Náš sociálny systém sa nedá zneužívať
Viera Tomanová vyštudovala na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave a na katedre sociálnej práce a zdravotníctva Trnavskej univerzity. Prakticky počas celej kariéry sa venuje sociálnym veciam. Začínala ako vedúca oddelenia sociálnych vecí na Obvodnom národnom výbore v Petržalke, neskôr riadila domov dôchodcov i odbor sociálnych služieb. Aktívne prednáša na katedre zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity a na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Od júna 2006 je ministerkou práce, sociálnych vecí a rodiny. S hostkou Slova ministerkou Vierou Tomanovou sa zhovárali Monika Martišková a Michal Feik Nezamestnanosť na Slovensku bola problémom už aj pred hospodárskou krízou, skutočne horúcou témou sa však stala, keď začala rásť v dôsledku masového prepúšťania zamestnancov, problémov s uplatňovaním absolventov škôl a návratu ľudí zo zahraničia. Čo je riešením pre slovenský trh práce z dlhodobého hľadiska? Samozrejme, predovšetkým ustavičné zvyšovanie pridanej hodnoty slovenskej ekonomiky prostredníctvom vlastných ľudských zdrojov. Potenciál na to máme. Naši ľudia sú výnimoční, ak dostanú vietor do plachiet na štarte. To počúvam v zahraničí stále. Žiaľ, kríza odhalila výrazné špecifiká súčasného slovenského prostredia, ktorými sú veľmi otvorená ekonomika a odvetvová jednostrannosť. Tú znásobuje fakt, že pokles dopytu všade vo svete nadmieru pociťuje automobilový priemysel a jeho subdodávatelia. Napriek výraznému poklesu nezamestnanosti v rokoch 2006 aj 2007 zostávala problémom najmä jej dlhodobá forma. Máte recept na jej znižovanie? Za dva roky sa pre krízu situácia na našom pracovnom trhu zmenila – z nedostatku voľnej kvalifikovanej pracovnej sily na zvýšený deficit pracovných príležitostí. Nezamestnanosť sme opatreniami úspešne znižovali až do apríla 2008, keď sme ju dostali na 7,56 percenta. Bola to pritom skutočná miera nezamestnanosti, čiže v nej boli zaradení naozaj všetci, ktorí nepracovali, kým predchádzajúce vedenie na ministerstve znižovalo tieto počty vyraďovaním ľudí z evidencie. Dlhodobá nezamestnanosť si vyžaduje iné riešenia. Pri vstupe dlhodobo nezamestnaného do pracovného prostredia ide často najmä o sociálnu prácu a obnovovanie základných návykov, vyššia kvalifikácia sa stáva želanou nadstavbou. Toho, kto dlho nepracoval, totiž nikdy neprijme štandardný zamestnávateľ. Ani za minimálnu mzdu. A práve to je parketa pre nevyhnutnú sociálnu ekonomiku, napríklad pre sociálne podniky. Aké opatrenia chystáte pre trh práce? V prvom rade si vždy treba uvedomiť reálne možnosti malého štátu stimulovať zamestnanosť, teda trh práce. Ten náš je navyše súčasťou globálneho ekonomického prepadu. V druhom rade musíme odlišovať kompetencie ekonomických a hospodárskych rezortov od nášho rezortu, ktorý okrem riešenia sociálnych dôsledkov môže v pracovnej oblasti skôr identifikovať existujúci dopyt a tam nájsť priestor na vhodnú podporu. Ešte na konci roku 2008 sme po schválení krízovou radou prišli s bezmála tridsiatimi protikrízovými opatreniami. Vo väčšine prípadov nadobúdali účinnosť na jar 2008, takže od 1. marca do konca roka 2009 podporili, udržali či vytvorili vyše stotisíc pracovných miest. Na tento rok európske inštitúcie namiesto prijímania nových opatrení proti kríze, skôr odporúčajú dobiehať existujúce. Aký je váš odhad na rok 2010? Miera nezamestnanosti od februára klesá, v súčasnosti je to 12,48 percenta, takže situácia sa nesporne stabilizuje. Slovensko malo v prvom štvrťroku tohto roka najvyšší hospodársky rast z celej EÚ – 4,6 percenta. Sme však malý štát, takže aj keď dosahujeme najvyšší hospodársky rast, nemôžeme sa tešiť z enormného množstva prostriedkov. Samozrejme, ak by nejaká krajina vynašla nový liek na riešenie problémov krízy, ostatné by ho obratom transformovali a prevzali, vrátane nás. Je to však nanajvýš nepravdepodobné. Za efektívny nástroj na umiestnenie nezamestnaných na trhu práce sa pokladá ich vzdelávanie. Podľa údajov Eurostatu však na vzdelávanie jedného nezamestnaného vynakladáme ročne len 9,2 eura. To je údaj o vynaložených prostriedkoch len za Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny. Po započítaní prostriedkov z eurofondov sa táto suma vyšplhá až na 550 eur. To nám umožňuje sústrediť väčšie zdroje na iné podkapitoly nášho rozpočtu. Zamestnávatelia tiež dostávajú podporu na vzdelávanie na konkrétne pracovné miesta. Pre lepšie uplatnenie ľudí, ktorí aktívne hľadajú prácu, sme navyše zaviedli účelové vzdelávanie na konkrétne pracovné miesta, čiže sme nerobili školenia pre školenia, a to je podstatné. Podľa nedávnych prieskumov sú dve tretiny mladých ľudí nespokojné so školou, ktorú vyštudovali. Aké kroky ste urobili v tejto oblasti? Riešením je zosúladenie potrieb vzdelávania a trhu práce. Vypracovali sme projekt Národnej sústavy povolaní, ktorá bude prepojená s Národnou sústavou kvalifikácií, kde sa jednoznačne určí, aké študijné odbory podporíme ako prioritné pre trh práce. V sústave kvalifikácií budú požiadavky na výkon povolaní, o ktoré tu bude v budúcnosti záujem. Musela by som však poznať podobný prieskum do detailov, pojem „spokojnosť so školou“ považujem za veľmi široký. Problém pritom vždy nemusí nevyhnutne súvisieť s kvalitou konkrétnej školy, ale skôr so správnosťou pôvodného rozhodnutia 15-ročných mladých ľudí a podobne. Práve preto ide o spomínané zosúladenie. Blížia sa voľby, nedávno predstavila svoj program strana Sloboda a solidarita aj s odvodovým bonusom. Čo si o ňom myslíte? Ja všeobecne nesúhlasím s Richardom Sulíkom v oblasti sociálneho zabezpečenia. Odvodový bonus sa týka reformy daňového a odvodového systému, ako aj reformy celého systému sociálneho zabezpečenia. Niektoré aspekty odvodového bonusu sú súčasťou finalizovaného projektu UNITAS v gescii ministerstva financií. Musím tiež konštatovať, že ani z finančného hľadiska nie sú makrodopady a mikrodopady bonusu rozpracované na dostatočnej úrovni, a preto tento projekt predstavuje značné riziko, ak nie priamo hazard. Argumentácia o ďalšom parametrickom dolaďovaní reformy Richarda Sulíka neobstojí. S množstvom novelizácií zákona o sociálnom poistení narýchlo uvedených do praxe bývalou vládou, má ministerstvo svoje skúsenosti. Navyše je Slovensko viazané medzinárodnými zmluvami o dodržiavaní sociálnych štandardov. Ratifikovali sme revidovanú Európsku sociálnu chartu, ktorá zaručuje určitú úroveň sociálneho zabezpečenia a Sulíkov odvodový bonus nie je v súlade ani s ňou. Dá sa bojovať proti konkurencii krajín, ktoré sociálne štandardy podliezajú? Mimoriadne ťažko, pretože pracovná sila je tam veľmi lacná. Aj v súčasnosti máme problém so spoločnosťami, ktoré, prevažne po rozhodnutí svojich nadnárodných vedení, zatvárajú na Slovensku prevádzky a odchádzajú napríklad do Maroka či ázijských štátov. Ale je len otázka času, kedy sa to zmení. Napriek súčasnej situácii totiž úspech Slovenska nemôžeme stavať na lacnej pracovnej sile. S pracovnými príležitosťami, ktoré, ako ukázali posledné ukazovatele, zvýšili mieru chudoby zamestnancov, sa dlhodobo uspokojovať nedá! Nedávno sa v Česku objavili prípady hrubého porušovania práv zamestnancov v jednej automobilke, keď napríklad nesmeli chodiť ani na toaletu a v nadčasoch pracovali bez nároku na mzdu. Takéto prípady sme zaznamenali aj na Slovensku. Chráni náš Zákonník práce zamestnancov dostatočne? V prevádzkach sa naozaj stretávam so zamestnankyňami, ktoré robia veľmi ťažkú prácu. A viem, že keď sme tam na návšteve, je pásová výroba nastavená na nižšiu rýchlosť, ale keď im podávam ruku, vidím ich únavu. A prijímam s nevôľou, keď mi zamestnávateľ povie, akými prostriedkami a trestami sa podľa neho dá dosiahnuť ešte vyššia výkonnosť ľudí. Naozaj sa vám s niečím takým priznajú? A ako proti tomu bojujete? Veľmi účinne. Ak tu chce nejaký investor investovať, povieme mu, že aby sme mu pomohli, musí sa prispôsobiť nášmu pracovnému právu a právu EÚ. A musíme to stále kontrolovať, pretože zamestnanci zo strachu málokedy sťažujú. Zákonník práce musí skutočne plniť funkciu plošného ochranného kódexu. Motivovácia na efektívne a rentabilné investície do ľudského kapitálu však, žiaľ, posúva niektoré pravidlá takmer nebadane, ale vytrvalo, do štandardov známych skôr z minulosti. Jednou z najdôležitejších predvolebných tém sa stala rómska problematika. Čo urobil rezort práce na jej riešenie a čo sa chystá do budúcnosti? Ako vy osobne vnímate množiace sa útoky na Rómov? Tak ako treba prezentovať pozitívne príklady uplatnenia Rómov v spoločnosti, treba zviditeľňovať aj všetkých, ktorí sociálnej a ľudskej práci s nimi zasväcujú svoj život. O to sa usilujeme aj v rámci prebiehajúceho programu Európskeho roka boja proti chudobe. Na zvýšení negatívnych reakcií na Rómov majú do veľkej miery zásluhu médiá, ale možno aj „čaro“ nechceného. Najčastejším argumentom proti rómskej populácii je asi zneužívanie sociálneho systému. Naozaj ho zneužívajú? Alebo ide o zle nastavený systém, ktorý im to umožňuje? V súčasnosti platí, že každá platná dávka je na to, aby sme poberateľov motivovali. Ak niekto hovorí, že sociálny systém sa zneužíva, nepozná situáciu. Máme totiž viacero nástrojov, ako tomu zabraňovať. Ide napríklad o osobitných príjemcov či inštitút vecnej pomoci, ktorého prostredníctvom sa dá riešiť práve neefektívne vynakladanie sociálnych dávok všetkých ľudí, ktorí tak robia. Pre nijakú skupinu ľudí nehľadáme cestu neprimeraných podpôr a dávok, ale najmä riešenia v rámci zamestnanosti. Aj pre tieto skupiny teda vytvárame pracovné príležitosti, napríklad prostredníctvom sociálnych podnikov, aktivácií, programov vzdelávaní a školení. Je vždy lepšie, ak dieťa vidí, že jeho otec ráno ide do práce, a preto radšej priplácame na mzdy a odvody, ako by sme len vyplácali dávku a nechali ich ležať doma. Aké sú ďalšie programy na riešenie tejto problematiky? V roku 2008 sme začali hľadať riešenie, ako efektívne pomôcť Rómom. Mali sme na nich v rozpočte účelovo viazaných 200 miliónov eur a snažili sme sa zainteresovať všetky rezorty, ktoré k tomu majú čo povedať. Spolu s obcami a vyššími územnými celkami sme hľadali spoločný prienik, ako vynaložiť tieto peniaze čo najefektívnejšie. Tak vznikol projekt Lokálna stratégia komplexného prístupu, v ktorom sme alokovali 26 miliónov eur. Projekt rieši túto problematiku z viacerých hľadísk, pričom spája problém vzdelávania, zamestnania, zdravotnej starostlivosti aj možností kultúrneho vyžitia. Verím, že podnieti Rómov k správnemu využitiu svojho potenciálu a nájdeniu vlastnej identity. Hlavnou položkou tohto projektu je výstavba bytov, proti ktorej mnohí protestujú. Podporia ju aj ďalšie socializačné nástroje? Určite áno. Sociálne bývanie nie je iba bývanie pre Rómov, ale pre všetkých, čo sa ocitli v sociálnej núdzi. Tak treba vnímať aj dokument Lokálna stratégia komplexného prístupu, kde nejde len o riešenie problémov Rómov, ale aj problémov jednotlivých obcí. Právo na bývanie je jedno zo základných sociálnych, a dnes aj najťažšie dostupných práv. Preto musíme túto otázku riešiť komplexne, pre všetkých, čo ostali bez strechy nad hlavou. A čo sa týka rómskej problematiky, je zrejmé, že naše aktivity nebudú účinné, ak nevyjde iniciatíva aj od nich. Spomenuli ste dôležitú vplyv médií na názory a postoje spoločnosti, a nielen na rómsku problematiku. Vnímanie sociálnych systémov je, zdá sa, dobrým príkladom otupovania zmyslu pre solidaritu. Niekedy mám dojem, že u časti spoločnosti ide skôr o to, že a priori akúkoľvek štátnu sociálnu pomoc komukoľvek považujú za zneužívanie systému, prípadne ich vlastného úspechu. Tento trend ide ruka v ruke aj s prehlbovaním medzigeneračnej intolerancie, ku ktorému prispela okrem iného aj diskusia o prvom a druhom dôchodkovom pilieri. Áno, sú totiž prevažne vnímané v ostrej protiváhe. Podobný konflikt však nevzniká sám od seba. Tieto fenomény považujem za alarmujúce, nemôže to zmierniť ani fakt, že podľa prieskumov a vyjadrení niektorých kolegov z Českej republiky je to u nich ešte vypuklejšie. Predpokladám, že tento stav pozoruje väčšina občanov strednej a staršej generácie, ktorí sa zaujímajú o verejné témy. Znepokojuje ma však to, že ich názor je počuť neprimerane slabo. Ako sa potom dá bojovať proti jednoduchým riešeniam, ako navrhujú viac či menej extrémne strany a skupiny? Opäť vidím problém najmä v médiách. Kto má dnes väčší potenciál vychovávať, triediť informácie v správnom hodnotovom rebríčku? Nie som človek, ktorý by hľadal ľahké riešenia, necítim sa byť političkou, aj keď na politickej scéne pôsobím. Preto nehľadám ľahké, jednoduché, politické riešenia. Možno je to preto, že ak chce človek robiť sociálnu politiku, musí mať vrúcny vzťah k ľuďom. Preto budem vždy podporovať odborné riešenia, hoci sú zložitejšie. Aktuálna kauza okolo pilotných sociálnych podnikov sa stala synonymom korupcie. Napriek tomu sa odborníci na trhu práce zhodujú v tom, že sociálne podniky sú vhodný nástroj na riešenie dlhodobej nezamestnanosti, ktorou je na Slovensku postihnutých stotisíc ľudí. Myslíte si, že budúca vláda bude v týchto projektoch pokračovať? Ako sa ukazuje, nezamestnanosť rieši viacero krajín práve pomocou sociálnych podnikov. Existuje ďalšie aktuálne podporné stanovisko k nim od renomovanej spoločnosti, že tu nejde o štátnu pomoc, ktorá by nejakým spôsobom narúšala hospodársku súťaž. A nie je pravda, že by vinou sociálnych podnikov nejaká firma u nás skrachovala. Od začiatku tvrdím, že je to dobrý, až nenahraditeľný nástroj. Len potrebujeme dotiahnuť niektoré detaily, napríklad právne predpisy v oblasti účtovníctva, dane z príjmu a pridanej hodnoty, doriešenie sporných tém s európskou komisiou atď. Vyžaduje si to osobitný priestor, a ten u nás zatiaľ neexistuje. Komunikujeme s viacerými európskymi štátmi a máme množstvo informácií o ich komunikácií na túto tému s Bruselom. Jednotné a jasné pravidlá, a už vôbec nie univerzálne odborné názory, však zatiaľ neexistujú. Ide o však o proces. Mimochodom, môj rakúsky rezortný kolega vždy pripomína, že ak opodstatnenosť existencie sociálnych podnikov nedokazuje sama sociálnosť a solidarita (ktoré sú dnes nemoderné), tak je to určite pragmatická ekonomika. Ak si spočítate náklady na miesto v sociálnom podniku a porovnáte ich už len so základnými merateľnými podporami, dávkami, nehovoriac o implicitných nákladoch na zdravotné a sociálne poistenie a iné celospoločenské dôsledky, ktoré sú navyše generačne prenášateľné, vyjde to jednoznačne v pros-pech sociálnych podnikov. Len pripomeniem, že náklady na jedného nezamestnaného sú v porovnaní s dotovaným pracovným miestom trojnásobné. Ďalšiu vlnu kritiky ste počúvali pre „destabilizáciu“ druhého dôchodkového piliera. Bolo ho naozaj treba niekoľkokrát otvárať? Neuvažovali ste stabilizovať prvý pilier a riešiť problémy v Sociálnej poisťovni skôr zmenou pomeru odvodov, ako to v nedávnom rozhovore pre Slovo navrhla aj bývala ministerka financií Brigita Schmögnerová? Áno, bolo by to riešenie, ale po takej masívne a demagogicky prezentovanej reforme na to nemohla byť ešte u nás celospoločenská vôľa. Teší ma, že sa u nás do diskusie o dôchodkoch postupne začína všeobecne vnášať viac objektivity. Žiaľ, možno k tomu musel prispieť vo svojej analógii aj kontext príčin súčasnej svetovej krízy. V niečom sa všetci ešte akoby učíme. A priori nie som proti druhému pilieru, ale prostriedky si v ňom reálne môže našetriť len časť sporiteľov s nadštandardnými príjmami, a najmä s reálnym potenciálom prinajmenšom 30-ročnej kariéry na Slovensku. Nie je to univerzálny systém. Na to, aby druhý pilier nebol nástrojom na generovanie chudoby, by mal prostredníctvom systému garancií zaručiť primeranú mieru zhodnocovania vložených peňazí najmä v období pred dovŕšením dôchodkového veku. V každom prípade si myslím, že na starobu sa človek musí čo najviac poistiť, a ak to môže urobiť z viacerých zdrojov, je to len dobré. V dôchodkových systémoch však ide aj o medzigeneračnú solidaritu... Iste, no pre druhý pilier to neplatí. Ten sa týka investovania s mierou rizika, ktorú nikdy neodstránite. Je jedným zo základných atribútov tohto systému, ktorý je postavený len na zásluhovosti, a preto pre mnohých sporiteľov nie je výhodný. Ľudí doňho zatiahli klamlivo, prostredníctvom masívnej kampane, bez toho, aby poznali riziká. Napríklad možnosť odkázať nasporené prostriedky komukoľvek znamená, že mnohé rodiny sa po smrti blízkeho môžu ocitnúť bez týchto peňazí. Budúcou úlohou v druhom pilieri preto bude aj prepracovanie mechanizmu nákupu doživotných dôchodkov tak, aby bol čo najvýhodnejší pre sporiteľov. Neuvažovali ste nad štátnym kapitalizačným pilierom? Určite áno. Nad štátnym kapitalizačným pilierom uvažovalo ministerstvo ešte v roku 2002. A bol pripravený aj osobitný zákon o sociálnom poistení, ktorý bol oveľa lepší ako ten neskôr schválený. Mnohé odborné názory konštatovali, že funkciu súčasného druhého piliera by mohli zastávať aj štátne piliere alebo fondy, to je však dnes skôr teoretická rovina. Ciest alebo prístupov k riešeniu problémov dôchodkového systému je viac, no je príznačné, že u nás sa aj tie účelovo selektujú. Dôchodkový systém však nemá dodnes uspokojivo doriešená de facto nijaká krajina, preto je všade horúco diskutovanou témou. Zamestnávatelia a opozícia často kritizujú Zákonník práce a jeho novelizovanie je aj jeden z bodov volebných programov všetkých pravicových strán. Podľa nich je totiž prekážkou v boji proti nezamestnanosti, najmä počas hospodárskej krízy... To nie je pravda. Zákonník práce je kódex pracovného práva v prvom rade pre zamestnancov. V novele z roku 2007 sme do neho zakomponovali rôzne nástroje umožňujúce flexibilné zamestnávanie, ako je domácka práca či skrátené pracovné úväzky. Inštitút finančnej politiky pri ministerstve financií po prvom roku účinnosti zákonníka konštatoval, že nemal negatívne dopady na podnikateľské prostredie. Ja mám skôr skúsenosť, že časť zamestnávateľov si flexibilitu trhu práce či pracovných vzťahov vysvetľuje veľmi jednostranne. Blížia sa parlamentné voľby. Preto sa spýtame, kde vás po júni 2010 budeme môcť nájsť? V tejto chvíli to neviem povedať. Bude to závisieť od dôvery občanov. Ale nie je to až také dôležité, teraz je dôležitá kontinuita v sociálnom programe. V tejto súvislosti som veľmi rada, že sme presadili ratifikáciu revidovanej Európskej sociálnej charty a že sa podarilo podpísať Európsky zákonník sociálneho zabezpečenia. Sú to medzinárodné zmluvy záväzné pre Slovensko a majú prednosť pred plnením našich zákonov. To je istota, že týmito dokumentmi bude viazaná ktorákoľvek vláda. Nie som človek, ktorý by hľadal ľahké riešenia, necítim sa byť političkou, aj keď na politickej scéne pôsobím. Preto nehľadám ľahké, jednoduché, politické riešenia. Možno je to preto, že ak chce človek robiť sociálnu politiku, musí mať vrúcny vzťah k ľuďom. Preto budem vždy podporovať odborné riešenia, hoci sú zložitejšie.
