Dozrel čas na základný európsky príjem pre všetkých?

Celkový počet zobrazení titulu: 5604 | Týždenné zobrazenia: 40 | Dnešné zobrazenia: 4

p1070717_2.jpgEšte koncom mája bola na programe Klubu Nového slova diskusia so sociológmi Zuzanou Kusou a Danielom Gerberym o myšlienke základného európskeho príjmu pre všetkých. Podnetom na podujatie, ktorého spoluorganizátormi boli Ústav politických vied SAV, Inštitút ASA a Futurologická spoločnosť na Slovensku, bola iniciatíva európskych občanov na získanie 1 milióna podpisov, aby sa základným príjmom zaoberala Európska komisia. Cieľom podujatia, ktoré moderoval Ladislav Hohoš, bolo ozrejmiť ideu základného (univerzálneho) príjmu, rôzne názory a prístupy k tejto myšlienke, ktorá zatiaľ na Slovensku – na rozdiel napríklad od Česka – nie je predmetom širšieho diskurzu. Obaja sociológovia uviedli možné prínosy a úskalia myšlienky základného príjmu, no poukázali aj na jej možné negatívne vplyvy na súčasné nastavenie sociálneho systému.

DANIEL GERBERY: Predpokladám, že toto stretnutie na pôde Klubu Nového Slova súvisí s európskou občianskou iniciatívou za nepodmienený základný príjem v krajinách Európskej únie. V rámci tejto občianskej iniciatívy sa zbierajú podpisy občanov, ktoré by vyvinuli tlak na Európsku komisiu, aby konala v tejto oblasti. Ak sa nazbiera dostatočný počet podpisov, myslím, že 1 milión, malo by dôjsť k spusteniu určitých špecifických procedúr. Európska komisia by napríklad mohla zrealizovať prípravné kroky ako prípadové štúdie, alebo by mohla osloviť národné štáty a konzultovať s nimi túto tému. Európska komisia nemá v danej oblasti kompetenciu prijímať legislatívne návrhy. Táto iniciatíva má teda za cieľ nazbierať dostatočný počet podpisov na to, aby došlo vôbec k nejakým procesom.

Ideu nepodmieneného základného príjmu definuje európska občianska iniciatíva štyrmi základnými charakteristikami:
1. Musí byť univerzálny. Mal by ho poberať každý občan, resp. každý člen politickej komunity bez rozdielu výšky príjmu alebo toho, či pracuje alebo nepracuje.
2. Musí byť individuálny. Nemal by byť vyplácaný domácnostiam, ale jednotlivcom ako individuálne právo.
3. Nepodmienený. Na rozdiel od súčasných systémov garancie minimálneho príjmu by malo ísť o príjem, ktorý nebude testovaný. Nebudú sa zisťovať disponibilné prostriedky domácností.
4. Dostatočne vysoký. Mal by pokrývať adekvátne potreby ľudí v danej krajine.

Tieto štyri charakteristiky vychádzajú z pôvodnej idey Philippa Van Parijsa, z jeho článkov a kníh, ktoré na túto tému publikoval. Podľa mňa sú dvojsečnou zbraňou. Na jednej strane sú v pozitívnom zmysle radikálnym rozšírením diskusie o sociálnych právach, o sociálnej súdržnosti a o sociálnej spravodlivosti. Na druhej strane, viaceré z týchto charakteristík zakladajú už teraz nejasnosti a komplikácie ohľadom svojej realizovateľnosti a toho, ako by sa táto idea mohla dostať do bežného politického jazyka.

Prínosy takto definovaného základného príjmu s univerzálnym charakterom – je to v dobrom zmysle utópia a radikalizácia diskurzu, a to v dvojakom ohľade:

Po prvé, rozširuje súčasnú debatu, diapazón tém, jazyk a pojmy, s ktorými sa diskutuje o sociálnej spravodlivosti. Akonáhle sa mantinely posúvajú ďalej, idey, ktoré dovtedy stáli na okraji diskurzu, sa posúvajú do politického mainstreamu. Konkrétne v tomto prípade to znamená, že mnohé kritiky a analýzy, ktoré poukazovali a nedostatočnosť a škandálnosť stavu súčasnej politiky garantovania minimálnych príjmov a ktoré stáli na okraji záujmu a publicity okolo sociálnej politiky, sa dostali do stredu. Patria sem napríklad aj myšlienky o tvorbe adekvátnych spotrebných košov na dostatočnej úrovni, ktoré posúvajú sociálnu politiku ďalej od tej akejsi reziduálnej oblasti, ktorá je určená len chudobným ľuďom a je na okraji spoločenského záujmu.

Po druhé, má prínos pre svet práce. Keďže základný príjem by mal byť nepodmienený, nemal by byť viazaný na to, či niekto pracuje alebo nepracuje. To je veľká vízia, ktorá by znamenala radikálne preorientovanie súčasnej spoločnosti, postavenej okolo platenej práce ako centrálnej osi, ktorá štruktúruje naše životy. Už desiatky rokov sme spoločnosťou práce. Od nej sa odvíjajú naše sociálne identity, životné projekty. Hodnoty platenej práce sa socializujú už od raného detstva. Viacerí sociológovia už opisovali spôsob, ako sa platená práca stala dominantnou hodnotou vyspelej spoločnosti ako výsledok jedného z najsilnejších indoktrinačných prúdov modernej civilizácie. No to sa týka len platenej práce, teda toho, keď niekto chodí do zamestnania. Neplatená práca, ktorá sa nevykazuje v HDP a nie je predmetom politického záujmu, ostáva celkom mimo a je na okraji ekonomizujúcich prístupov. V tomto zmysle je všeobecný základný príjem snahou o reorientáciu takto nastavenej spoločnosti, pretože vytláča platenú prácu ako prioritnú os, okolo ktorej sa točí všetko, a dáva priestor aj iným aktivitám: neplateným a dobrovoľníckym činnostiam a možnostiam využitia voľného času. Celú oblasť práce a voľného času uvažuje akoby nanovo. To je dôležité aj preto, že ako hovorí český sociológ Petr Mareš, že súčasná spoločnosť prechádza od práce emancipujúcej k práci miznúcej. Práca, ktorá mala mať – pôvodne v marxistickom ponímaní kreatívneho vytvárania hodnôt materiálneho sveta, sebaobjektivizácie a sebarealizáce – emancipujúci obsah, prešla procesom, v ktorom sa stala najprv prácou utláčateľskou a nakoniec nedostatkovou – je jej málo. Napriek tomu spoločnosť stále trvá na tom, že platená práca je centrálnou osou spoločenského života a spoločenských identít.

p1070745_2.jpgTakto idea univerzálneho základného príjmu pomáha reflektovať niektoré skutočnosti, s ktorými sa stretávame v súčasnej spoločnosti. Problémov, ktoré prináša idea nepodmieneného základného príjmu, je viacero a stretáme sa s nimi aj v odbornej literatúre. Teraz sa zameriam len na dve oblasti:

1. Ťažkosti vychádzajúce z charakteristík, spomenutých v európskej občianskej iniciatíve. Tento príjem by mal byť dostatočne vysoký. V súčasnosti máme v Európe systémy garancie minimálnych príjmov, no o ich adekvátnosti sa vôbec nehovorí. Ani nevieme, čo je to adekvátny príjem a adekvátne potreby. Nevieme, ako vyjadriť ľudskú dôstojnosť  jednou sumou. Neexistuje o tom spoločenská debata a už vôbec nie zhoda. Nepodmienený základný príjem je veľká idea, ktorá by mala akože nahradiť existujúce systémy, lenže my nevenujeme pozornosť ani adekvátnosti toho, čo tu už máme. Teoreticky, súčasný garantovaný minimálny príjem by mal byť adekvátny. Jeho definícia je, že by mal pokrývať základné potreby a zabezpečovať minimálnu ľudskú dôstojnosť. Napriek tomu sme doteraz nielen my, ale ani mnohé krajiny Európy nedospeli k tomu, akú by mal mať výšku, akú štruktúru a čo všetko by mal pokrývať. Aký typ aktivít, aký typ spotreby? Čo ešte áno a čo už nie? Je to veľmi technicistická otázka, ale skrýva v sebe celú sériu zásadných filozofických a politických rozhodnutí.

2. Implementácia. Adekvátnosť potrieb je v každej krajine iná. Iné sú kultúrne vzorce spotreby, iná je diverzita oblastí aktivít, ktoré sú považované za štandardné. Snažiť sa o nejaký univerzálny európsky základný príjem je preto utópia v negatívnom zmysle. Neviem si predstaviť relevantnú diskusiu o minimálnom základnom príjme, ktorý by zabezpečoval potreby ľudí na Slovensku aj vo Švédsku. Nie je to technická, ale filozoficko-politická debata, tie technické veci prichádzajú až na koniec.

Druhý problém, čo sa týka implementácie, vyplýva z myšlienky univerzálnosti. Príjem, na ktorý má nárok každý bez podmienok, by prispel k zjednodušeniu sociálno-politickej administratívy. Neboli by potrebné byrokratické procedúry na zisťovanie a testovanie, či na tento príjem máte nárok, alebo nie. Táto jednoduchosť v sebe však skrýva problém. Podľa názoru viacerých autorov na to, aby sa dosiahlo pokrytie populácie nejakou dávkou, nestačí odbúrať byrokratické prekážky, ale treba robiť aj ďalšie pozitívne administratívne kroky k tomu, aby bolo zabezpečené univerzálne pokrytie. Aj zo skúmania súčasných systémov sociálnej politiky vieme, že dávky, ktoré majú mať univerzálne pokrytie, ho v skutočnosti nemajú, lebo existujú skupiny ľudí, ktoré si svoj nárok buď neuplatňujú, alebo zo siete nejakým spôsobom vypadnú. To je debata určená na európsku úroveň, lebo všade neexistujú také registre občanov ako u nás, ani občianske preukazy a podobne. Skúste zájsť napríklad do Británie, a nezistíte, kto tam má na čo nárok.

ZUZANA KUSÁ: Treba zdôrazniť deľbu kompetencií v rámci Európskej únie a národných štátov. Sociálna politika a sociálna ochrana – teda otázka garantovaného minimálneho príjmu – patrí do právomocí národných štátov. Európska komisia opakovane vyvíja v rámci svojich možností iniciatívy, aby zdôraznila význam garancie minimálneho príjmu. Dáva členským štátom rôzne odporúčania, aby zabezpečili tým, ktorí nepracujú, dostatočný príjem, ktorý im umožní žiť v súlade s ľudskou dôstojnosťou. Ďalšími organizačnými opatreniami nabáda členské štáty, aby merali životné podmienky obyvateľstva a podávali správu o tom, aká je situácia s dosiahnutím nejakého životného štandardu, a aby si kládli ciele v oblasti znižovania chudoby. Snaží sa presadzovať a posilňovať význam minimálneho dostatočného príjmu v politikách národných štátov. No tým, že nemá právomoc pôsobiť iniciatívnejšie, jediné, čo môže robiť, je, že sa mäkkým spôsobom prihovára členským štátom. Bez toho, aby mohla ukázať prstom, že sa konkrétny štát odchyľuje od medzinárodných ľudsko-právnych záväzkov, ktoré prevzal podpisom medzinárodných zmlúv. Všetky apely Európskej komisie v oblasti adekvátnosti minimálneho príjmu sú preto na úrovni filozofickej debaty a, žiaľ, nemajú na domáce politiky vyšší vplyv ako napríklad táto diskusia a jej publikovanie v Slove.

V prípade Slovenska považujem veľké horlenie za európsky základný príjem za sčasti utopické , sčasti pokrytecké a v lepšom prípade za prejav nevedomosti. Je až bizarné, že iniciatívu, ktorá chce preniesť povinnosť garantovať adekvátny príjem na európsku úroveň, pomáhajú propagovať aj ľudia, ktorí majú povinnosť vedieť, ako sú v rámci únie v oblasti sociálnej ochrany rozdelené kompetencie , a neprehliadať zodpovednosť národného štátu. Je paradoxom, že začíname podporovať európsky základný príjem v čase, keď dávky v hmotnej núdzi neboli štyri roky valorizované napriek rastu cien! Tomuto problému sa venuje minimum intelektuálnej pozornosti. Ešte menej, než bolo doteraz venované myšlienke základného príjmu.

p1070748_2.jpgPre mňa je dlhodobo zásadnou otázkou, ako na domácej národnej úrovni posilniť verejnú debatu o dostatočnosti minimálneho príjmu, o jeho univerzálnosti a taktiež o otázke bezpodmienečnosti. Idea nepodmieneného minimálneho príjmu je nesmierne dôležitá a nie je vlastná len Van Parijsovej idei základného príjmu. Nepodmienený základný príjem a jeho univerzálnosť má význam aj pre širšiu akceptáciu sociálnej podpory. Znamenal by odňatie stigmy, ktorá dnes sprevádza systémy sociálnej ochrany. Čím viac je totiž nárok na podporu testovaný, čím viac sú jednotlivci, ktorí potrebujú dostať sociálnu podporu, kontrolovaní a preverovaní, a čím je skupina tých, ktorí majú nárok na sociálnu podporu, užšia, tým viac na ňu padá stigma. Mladší poberatelia sú vo verejnej debate označovaní ako príživníci, ktorí žijú na úkor ostatných. Preto časť ľudí, ktorí majú nárok na pomoc od štátu, o túto pomoc nepožiada. Chcú vyhnúť tejto stigme. Princíp univerzálnosti dostatočného minimálneho príjmu pre všetkých by pomohol zbaviť systém sociálnej ochrany negatívnych konotácií, ktoré ho dnes sprevádzajú.

V debate o povinnosti národného štátu voči svojim občanom sa môžeme oprieť o niekoľko ľudsko-právnych dokumentov, ktoré ukladajú členským alebo signatárskym štátom povinnosť zabezpečovať dostatočnú ochranu príjmov a vytvárať podmienky na dôstojný život jednotlivca. Dovoľujem si odcitovať odsek 1 článku 34 Charty základných práv EÚ, ktorá je súčasťou Lisabonskej zmluvy a podľa právnikov má väčšiu silu ako národná ústava. Tento článok hovorí o tom, že Európska únia uznáva a rešpektuje právo na sociálnu pomoc a pomoc pri bývaní s cieľom zabezpečiť dôstojnú existenciu všetkých osôb, ktoré nemajú dostatok prostriedkov, v súlade s právom únie a vnútroštátnymi predpismi. Záväzok starať sa o dostatočný príjem, ktorý zabezpečuje dôstojný život, tu už je. To, čo chýba, je sústavný verejný záujem o to, aby dávkové schémy boli dostatočné, teda, aby výška dávky zodpovedala meniacej sa štruktúre potrieb a cenám tovarov, ktoré sú potrebné na ich uspokojenie.

Výška slovenského minimálneho príjmu, nazývaného dávka pomoci v hmotnej núdzi, je dnes  definovaná výsostne administratívne. Nemá žiaden vzťah k životnému minimu. Samotné životné minimum, ktoré bolo kedysi osou systému sociálnej ochrany, garantovalo minimálny príjem pre tých, ktorý sa ocitli v núdzi. Keď sa v roku 1990 schvaľoval prvý zákon o životnom minime, odvolával sa na Listinu, ktorá bola prvou verziou Charty základných práv EÚ, hoci sme od únie boli ešte ďaleko. No i tak sa konštruovanie životného minima odvíjalo od hodnôt dôstojnosti. Až do roku 1998 bolo životné minimum garantované, aj keď nebolo primerane prepočítavané a premeriavané spotrebnými štandardmi a nákladmi. Dnes neexistuje ani toto premeriavanie, ani podporovaný sústavný výskum životných potrieb a nákladov obyvateľstva. Nemám na mysli len skúmanie výdavkov, ktoré si ľudia môžu dovoliť tu máme k dispozícii štatistiku rodinných účtov. To, čo najmä chýba, sú analýzy spotrebných košov, ktoré by postačovali na plnohodnotný, aj keď skromný život ľudí s nízkymi príjmami. Ideme sa angažovať za európsky minimálny príjem a tomu, ktorý už máme, nevenujeme zbla pozornosti.

DANIEL GERBERY: Súhlasím s tým, že by sme si mali upratať pred vlastným prahom a urobiť si poriadok v tom, čo tu máme. Lebo keď nevieme vyriešiť otázku adekvátnosti existujúcich dávok, nebudeme vedieť vyriešiť ani adekvátnosť novej dávky, ktorá je postavená na vyššej úrovni. Ak má mať nepodmienený základný príjem realistické kontúry, ten medzikrok treba urobiť.

Nie je to však otázka výskumu – jedine ak podpory výskumu –, ale všeobecnej politickej zhody. Keď sa na Slovensku hovorí o akýchkoľvek reformách – a hovorí sa o nich už 25 rokov –, prvým a najľahším objektom sú ľudia, korí poberajú základnú dávku, teda tí najchudobnejší. Tí sú vždy označení za dôvod, prečo máme vysokú nezamestnanosť, nízke HDP, zlé školstvo... vina za negatívne javy sa spravidla hádže týmto smerom. Keď sa spúšťa nejaké opatrenie bolestivé pre väčšinu populácie, je sprevádzané takýmto diskurzom. Keby sme si urobili rešerš, verím, že tento vzorec objavíme vždy. Diskusia o všeobecnom základnom príjme by však nemala by skĺznuť len do tohto, ale mala by nastaviť zrkadlo systému, ktorý tu už máme, v akom je stave a ako sa oň staráme.

ZUZANA KUSÁ: Debatu a obhajobu si určite zaslúžia  princípy univerzálnosti a nepodmienenosti, ktoré dáva idea základného príjmu do popredia. Naše myslenie o dávkach je v zajatí jednoduchej formulky, ktorú opakujú politici z celého politického spektra, ako aj absolventi viacerých spoločenských odborov: dobré dávky sú adresné dávky. Tomuto tradovanému  múdru sa verí aj bez dôkazov. Podľa neho dávky majú byť zacielené na najchudobnejších a konštruované tak, aby neodrádzali ľudí od práce. Dávka nemá byť štedrá, aby „nedemotivovala“. Stanovenie jej výšky nevedie starosť o  živobytie tých, ktorí sú na ňu odkázaní, ale obavy o ich morálku – aby nezleniveli, nenaučili sa bezmocnosti a nezačali dávku „zneužívať“

Nepodmienený základný príjem má podľa Van Parijsa oslobodiť ľudí od nutnosti prijímať mizernú, ponižujúcu prácu. Jednoducho, ľudia to nebudú musieť robiť tak, ako si to kedysi želal Richard Sulík, že dá ľuďom 1 500 garantovaných korún, a zvyšok si budú musieť nejako odrobiť. V súčasnej situácii, keď práca je, ako povedal Daniel Gerbery, miznúca,  podmieňovanie nízkych dávok pracovnými aktivitami vedie k prijímaniu ponižujúcej práce alebo k živeniu sa pololegálnymi aktivitami, aby ľudia prežili. Pracovné miesta miznú všade, vrátane Slovenska: vlani sme mali 400-tisíc nezamestnaných na 13-tisíc voľných pracovných miest. Taká obrovskú medzeru možno len ťažko vyplniť. Možnosť oslobodiť sa od nutnosti predávať sa za mizerný peniaz a prijať hocičo, by mala pre ľudí obrovský význam, pretože tu nie je veľká nádej, že práce bude niekedy výrazne viac než teraz.

Lenže pri slovenskej politickej mentalite, kde sa stále zdôrazňuje ostražitosť, aby ľudia neboli  „demotivujúcimi“ dávkami odradení od práce (čo na tom, že tá práca nie je), je veľmi ťažké presadiť takú myšlienku. O to viac je treba debatovať, no nie nutne o európskom základnom príjme, ale určite o tom, či sme ochotní akceptovať, aby ľudia dostávali príjem ničím nepodmienený, len tým, že sú ľudské bytosti a že nám záleží na ich slušnom živote.

p1070750_2.jpgLADISLAV HOHOŠ: Ulrich Beck pred pár rokmi vypočítal univerzálny nepodmienený príjem pre Nemecko na 700 €. Vychádzajúc z toho, že hoci sa produktivitou práce takmer vyrovnávame vyspelým krajinám, no naše mzdy nedosahujú ani 40 percent európskeho priemeru, základný príjem by bol u nás odhadom 300 €.

No základný príjem zrejme nebude zavedený odrazu cestou uzavretia nejakej zmluvy. Skôr sa budú transformovať národné sociálne systémy. Tu vyvstáva otázka, ako to spraviť. Adresnosť dávok ide ruka v ruke s diskrimináciou. Pravicová sociálna politika nazýva adresnosťou dávok faktickú demontáž sociálneho systému. V skutočnosti totiž ide o ich veľmi výrazné obmedzovanie až vylučovanie.

Keby sa došlo k obratu a akceptovali by sme určitú mieru sociálnej solidarity, existujúce sociálne systémy by sa mohli transformovať nie cestou zvýšenej adresnosti, obmedzovania, rušením dávok a vytváraním prekarizovanej práce, ale cestou zaplatenia práce, ktorá bola doteraz málokedy finančne ohodnotená. Sem patrí sociálna starostlivosť, opatrovateľstvo, výchova detí, skrátka, nepeňažný sektor ekonomiky. To súvisí aj s problematikou feminizmu a gendrového vyrovnávania. S nárastom priemerného veku populácie bude dopyt po opatrovateľských službách každopádne narastať, takže by to mohlo byť vhodné opatrenie. Taktiež by sa mohol sociálny systém nastaviť tak, aby bol priateľský k poberateľom, teda, aby namiesto adresnosti prišla neadresnosť – keď je niekto v núdzi, systém mu pomôže aj bez komplikovaného byrokratického dokazovania.

Ako sa na premýšľaní o všeobecnom základnom príjme v Európe podieľajú intelektuáli, alias kultúrny front? U nás na Slovensku sú totiž takmer všetci ľudia z kultúry na strane pravice, podľa ktorej musí byť všetko adresné, zaslúžené, a kto nepracuje, nech neje.

DANIEL GERBERY: Aj na kultúrnom fronte prebieha debata o meniacej sa povahe sveta, stačí pozrieť sa na denníky v zahraničí, The Guardian a podobne. Miera pesimizmu a optimizmu je rôzna, no oproti Slovensku je rozdiel hlavne v tom, že diskusia je omnoho láskavejšia. Nie sú tam také jasne oddelené tábory názorových protivníkov, medzi ktorými stoja zákopy. Oponenti sa navzájom neosočujú za komunistov a fašistov. Diskusia je rozvetvenejšia, štruktúrovanejšia, v mojich očiach zaujímavejšia a určite kultivovanejšia.

O solidárnosti britského sociálneho systému sa môže Smeru akurát snívať, a to bez ohľadu na to, či sú tam práve pri moci labouristi alebo pravica. V čom je problém, že sa ani 24 rokov po revolúcii nevieme dopracovať k čomusi takému?

ZUZANA KUSÁ: Britský sociálny systém je súčasť národnej tradície. Patrí tam k všeobecnému vzdelaniu, že základné idey sociálnej reformy boli prijaté ešte v roku 1942, teda vo vojnovom čase. Tento sociálny systém bol zamýšľaný ako univerzalistický a prežil aj éru Margaret Thatcherovej s jej extrémnymi názormi. Túto tradíciu si totiž cenili aj konzervatívci a báli sa ju narušiť, lebo ju vnímali ako integrálnu súčasť britskej kultúry. Thatcherová teda narazila.

Na Slovensku niečo také nie je. Po roku 1990 tu panovalo okolo sociálnej politiky a sociálneho systému dosť veľké bezvedomie. V časoch federácie bola tradícia sociálnopolitického myslenia najmä česká. Navyše, po roku 1989 časť ľudí odišla z tejto sféry do rôznych iných oblastí. Na Slovensku boli zruční „dávkari“, ktorí sa orientovali na matematické a ekonomické veci, no mysliteľské osobnosti sme nemali. Neboli tu intelektuáli v oblasti sociálnej politiky, ktorí by vysvetľovali jej princípy, vedeli ju obhájiť ako civilizačnú záležitosť a strážili určité štandardy. Príkladom opačného pôsobenia je Iveta Radičová, ktorá sa aj dnes drží idey deväťdesiatych rokov a dáva do protikladu opatrovateľský štát a demokratickú občiansku spoločnosť. Tvrdí, že demokracia a aktívne občianstvo sú možné, len ak vyrastieme z plienok sociálneho štátu. Podobné zjednodušené videnie si udržujú mnohí. Pokrok je teda na pleciach novej generácie, ako je Daniel Gerbery.

DANIEL GERBERY: Britský sociálny systém s univerzálnou zdravotnou starostlivosťou je skutočne súčasťou kultúrnej identity Britov. Na Slovensku sa po roku 1989 vo vzťahu k sociálnej politike opakujú jediné dva výrazy: reforma (od roku 1993 sa sústavne reformuje, prichádzajú reformy reforiem a reformy reforiem reforiem) a nákladná sociálna politika. Roky rokúce počúvame, aký máme nákladný sociálny systém a akákoľvek diskusia o výške sociálnych výdavkov alebo aj iné sofistikovanejšie témy nenachádzajú vypočutie. Lebo sociálny systém je nákladný.

ZUZANA KUSÁ: Ešte pred európskou kampaňou za základný príjem existovali na Slovensku občianske iniciatívy okolo základného príjmu. Napokon aj Sulíkov odvodový bonus bol opatrením tohto typu. Ďalej je tu skupina okolo pána Gabriela Karacsónyho a politickej strany Priama demokracia. Podpora idey základného príjmu tu teda ide z pravicových a neoliberálnych pozícií. Základný príjem u Sulíka aj u Karacsónyho je poňatý ako náhrada celého košatého systému sociálnej ochrany. Mnohí ľudia kritizujú, že máme príliš veľa sociálnych dávok, keď chce niekto vyzerať ako expert, utrúsi, že ich je 79. Mnohé zahraničné systémy ich však majú omnoho väčší počet. Nie sme v tomto nijako extrémni. Je tu riziko, že keď budeme priveľmi zdôrazňovať základný príjem, nájde sa veľa podporovateľov, ktorí budú chcieť zjednodušiť sociálny systém, lebo idea, že bude len jedna dávka a odstráni sa administratíva, je pre technokratov veľmi príťažlivá. Lenže košatosť sociálneho systému, to množstvo dávok, súvisí s citlivosťou sociálnej ochrany na rozmanité životné situácie, ktorým sú ľudia vystavení, s ponúknutím konkrétnej pomoci v týchto situáciách. Našťastie, európska iniciatíva nenaznačuje, že by chcela nahradiť dávkové systémy. Riziko tam však je, lebo slovenskí podporovatelia tejto idey vychádzajú práve z týchto pozícií.

Z akých zdrojov by sa mal základný príjem financovať?

DANIEL GERBERY:  Otázku ekonomiky a nákladov sme nechali naschvál bokom, hoci, samozrejme, debata o tom, z čoho a koľko, prebieha a názorov je množstvo. Mnohí sa zhodujú na tom, že by to nemalo ísť len z bežných daní, ale solidárny občiansky príjem by sa mohol napríklad financovať cez špeciálnu daň. Najprudšia diskusia v prebehla Nemecku uprostred veľkých politických strán.

Každopádne, nikto z protežantov univerzálneho základného príjmu neráta s tým, že sa zrealizuje „odzajtra“ z bežného rozpočtu. Takýto model ani nie je na stole. Buď sa budú zložky univerzálneho základného príjmu postupné zavádzať, alebo sa budú smerom k univerzálnosti a bezpodmienenosti posúvať existujúce minimálne garantované príjmy. Stratégii je veľa, bude od nich závisieť aj spôsob financovania. Dôležité je, ako by to prijala verejnosť.

Myslíte si, že by sa slovenská verejnosť k univerzálnemu základnému príjmu priklonila?

ZUZANA KUSÁ: Problém je, že štát nemá zdroje, a ľudia v tomto štáte zasa nemaj vôľu, aby bol sociálnejší. Sú mnohé indície, že myšlienka univerzálneho základného príjmu by nemala veľkú podporu. My Slováci totiž z nášho morálneho univerza vylučujeme časť obyvateľov. „Mne a tebe“ by sme ten nepodmienený príjem možno dopriali, ale nie Rómom, východniarom, a tak ďalej. Nie je tu zakorenená tradícia myslenia občianskej spolupatričnosti a zodpovednosti za blaho druhých,  toho, že systém sociálnej ochrany je hodnota sama osebe a je to súčasť našej národnej hrdosti. Zároveň tu nie sú ani náznaky toho, že by sa z toho stávala intelektuálna téma.

Máme deficit kultúrny, finančný a zároveň aj deficit vplyvu na určité procesy. Príkladom môže byť riešenie situácie nezamestnanosti mladých. Je tu možnosť použiť na jej riešenie časť nevyčerpaných eurofondov. Projekt, ako využiť tieto prostriedky, však zjavne písali zástupcovia zamestnávateľov. Európska komisia stanovila (podľa mňa na prianie domácej loby), že dotované pracovné miesta pre mladých ľudí sa budú vytvárať len v podnikateľskom sektore, a to dokonca špeciálne v doprave. Ako Sieť proti chudobe sme pripomienkovali, prečo pracovné miesta nemôžu vytvárať občianske združenia a prečo nie verejný sektor, v ktorého službách sú veľké medzery. Chýbajú sociálne a asistenčné služby, chýba práca s deťmi, poradenstvo. No je to nastavené tak, že peniaze sa polejú len do súkromného sektora. Vzorom je Nemecko, kde je asi milión nízko platených miest dotovaných štátom, a naši podnikatelia chcú to isté. A tak opatrenie, ktoré má viesť k sociálnej ochrane ľudí, bude napokon najviac prospievať podnikateľom na zlacňovanie ich nákladov, zatiaľ čo je otázne, či sa myslelo aj na životné podmienky ľudí.

DANIEL GERBERY: Zo sociologických výskumov vieme, že slovenská verejnosť je dvojtvárna. Keď sa spýtate ľudí, či je chudoba vážna vec, na všeobecnej úrovni to drvivá väčšina odsúhlasí. Prevažná časť verejnosti považuje chudobu za veľmi vážny problém, ktorým by sa vláda mala zaoberať. No keď sa dostaneme na úroveň konkrétnejších opatrení pre znevýhodnené skupiny, nastáva typický sociálny dištanc: týmto podporu áno, týmto nie. Klasická schéma, ktorá nie je iba špecifikom Slovenska. Najviac si podľa ľudí zaslúžia podporu rodiny s deťmi, na opačnom konci spektra sú nezamestnaní a Rómovia. To je typický obraz predstavy, kam by mala tiecť podpora z verejných peňazí, a kým bude pretrvávať, idea univerzálneho základného príjmu je v podstate nepriechodná. Preto by sa mala by sa vytvárať diskusia, ktorá bude obrusovať tieto hrany.

Zo zvukového záznam spracovala Eva Blažeková
Foto: Emil Polák



 

Priemer: 3.8 (10 hlasov)
     

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#1
Peter Zajac-Vanka
28. júl 2013, 17:12

NEDOZREL TAKÝ ČAS! Buďte trochu realisti, prosím

 

Ale, ale, páni a dáma.

Snáď nežijete v izolovanej "veži zo Slonoviny".

Viete dobre, že si pár politikov z vašej iniciatívy urobí dobrý politický marketing a že médiá sa toho chytia, celé šťastné, že je to neškodná, ale pozitívna téma, niečo ako "dobré noviny" na TA3.

Po prvé - aby to prešlo, to by musela byť politická klíma a hlavne rozloženie politických síl v Európskom parlamente iné - aspoň 55 percentná prevaha ľavice a socialisto a podpora ľudových strán. Je? Nie je!

Po druhé - aby to prešlo, museli byť byť štátne rozpočty členov EÚ konsolidované a prebytkové. Sú? Nie sú!

Po tretie - aby to prešlo, museli by mať všetky štátne rozpočty krajín EÚ i samostatne rozpočet EÚ schopnosť akumulácie takého finančného rozsahu, aby mohol plniť ten "základný príjem" pre všetkých občanov EU a museli by nejako definovať, kto je občan EU a zastaviť imigráciu. Existuje to? Nie!!!

Po štvrté - aj pri snahe kapitalistov o Speenhamland 2013 - teda prenesenie zodpovednosti za osud obyvateľstva z podnikateľských kruhov na verejnú správu a teda štát - museli by podnikateľské kruhy zažívať konjunktúru - zažívajú ju? Nie?

Tak o čom snívate.

Podrobne pozerajte na internete dianie v Severnej Afrike, ale i v Grécku, Turecku, Španielsku, ba dokonca i v Brazílii - aby ste pochopili, že nezamestnaná inteligencia a dlhodobá chudoba sa už spojila proti establišmentu, teraz ide len o to, či si FAKT naivne myslíte, že nejakou náplasťou "minimálneho základného príjmu" zastavíte radikalizáciu týchto spoločenských vrstiev v situácii, ak vidia tie priepastné rozdiely medzi bezuzdným míňaním bohatých elít a degradáciou nielen spoločenského a hospodárskeho života, ale i životného prostredia človeka...

Ľavičiari - posledné varovanie - začnite už byť ľavicoví, prosím.

 

Obrázok používateľa ľavičiar
#2
Ladislav Hvižďák
29. júl 2013, 11:28

Presne tak ako píšete pán Vanka. Súhlasím. Vyzerá to tak, že aj akože ľavica ma svoje pre túto spoločnosť neškodné think-tanky. Možno aj dobre zaplatené aby boli neškodné.

Obrázok používateľa Majka
#3
Mária Žiaková
30. október 2013, 23:28

Chápem,  že mnohí ľudia si nevedia predstaviť zmenu, ktorá by nastala zavedením základného príjmu, pretože vediem diskusie nielen s mladými ľuďmi ale aj staršou generáciou.

 

Čas dozrel na zmenu systému aj na Slovensku. Koľko byrokracie a ničenia papierov na rôzne výkazy, žiadosti o dávky, neprehľadnosť daní, zákonov by sa znížilo. Aj keby bola výška DPH 40% bolo by to fajn, pretože  dnešné neprehľadné daňové  zaťaženíie je omnoho vyššie.Kedysi sme platili desiatok kráľovi a dnes ľuďom ostáva desiatok. Nehovoriac o ponižovaní ľudí na úradoch, keď si idú podávať žiadosti pre dávky alebo podporu v nezamestnanosti.

Podľa môjho názoru je to úžasná myšlienka, ktorá pri dnešnej možnosti využitia výpočtovej techniky je aj veľmi rýchlo realizovateľná. Len treba chcieť a nehľadať prekážky v existujúcom systéme, resp. dopĺňať existujúci systém.

Veľmi by táto myšlienka pomohla  rodinám a hlavne matkám, no samozrejme aj klíme v spoločnosti. 

Na pridávanie komentárov, sa musíte prihlásiť alebo zaregistrovať.
Reklama
Reklama

Blogy

Reklama
Reklama
Reklama