Príbeh dobrého bastarda Noriegu
Svetové médiá priniesli nedávno správu, že Spojené štáty vydali do Francúzska na stíhanie bývalého panamského diktátora Manuela Noriegu. V USA si predtým odsedel dvadsať rokov najmä za obchod s drogami a pre to isté by ho mali súdiť aj v Paríži. Zaujímavé je, že všetky svetové médiá zatajili skutočnú príčinu, prečo sa ocitol vo väzení. Drogy boli iba zámienka. Traduje sa, že za americkým prezidentom Franklinom Delanom Rooseveltom prišiel krátko pred 2. svetovou vojnou námestník ministra zahraničných vecí Sumner Welles so sťažnosťou na krutosti páchané vtedajším nikaragujským diktátorom Anastasiom Somozom. Welles ho charakterizoval slovami: „Je to bastard.“ Prezident mu na to údajne odpovedal: „Áno, je to bastard, ale náš.“ Niektorí historici tvrdia, že tieto slová vyriekol až Harry Truman, iní ich pripisujú Richardovi Nixonovi, ale v podstate majú všetci pravdu. V ich časoch sa svet hemžil politikmi, akým bol Somoza. Preto možno to neobvyklé pomenovanie verného politika plne aplikovať aj na niekdajšieho panamského diktátora Noriegu. V službách amerických záujmov Na rozdiel od ostatných nositeľov tohto hrdého titulu sa generál Noriega líšil tým, že sa postupne prepracoval z kategórie dobrého do kategórie zlého bastarda. Dobrým bol dovtedy, kým hral podľa nôt Washingtonu. A prestal ním byť, keď začal brnkať na strunu panamského nacionalizmu. Noriega (76) vyštudoval vojenskú akadémiu v Peru, kde padol do oka americkej spravodajskej službe CIA. Tá sa postarala o to, že neskôr absolvoval školu špionáže a kontrašpionáže vo Fort Gulick v Panamskom prieplavovom pásme a potom aj kurz vedenia psychologickej vojny vo Fort Bragg v Severnej Karolíne. Pôvodne pôsobil v národnej garde, ktorá sa zmenila na panamskú armádu. V roku 1968 sa zapojil do vojenského prevratu proti prezidentovi Arnulfovi Ariasovi, čo mu vynieslo post veliteľa vojenskej rozviedky. V tejto pozícii sa stal predĺženou rukou CIA a bol dlhé roky aj na jej výplatnej listine. Vyšetrovanie dokázalo, že mu agentúra vyplatila najmenej 320-tisíc dolárov za preukázané služby. Po záhadnej smrti prezidenta Omara Torrijosa v roku 1981, keď jeho lietadlo explodovalo, Noriega postupne stúpal hore. Upevňoval si moc a o dva roky sa stal v podstate neobmedzeným a nikým nezvoleným vládcom Panamy. USA si jeho spoluprácu vysoko cenili. Bolo to obdobie početných revolučných otrasov v krajinách Strednej Ameriky a Panama mala výhodnú strategickú polohu. Noriega umožnil Američanom inštalovať v krajine odpočúvacie stanice, aj keď to bolo v rozpore so zmluvou o Panamskom prieplave. Pomáhal im aj financovať a vyzbrojovať pravicové sily a také skupiny, ako boli známe „eskadry smrti“ v Salvadore. Zároveň si chcel nechať otvorené zadné dvierka, a preto pred svetom občas demonštroval neutrálnu pozíciu. Odmietol napríklad zasiahnuť proti predstaviteľom salvadorského Frontu národného oslobodenia Farabunda Martího, ktorí sa stiahli na územie Panamy, a nevyhovel ani požiadavke amerického plukovníka Olivera Northa, aby priamo podporil jednotky „contras“ bojujúce proti nikaragujskej ľavicovej vláde. Noriega neskôr dospel k názoru, že práve tento moment prispel k tomu, prečo prestal Washingtonu vyhovovať. Napokon, i samotný plukovník North bol presvedčený, že Noriega bol v podstate niekoľkonásobný agent poskytujúci informácie nielen USA, ale aj Izraelu, Taiwanu a Kube. Obchodník s narkotikami Napriek vysokým príjmom, ktoré mu plynuli z jeho postavenia v krajine, ako aj za služby pre CIA, rozhodol sa vylepšiť svoj rozpočet pašovaním narkotík. Už v roku 1983 Senát USA dospel k presvedčeniu, že Panama sa stala hlavným centrom obchodu s drogami a prepierania špinavých peňazí v regióne. Vo Washingtone teda o týchto jeho aktivitách vedeli, ale zatvárali pred nimi oči. Noriega bol pre nich mimoriadne užitočný bastard. Taký užitočný, že mu prešli aj sfalšované voľby v roku 1984. USA ho vtedy podporili najmä preto, lebo skutočný víťaz Arnulfo Arias im pripadal až príliš nezávislý. Dali to najavo i tým, že minister zahraničných vecí George Shultz navštívil po voľbách Panamu, čím vyslali do sveta signál, že všetko je v poriadku. Prešlo mu aj zavraždenie opozičného politika Huga Spadafou žijúceho v exile, ktorého neznámi muži vytiahli v Kostarike z autobusu a potom našli už len jeho bezhlavé telo so stopami mučenia. Paradoxne sa Noriega, hoci bol sám obchodník s drogami, zapojil na strane USA do boja proti narkomafii v Latinskej Amerike. V máji 1986 riaditeľ americkej Agentúry na potláčanie drog pochválil diktátora za jeho „energickú politiku proti pašovaniu narkotík“. Noriega mal však na boj s narkomafiou vlastné dôvody. Washingtonu ochotne predhadzoval tých, ktorých považoval za najväčších konkurentov v tomto kšefte. Niektorí senátori sa márne usilovali poukazovať na nečisté metódy panamského diktátora, vyššia moc vždy zasiahla. Napríklad minister spravodlivosti Edwin Meese zastavil v roku 1987 vyšetrovanie Noriegových zločinných aktivít. O rok neskôr Eliott Abrams zodpovedný za politiku USA v Strednej Amerike stopol senátnu rezolúciu, v ktorej sa konštatovalo, že „sága panamského generála Manuela Noriegu je jeden z najvážnejších neúspechov zahraničnej politiky Spojených štátov“. Možno si dať otázku, čo sa stalo také významné, že už o rok neskôr americká vláda považovala diktátora za takého vyvrheľa, že hľadala spôsoby, ako ho odstrániť. Dôvod tejto zmeny vystihol známy lingvista, filozof a politický aktivista Noam Chomsky, ktorý napísal, že „brutálny tyran prekročil líniu medzi obdivovaným priateľom smerom k darebákovi a chrapúňovi, keď spáchal zločin nezávislosti“. Tým prejavom nezávislosti bol postoj k budúcnosti Panamského kanála. V roku 1977 totiž USA podpísali s Panamou dodatok k zmluve, podľa ktorej by mal kanál prejsť v roku 2000 pod správu Panamy a jeho administratíva už 1. januára 1990. Lenže, v roku 1987 sa USA niečo znepáčilo v dodatku, ktorý sami navrhli, a chceli ho zmeniť. Noriega s tým nesúhlasil. Posledné pokusy Washingtonu Spojené štáty podnikli ešte niekoľko pokusov vyriešiť problém potichu. V marci 1988 vyslali za Noriegom dvoch emisárov, ktorí mu ponúkli dva milióny dolárov, ak odíde do exilu v Španielsku. Diktátor ponuku odmietol. Tým vlastne podpísal rozsudok nad sebou samým. Nastúpili scenáre, ktoré sú tak dobre známe z iných podobných prípadov. Americké médiá sa odrazu prebudili a začali chrliť informácie o porušovaní ľudských práv v Paname a o čudných aktivitách diktátora. „Nezávislá“ organizácia Americas Watch publikovala správu o hroznom stave ľudských práv, aj keď Noriegovo konanie sa v ničom nelíšilo od jeho činov predtým a Panama neporušovala ľudské práva o nič viac ako ostatné banánové republiky tohto regiónu. Následne si vo Washingtone vybrali ako vhodného prezidentského kandidáta Guillermu Endaru a zorganizovali mu veľkolepú kampaň za desať miliónov dolárov. Pomocou ekonomických sankcií sa zároveň snažili destabilizovať pomery v krajine. Medzinárodní pozorovatelia označili síce za víťaza Endaru, ale Noriega výsledok volieb zrušil pre zahraničné zasahovanie a finančnú podporu opozičného kandidáta. Američanom v októbri nevyšiel ani pokus zosadiť ho klasickou metódou Latinskej Ameriky – pomocou vojenského puču. To sa už blížil koniec roka 1989 a hrozilo, že podľa platnej zmluvy administratíva Panamského prieplavu padne do rúk Noriegovi a jeho ľuďom. Bolo treba urýchlene konať. Zámienka na inváziu Ani dnes sa ešte nedá povedať, či to, čo nasledovalo, bola náhoda, alebo vopred pripravený scenár. Holé fakty hovoria len toľko, že 15. decembra zastavila panamská policajná hliadka príslušníka amerického vojenského námorníctva vracajúceho sa autom z reštaurácie. Správanie policajtov ho vraj natoľko vystresovalo, že chcel utiecť. Policajti ho zastrelili. Bola to síce chabá zámienka na ozbrojený zásah, ale postačila aj tá. George Bush (starší) následne vystúpil s prejavom, v ktorom uviedol, že činy generála Noriegu ohrozujú 35-tisíc amerických občanov žijúcich v Paname. „Ako prezident nemám vyššiu povinnosť ako ochrániť životy amerických občanov,“ tvrdil. Päť dní po incidente podnikla americká armáda intervenciu. Bolo to v čase, keď celý svet upieral pozornosť na udalosti vo východnej Európe, preto obsadenie Panamy ostalo mimo zorného uhla svetovej verejnosti. Noriegu zatkli a postavili pred súd USA. Obvinili ho z obchodu s narkotikami, vydierania a prania špinavých peňazí. Hlavnými svedkami bolo 26 pašerákov drog, ktorých kedysi odstavil a ktorým úrady USA sľúbili, že dostanú generálny pardon, ak budú svedčiť proti nemu. Epilóg príbehu dobrého bastarda, z ktorého sa stal zlý, je veľmi jednoduchý. V marci 1991 prezident Endara dosadený Washingtonom navrhol ústavný zákon, ktorý v podstate zrušil panamskú armádu ako zbytočnú. Senát USA ešte v tom istom roku prehodnotil zmluvu o prieplave a rozhodol o stálej vojenskej prítomnosti USA v regióne s odôvodnením, že Panama nie je schopná ochrániť túto strategickú námornú trasu. Autor je publicista
