Ach, tie byty...

Milo Urban poslal v jednom  príbehu svojho hrdinu do Prahy, aby si tam našiel počas krízy prácu pre seba a svoju mladú ženu. Je to otrasné svedectvo o tom, ako sa celé dni potulovali po meste, prespávali po všelijakých ubytovniach, ale aj v podchodoch medzi barakmi. Samozrejme, iba dovtedy, než ich policajti alebo domovníci stade nevyhnali. Potom im aj lešenia na stavbách poskytovali akú takú strechu nad hlavou. Ani tí najúžasnejší politici , podnikatelia a národohospodári, ktorí boli piliermi Masarykovej republiky, nedokázali zabezpečiť prácu pre všetkých a dôstojné bývanie pre každého. Stovky ľudí sa potulovali po veľkomeste, vyhľadávajúc akékoľvek, čo i len dočasné zamestnanie, umývali sa vo Vltave a prespávali na lavičkách v parku. Boli ochotní prijať akúkoľvek robotu, len aby sa mali kde prichýliť. Keď sa objavil inzerát na uvoľnené miesto kata, šesťsto ľudí sa ešte v ten istý deň oň prihlásilo. Šesťsto ľudí bolo ochotných iným ľuďom lámať väzy, len aby mali prácu a strechu nad hlavou. O tom, že ľudia prespávali aj po kanáloch, v starých zrúcaných budovách a pod mostmi sa podrobnejšie Miloš Urban nezmienil, asi dovidel až do dnešných čias a prenechal osudy týchto ľudí literátom v našom storočí. Akosi ich však táto téma neoslovuje.

Prišla vojna a veľa bytov sa v Prahe uvoľnilo. Úrady z nich povyháňali všetkých Židov a nespoľahlivých. Nasťahovali síce do nich predovšetkým Nemcov, ale ušlo sa aj všetkým, čo vyhovovali predstavám nemeckej brannej moci o spoľahlivosti. Riešenie bytovej otázky prebiehalo podľa vtedajších vojnových možností. Vojna však prehrmela ako všetko na svete a bytová politika sa znova začala meniť podľa povojnovej spravodlivosti. Z koncentrákov a z väzenia sa začali vracať tí, čo vojnu prežili a nikto už neveril v ich návrat. Zo začiatku sa síce ľudia radovali z víťazstva, obdarúvali sa navzájom šatstvom i potravinami, no potom tá radosť akosi vyprchala, potraviny a šatstvo sa začalo predávať na čiernom trhu. Najhoršie to bolo z bytmi. Bytové úrady nedokázali zabezpečovať pre každého strechu nad hlavou a ľudí s boľavými nohami z koncentrákov neustále pribúdalo. „Príliš veľa sa vás vrátilo, nestačíme,“ vysvetľovali úradníci. „Musíte vydržať,“ utešovali ich. Títo ľudia však zatínali päste, keď videli, že okolo bytových úradov sa pohybujú aj bohatí mäsiari a obchodníci, ktorí sa mali počas vojny dobre a dobre sa mali vďaka nim aj všetci na radnici. Nikdy im nechýbalo mäso, múka, maslo, vajcia...Teraz zasa krúžili okolo radnice a chceli odmenu za svoje „zásluhy“. Oni síce byty mali, no chceli krajšie, väčšie, komfortne vybavené. Čo na tom, že pred pár rokmi z nich boli vyhnaní bohatí Židia, že ešte celkom nedávno v nich oneskorení vlastenci vyvraždili Nemcov... nastala iná doba. Práve vtedy získali komunisti najviac hlasov, nikto už nechcel, aby sa podobné praktiky opakovali, komunisti sľubovali, že to nepripustia.

Ako to vyzeralo s prideľovaním bytov za socializmu, všetci dobre vieme, nie je to až taká vyvetraná minulosť. Rozprávať o tom by vedeli najmä tí, čo patrili medzi vtedajšiu politickú a umeleckú smotánku. Oni vždy vedeli, na ktoré okienko treba zaklopať, za kým treba ísť, aby nezapadli v poradníkoch prachom. Stačilo, aby uviedli v žiadostiach o byt, že pochádzajú z robotníckych rodín alebo že majú kladný vzťah k socialistickému zriadeniu a bolo im prednostne vyhovené. Bože, aký silný a nezničiteľný by bol socializmus, ak by bolo všetko pravdou, čo sa vtedy písavalo do žiadostí o byty, výberové školy, všelijaké privilégiá... Žiaden systém na svete nemal toľko prívržencov a bojovníkov za jeho ideály. Stačilo však iba zahrmieť a tí, čo mali zo socializmu najväčšie výhody, zrazu otočili. Kto už dnes bude chváliť socializmus kvôli tomu, že dostal zadarmo byt. Veď to bola „králikáreň“.  Čo na tom, že dnes je aj takáto králikáreň pre väčšinu ľudí nedostupná, pretože stojí milióny? Celý život musí mladá rodina splácať úver, ak si trúfne na podobný prepych, mať vlastnú strechu nad hlavou. Predsa však treba priznať, že za bývalého režimu boli byty dostupnejšie pre každého.

Dostupné sú však byty aj teraz, no nie pre každého. Museli by ste bývať napríklad v Žiline alebo v Dúbravke, ako sa dozvedám z tlače. Tam totiž sedia na radniciach gavalieri, ktorí prideľujú  byty za bagateľ. Netreba do žiadosti vpisovať už to legendárne.... pochádzam z robotníckej rodiny. Stačí ak ste starostov človek a vyhovujete jeho predstavám o poslušnosti a užitočnosti, možno sa aj vám ujde darček ,v hodnote niekoľkých miliónov. Nezničiteľní sú gavalieri, ktorým štát priznal kompetencie, rozhodovania o majetku nás všetkých. Ak by ste im aj odobrali možnosť rozhodovať o bytoch, vynoria sa inde a budú prideľovať na inom mieste pozemky, „ojazdené“ autá, nerozbalené nábytky. Nikdy ich však už nenájdete čo i len opierať sa o lopatu.