horúčky do NDR za detským oblečením a topánkami, do MĽR za práškami na pranie a kozmetikou, do PĽR za alkoholom a kabátmi, do BĽR a RSR sa nechodilo len k moru ale i kvôli kožuchom a koňakom, do SRRJ sa chodilo ojojoj, tam bola taká tá forma socializmu so samosprávnymi črtami a uvoľnený trh.
Práve preto sme mohli štrngať kľúčami, jej, ale to dám na nové...
Ale ľahko nám bolo štrngať zväzkom kľúčov, ak jeden bol od podnikového bytu alebo od družstevnej garsónky,
druhý bol od vlastnej kancelárie alebo aspoň od vlastného písacieho pracovného stola,
tretí reálny bol od pivnice s bicyklami či motocyklami či od dielničky na kutilstvo,
štvrtý bol od auta, isteže embéčky, moskviča, wartburga či trabanta,
piaty bol od chatičky či záhradne chaty či chalupe na vidieku,
šiesty bol od rodičovského domu, kde nás čakala plná komora, zabíjačka, plody zeme zo záhumienku,
podaktorí mali i siedmy kľúč od nejakej schôdzkovej miestnosti, modelárstva, Zväzarmu, telocvične, osvetovej besedy, klubu či redakcie...
no, spočítajme si, či dnes máme znova čím štrngať...
ja už mám iba kľúč od bytu a od obstarožného auta,páni
Je absolutne nerealne aby sme len my zacali platit ferove ceny za suroviny a potom z nich vyrabali vyrobky, ked to konkurencia robit nebude. Financovat rozvoj ekonomiky len z dani je pravdepodobne tiez velmi malo realne, kedze ED vyzaduje znarodnenie a vykupenie fabrik... Akonahle by sme o tom co i len cekli tak globalne firmy spakuju kram a my prideme o nejakych 80% HDP... Potom mozeme rozmyslat tak akurat ako nakrmime obyvatelstvo a nie o ekonomickom rozvoji. Ale to su len moje dohady. Preco som napisal, ze to musi zacat USA? Viete si predstavit, ze by nejaka africka krajina zacala pozadovat za suroviny od americkych firiem ferove platby? Okamzite tam zasiahne armada. A je po demokracii....
K mojej 2. poznamke... Kto by dohliadal na dodrziavanie pravidiel? A kto by dohliadal na neho? Obcania? Nesrandujte...
K 3. Co tak skusit nejaky Mondragonsky system... Akurat, kto? Z akym vyrobnym programom? Uzko to suvisi s vymozitelnostou prava a normalnym podnikatelsky prostredim... Vid poznamka 2.
Že by ste boli tým istým Jan Peter-om, IP Jan Peter / 212.29.3.142, ktorý pochválil našu diskusiu?
Ale k veci:
Nemyslím si, že ste preštudoval celú knihu D.Schweickarta Po kapitalizme-ekonomická demokracia, pretože inak by ste asi toto nenapísali, citujem Vás:
"Je absolutne nerealne aby sme len my zacali platit ferove ceny za suroviny a potom z nich vyrabali vyrobky, ked to konkurencia robit nebude."
Odpovedám: Aj Schweickart píše, že to bude možné iba vtedy, ak sa skupina krajín na tom dohodne. A ja dodávam, že to pravdepodobne bude znova nie jednoročné prerokovanie a dohodnutie podmienok obchodu na zásade férovosti, alebo ak chcete, korektnosti, ktoré bude prebiehať cez svetovú organizáciu obchodu (WTO) v čase, keď táto potreba nastane. Takže nás tu nestrašte, že sa to bude týkať "len nás" a že kvôli tomu "my" nebudeme schopní konkurovať, inak teraz si uvedomujem, že ešte aj otázku konkurencie rieši Schweickart priamo v texte.
Váš text, citujem: "Financovat rozvoj ekonomiky len z dani je pravdepodobne tiez velmi malo realne, kedze ED vyzaduje znarodnenie a vykupenie fabrik..." Vás usvedčuje z toho, že ste tú knihu rozhodne ani len pozorne nečítal
priamo citujem z knihy:"Fondy pre nové investície sa vytvárajú z daní základných prostriedkov podnikov a naspäť do ekonomiky sa vracajú prostredníctvom siete verejných investičných bánk."
Teda žiadne znárodnenie, to teraz takmer robila administratíva USA kvôli nutnosti zachraňovať vo finančnej kríze hlavné bankové korporácie, ani vykúpenie fabrík ako sa to deje v USA po skrachovaní fabriky v kríze, keď sa zamestnanci rozhodnú prijať bankový úver a najať manažment a volá sa to Empoyee Stock Owner Partnership (ESOP) a u nás to propagovala SDĽ.
K tomu, že globálne firmy sa "spakujú" - Schweickart hovorí o čase, keď už ich kapitál vo forme virtuálnych investícií "vyhorí komínom" a bude treba nejako riešiť aj chod nadnárodnej korporácie rovnako ako keď padli banky.
No vidíte, a Vaša myšlienka o "nakŕmení obyvateľstva" je riešená na úrovni zamestnaneckej samosprávy, v ktorej je definovaná demokracia zamestnancov vo vnútri organizácie na základe spoluúčasti, a my to nakoniec veľmi dobre a pozitívne máme v hospodárskych dejinách spojené so systémom družstevníctva na úrovni obcí, okresov, teda družstiev pre poľnohospodársku výrobu a produkciu potravín, ešte aj úrodnej pôdy je dosť napriek 22 ročnému humpľovaniu.
A že to musí začať v USA - nezdá sa Vám, že to tam už začalo? Alebo si myslíte, že "Okupuj WallStreet" to sú happeningy hipisákov? Iste, bude im to ešte pár rokov trvať, buďte trpezliví...
Inak, píšete veľmi emotívne, našťastie sa mi nechce spať, takže mám čas odpovedať i na Vaše emócie:
Prečo myslíte, že bolo treba rozbombardovať Líbyu? Žeby Kadáfí nebol chcel viac peňazí pre financovanie svojho sociálneho systému a to vadilo korporáciám?
K Vašej 2. poznamke: A kto dohliada na dodržiavanie pravidiel vo svete dnes? To vás nedesí viac? Nesrandujte...
No a tu sa už úplne odhaľujete: citujem Vás:
" K 3. Co tak skusit nejaky Mondragonsky system..."
teraz som už v emóciách ja: ježiši, celá veľká časť kapitoly v knihe je venovaná družstevnej demokracii baskického združenia kooperatívov Mondragon a Vy sa pýtate.
Mimochodom, naša družstevná demokracia bola zlikvidovaná hneď zákonom o transformácii družstiev na podielové spoluvlastnícke spoločnosti v roku 1991, čiže to už nie sú družstvá ako také, napriek tomu družstevná demokracia môže byť ak niekto bude mať záujem, založená okamžite podľa pkatného Obchodného zákonníka, v stanovách ide o hospodársky subjekt, ktorý je založený na uspokojovanie potrieb svojich členov, lenže kto by to u nás odvážne založil, ak vieme, ako dopadol československý fenomenálny úspech JZD Agrokombinát Slušovice, kto by si ťahal prsty s reakčnou pravicou. Máme svoju históriu a skúsenosti, začať možno od dneska.
Vaša poznámka: "Uzko to suvisi s vymozitelnostou prava a normalnym podnikatelsky prostredim... Vid poznamka 2."
To je dedičstvo divokých deväťdesiatych rokov, privatizácie, korupcie, veľkopodvodov typu Harvardské fondy, čo si pravica našpinila, to by mohla i čistiť.
Preto aj Schwickart píše o súčasných podnikoch v rukách súkromných majiteľov, že sú nedemokratické - veď viete si predstaviť, že by o podvode či tuneli rozhodovala správna rada všetkých zamestnancov podniku? Ja nie...
http://www.cas.sk/clanok/200468/moralista-hrib-zmyka-telerozhlas-co-to-da-10-600-eur-mesacne.html
Ja sa nesnazim kritizovat ED... Mne sa ten system paci ale ako ste naznacili, bude to cele este nejaku tu chvilku trvat (par rokov).
Inak to "znarodnovanie" v tom Schweickartovi je, akurat je to zasite niekde na samom konci knihy a to este nie priamo, ale bolo by to mozne pouzit ako populisticky protiargument. D.S. tam pise o prechodnom obdobi a o sposoboch ako ziskat existujuce podniky (teraz nemam u seba knizku, pozriem doplnim). Vo svojich prispevkoch sa nevyjadrujem k ED ale prave k tomu prechodnemu obdobiu.
Takze ta dohoda o ferovych cenach za suroviny bude kedy? O 50 rokov, ked uz africke krajiny totalne vydrancujeme? Asi som sa jasne nevyjadril, ale to co ste napisali o WTO je presne to, co som chcel povedat.
K financovaniu cez dane... D.S. to ma dobre vymyslene, ale je to otazka, co bolo skor vajce alebo sliepka? Kedze ekonomika SR je v stave v akom je, ako dlho nam bude trvat akumulacia potrebnych prostriedkov? A dovtedy? A ludi nakrmite z coho? Ale uz zasa sklzavam do emotivnosti....
K Mondragonskemu systemu... MS nie je to iste ako ED. Presne ako ste napisali, je to mozne realizovat uz teraz. Problem nie je ekonomicky ale ludsky...
Prakticky vo vsetkom sa zhodneme, ja len neuvadzam Schweickartove myslienky, lebo predpokladam, ze vacsina ludi tu ich uz pozna... Minimale z vasich clankov. Bohuzial nemam ten dar, vyjadrovat sa vzdy korektne...
Takže som rád, ak polemizujeme i o myšlienkach z diela o ekonomickej demokracii D.Schweickarta.
V diele sú skutočne uvedené dva postupy, ako implementovať ekonomickú demokraciu, vlastne až tri, pretože ten jeden, čo spomínate, je "revolúciou", keď bude v mhoých krajinách vo vláde silná ľavicová prezentácia. V tých druhých v kapitole Ako sa dostať odtiaľto tam sú dve verzie, jedna "s citom pre akcionárov", kde sa predpokladá, že majitelia akcií obdržia reverné voučery, podobne ako my pri kupóbnovej privatizácii, ktoré im zaručia postupnú výplatu ich podielov.
V tej odlišnej trvdšej verzii sa predpokladá, že všetky akcie a ich hodnota "vyletia hore komínom" pri nejakom velosvetovom krachu búrz, že vlastne defakto zanikne virtuálny špekulatívny kapitál a vlády jednotlivých krajín sa budú musieť v krízovom režime postarať o chod výrobných kapacít v danej krajine, pretože v fiškálneho hľadiska "vybuchnú" majetky a zostanú iba dlžoby. Nakoniec, ako ďaleko od toho bolo Grécko? Ostatné neskôr.
k tým férovým trhom : trochu sme to vytrhli zo súvislostí, pretože trhová ekonomika v systéme ekonomickej demokracie zostáva a je "posadená" do súvislostí s produkciou cez podniky so zamestnaneckou samosprávou a spoločenskou kontrolou nad investíciami.
Nedá sa to roztrhať a vyberať "hrozienka", je to jednoducho iný systém ako ten súčasný kapitalistický, už to uznajte prosím.
Ak sú tam príklady zo súčasnosti, teda tá možnosť vracať do krajiny pôvodu akousi kompenzačnou daňou neoprávnené zisky, je to tam hlavne preto, aby si ľudia mohli na príklade predstaviť, o čo by išlo. Už dnes platíte vo FairTrade obchodoch povedzme kakao z Afriky za premrštenú cenu, kde Vám obchodník tvrdí, že celý zisk vracia do danej africkej krajiny, verte-neverte.
Bližšie to máte rozvedené v odseku 6.2.3. "V ústrety férovému obchodu" na str.187, teda obchod založený na tarifách, výnosy z taríf reverzne vrátené do produkujúcej krajiny, ich cieľom sú však len komodity konkurujúce produktom miestnej výroby, ak by boli dovážané z veľkej diaľky a neúmerne lacné vďaka vykorisťovaniu tamojšej lacnej pracovnej sily ( ale ako by to presne teraz potešilo našich poľnohospodárov - ak zemiaky z Mexika, ok, ale zaťažené tarifou, ak rajčiny zo Španielska, na ktorých makajú Alžírčania, tak s tarifou, atď...
Samozrejme, práve preto tie dlhé rokovania cez WTO, veď pôjde o reklasifikáciu komodít v celosvetovom meradle a úplné prestavanie obchodného systému.
K financovaniu cez dane: ale cez aké dane?
Predstavte si, že namiesto dane z prijmu a obratu by firmy platili priamo daň zo svojich základných prostriedkov, teda z ocenenia svojich výrobných prostriedkov ( to, čo si dnes odpisujú účtovne do nákladov), to by boli iné peniaze ako tie, čo si "utopia" v nákladoch a zo "zvyšného" zisku zdaňujú dnes. Viete si hypoteticky predstaviť, ako by sa rok po zavedení tohto zdanenia naplnila štátna pokladňa Slovenskej republiky? A ak dnes zahraniční investori využívajú daňové prázdniny, mimiálne 19 percenté odvody a maximálne 20 percentú DPH, ktorú i tak prenášajú na konečného spotrebiteľa či odberateľa?
Samozrejme je to za predpokladu, že to bude zavedené celosvetovo, inak by to utopilo konkurecieschopnosť výrobcov v danej krajine.
A/Alebo by ich prinútilo zvyšovať konkurencieschopnosť lepšími výrobkami a nie znižovaním nákladov a odvodov... že?
A aký je Mondragon dnes v roku 2011 po všetkých krízach? To už netuší ani prof.Schweickart, on písal tú knihu v 2002. Ak získate info, napíšte.
Faktom je, že náš Obchodný zákonník umožňuje ihneď a teraz založiť hospodársku organizáciu vo forme zamestnaneckej samosprávy, kde člen družstva má možnosť jedným rovnocenným hlasom rozhodovať v rámci orgánov samosprávy. Ale prečo sa to nevyužíva? Spýtajte sa sociológov. Myslím, že ľudia boli odstrašení exemplárnou likvidáciou Slušovíc v 1991 a zblbnutí transformačným zákonom, ktorý ukladal družstvám, aby sa zmenili na podielové a tým pádom aby si silnejší členovia odkúpili podiely a stali sa viacpercentými podielnikmi, ergo kapitalistami, ktorí rozhodujú sami - napríklad i o tunelovaní, bankrotovaní družsta. Dialo sa tak na Slovensku hromadne od 1991 a dnes to už rozhodne nie sú družstvá so zamestnaneckou samosprávou, čo existujú.
No a k tomu, že ľudia poznajú problematiku ekonomickej demokracie - NEPOZNAJÚ! Síce ďakujem za pochvalu, že tu robíme i s J.Schwarzom a Ľ.Blahom na Slove osvetu, ale i to je málo. Preto rád s Vami budem ďalej polemizovať.
**********************************
"vynaliezať vynájdené", tak to ste ma pobavili. A čo priemyselná špionáž? Číňania to robia desiatky rokov a majú všetkých na háku! Len čo Američania, Japonci, alebo Nemci niečo zo spotrebnej elektroniky vyvinú, vyrobia a uvedú na trh, tak do pol roka je náš trh zaplavený čínskymi klomni ich výrobkov za nekonkurenčnú 1/3 cenu!
Dokonca urobili aj klony "neviditeľných stíhačiek" a vo vývoji sa určite pevnejší ako oceľové lano (tak ľahko sa čínski vývojari v práci nepredrú.)Stačí prekonvertovať know how do existujúcich materiálov, technológií a vyrobiť priemyselné automaty na masovú výrobu. Len hlupák vynalieza vynájdené! **********************
Toto by platilo len v prípade izolácie k akej sa uchýlil Kaddafi, resp. infantilnej podpory pravičiara Sarkozyho. Vo svete existuje SCO (Šanghajský pakt) a Slovensko je na hraniciach tohoto paktu. Navyše vývoj na Ukraine smeruje k začleneniu do euroázijskej únie.
Nikto si nedovolí napadnúť napr. Bielorusko, lebo je v SCO. Takže západné sancie sú len povinné tančeky, aby sa ukľudnila domáca buržoázia. Ak Bielorusko má na východ 2,5 mld. trh pre svoje výrobky, tak m môže byť západ ukradnutý. Navyše kvalitou ich výrobkov by sa na západe určite nepresadili.Tak o čo sa majú Bielorusi vôbec snažiť? *********
Kto že tvorí tú extrémnu ľavicu? Hrdličkovskí komunisti, alebo Hoptovci, Fajnorovci a Ľuptákovci? Sú to vyhynuté druhy, ktoré nemajú v národe ani teoretickú podporu a šancu na úspech!Navyše ideologický sa nevymanilli z sovietskeho marxiszmu-leninizmu! Volebné výsledky hlboko pod 1% svedčia o tom, že takú podporu mal aj akýkoľvek recesista ako napr. rušňovodič "Kapurka"
Pokiaľ komunisti nedosiahnú podporu akú mali v 1948 v ČSR a masívnu členskú základňu s 2,5 miliónom členov (17-18%), tak je to utopistický sen noci svetojánskej z ich strany! A úplne je škoda o červených recesistoch písať ako o extrémnej ľavici. Ak neberiem do úvahy fakt, že sú s ich defaltnou ideológiou extrémne padnutí na hlavu.