Realita jednej ilúzie
V dnešnom svete, vyvíjajúcom sa neuveriteľne rýchlo aj protirečivo, v realite plnej neočakávaných i nepredvídateľných udalostí, v takmer neidentifikovateľnej dynamike základných aspektov sociálnej skutočnosti potrebujeme čoraz viac interpretačných nástrojov. Udalosti posledných týždňov len zintenzívnili úvahy o podstate politického a ekonomického systému, ktorý legitimizuje svoje dnešné „tu a teraz“ z perspektívy budúceho „tam a potom“. Systému, ktorý sa najmä na Západe zvykne hrdo nazývať modernou industriálnou spoločnosťou či neoliberálnym kapitalizmom. Súčasný spoločenský systému je dokonalým „stelesnením“ ťaživého paradoxu: materiálne, intelektuálne a charakterové „poľudšťovanie“ okolitého sveta, výsledkom čoho je svet osvojenej prírody, úroveň dosiahnutej kultúry, víťazstvo nad nedostatkom, chudobou, hladom si podávajú ruku s iluzórnym obrazom prosperity, virtuálnym finančným kapitálom, dichotómiou medzi skutočným stavom vecí a fiktívnou dokonalosťou elektronických technológií. Keď je život na dlh „in“ Dôsledkom takejto proklamovanej plurality štylizujúcej sa do podoby univerzálneho modelu fungovania moderných spoločností je zrazu údiv osvietených a sofistikovaných aktérov, čo sa postupne ocitajú vo víre obrovských realitných či hypotekárnych bublín, úrokových a reklamných opiátov, ktoré plnia funkciu katalyzátorov domnelého progresu dynamicky sa vyvíjajúcich ekonomík. Ale v tomto omamnom kúpeli konzumu akosi pozabudli, že každá vývojová tendencia v sebe zároveň nesie zárodky svojej deštrukcie. Teraz, keď táto ničivá vlna práve zasiahla jedno z pobreží Európy (Grécko), horúčkovito sa hľadajú riešenia, prijímajú sa programové scenáre a vysielajú pozitívne signály, ktoré by mali celú mašinériu sebaklamu aj naďalej „efektívne živiť“. My sa však skúsme pozrieť na uvedené skutočnosti trocha inou optikou. Ako v tejto súvislosti poznamenal jeden môj priateľ: „Na svete je len jedna kôpka peňazí, ak niekde pridáme, tak zákonite niekde musíme ubrať a naopak.“ Tento výrok je len jednou z mnohých možných modifikácií klasifikácie stavu, keď niekto (jednotlivec, skupina ľudí, národ či „univerzum“) žije nad svoje pomery, teda spotrebuje viac ako vyprodukuje, a táto disproporcia sa prejaví v podobe dlhu. Tu sme niekde pri koreni problému – podľa môjho názoru sa odchýlka stala normatívom a klasický imperatív konania našich predkov „Takou perinou sa prikrývaj, na akú máš!“ sa transformoval do svojej patologickej podoby, keď kľúčovou existenčnou paradigmou, spôsobom života sa stáva „život na dlh“. Politická a mediálna propaganda v podobe mágie vznešených slov a reklamy tento postmoderný mýtus dokonale vyšperkovali do takej podoby, že je veľmi náročné mu nepodľahnúť a nežiť nielen na úkor vlastnej budúcnosti, ale aj budúcnosti ďalších generácií. Ruku na srdce, nebudete „in“, keď požičajú, refinancujú, zaplatia, znížia úrokové sadzby, odpustia, zabudnú? Nebudete plávať na vlnách hypotetického vedomia vlastnej výnimočnosti, o ktorej vedia všetci, iba vy nie? A tak kára plná nadšenia a obdivu podozrivo, ale predsa len neohrozene posúva svoje kolieska v ústrety síce vykonštruovanej, no vo všetkých svojich dôsledkoch ešte neprítomnej budúcnosti… Rozpad virtuálneho modelu prosperity Finančné trhy majú pri regulácii optimálneho rozmiestnenia zdrojov ďaleko od istoty, navyše ich úloha pri napĺňaní základných spoločenských potrieb (udržiavanie organizovanej spravodlivosti – zákona, ochrana základných ľudských práv a slobôd) je imanentne poznačená vysokým stupňom lability a nedokonalosti. V dôsledku toho si dovolíme konštatovať, že oblasť uspokojovania spoločenských potrieb musí byť jednoznačne v dominancii politiky, pretože tá vytvára inštitucionálne garantovaný priestor pre maximálne možnú mieru realizácie hodnotovej, kognitívnej alebo emocionálnej voľby jednotlivca. Hodnotové vákuum spôsobené prienikom podnikateľskej, na zisk zameranej mentality do oblastí vedy, kultúry či politiky, ktorá stavia stabilitu na neobmedzenej snahe o úspech, manipulácia pravdy korešpondujúca s neochotou konfrontovať sa s nepríjemnou skutočnosťou, tlak na zvolených politických lídrov, aby zabezpečili svojim obyvateľom pohodlný, hoci aj nereálny obraz harmonickej society, a v konečnom dôsledku rozpad virtuálneho modelu prosperity (hospodárska kríza, štátny bankrot) však posúvajú potenciálne riešenia mimo jej kontextu do sfér, ktoré sú len ťažko identifikovateľné a akceptovateľné. Armáda „žralokov“ v kravatách (manažéri, burzoví makléri, bankári), ktorá si doteraz spokojne voľkala na pozíciách trhového fundamentalizmu, či skôr sociálneho darwinizmu, zrazu potrebuje pomocnú ruku. A čuduj sa svete – tú im má podať lekár, ktorého si ani nevšímali, trezor bez dna, čo bol z ich strany len trpeným zlom – štát! Uf, dejiny sú plné protirečení, toto je však jedna z tých silnejších káv. Keď bolo dobre, úspech patril iba vyvoleným, horký blen budete lízať zas len vy, ktorých sme predsa odmeňovali – čo na tom, že sladkou predstavou sebauspokojenia… Nevyriešiteľný rébus dejín Zásada zvyšovania ekonomickej produktivity v období po druhej svetovej vojne, spolu s princípom rovnosti príležitostí pri dostupnosti šancí a stupňovaní potrieb predstavovali hnací motor spoločenskej transformácie povojnovej Európy. Na základe prijatia série rozhodnutí (mravných článkov viery), ktoré boju proti chudobe a za svetový mier priznali status základnej povinnosti pre všetkých, formulovali sa regulatívne ideové zdroje usmerňujúce integračné a globalizačné procesy súčasného sveta, podmieňujúce konštruovanie nekonečne zložitej politicko-vojenskej, kultúrno-historickej či hospodársko-geopolitickej rovnováhy svetového poriadku. Turbulentný a nestabilný vývoj na finančných trhoch túto roky budovanú, ale stále veľmi krehkú rovnováhu narušil a postavil do popredia nevyhnutnosť vyriešiť nevyriešiteľný rébus večnej antinómie ľudských dejín – protikladu toho, čo je a čo si myslíme, že byť má. Ukazuje sa totiž, že človek obraz želateľného stavu vecí, ktorý sa nikdy nezhoduje s existujúcim stavom vecí, netvorí so zámerom, aby sa stal faktom. Ideály sú skôr prostriedkami, ktorými reagujeme na to, čo je a čím sa usilujeme toto „je“ zlepšiť, prekonať jeho odpor. Trhy sú v tomto kontexte optimálnou ilustráciou, ako sa skutočné podmienky môžu veľmi odlišovať od normálnych očakávaní (teória), čím sú myslenie aktérov a situácia, na ktorej participujú, determinované prvkom neurčitosti. A odtiaľto je už len krôčik k schizofrenickému poblúdeniu, k presvedčeniu o pravdivosti vlastných predstáv a životu v zajatí mýtu. Všetci sme tak trocha Grékmi Aby bolo jasné, autor zastáva stanovisko, že trhová technológia manipulácie s ľuďmi v ktorejkoľvek sfére sociálnej reality skôr či neskôr musí viesť k dôsledkom, ktorých symptómom je teraz Grécko. Nemá sa totiž možnosť oprieť pri eliminácii faktickej nejednoznačnosti a protikladnosti skutočnosti a ľudskej prirodzenosti o jej fundamentálny predpoklad – silný morálny akcent hodnôt solidarity, spravodlivosti a rešpektovania ľudskej dôstojnosti. Trh je totiž hodnotovo neutrálny! Všetci sme tak trocha Grékmi, Európanmi či príslušníkmi planetárnej komunity, veriteľmi aj dlžníkmi, tvorcami aj stvorenými, len akosi nedokážeme globálnu finančnú a kultúrnu architektúru preniesť i do roviny globálneho politického systému, zosúladiť idey globálnych spoločností, integrovanej Európy či svetovej federácie s princípmi suverenity národných štátov, suverenity jednotlivcov či občianskej spoločnosti... Mali by sme si uvedomiť, že to boli Gréci, ktorí pre nás začali raziť cestu veľkej revolúcie, ktorá je zrejme stále na svojom začiatku – cestu prechodu od organickej k modernej, otvorenej spoločnosti. Treba sa však mať na pozore a zabrániť tomu, aby sa postupne stala tým, čo by sme mohli nazvať abstraktnou, iluzórnou spoločnosťou. V nej by sa ľudia prakticky nikdy nestretávali zoči-voči, všetky záležitosti by vybavovali izolovaní jednotlivci, komunikujúci počítačmi a pohybujúci sa v uzavretých autách. Umelá inseminácia by dokonca umožňovala aj rozmnožovanie bez osobnej prítomnosti. Naše moderné spoločnosti v mnohých aspektoch takéto parametre paradoxne už napĺňajú, nehovoriac o virtuálnom panoptiku finančných inštitúcií. Ak podľahneme pokušeniu spoliehať sa na druhých a byť tak šťastní, ak cúvneme pred úlohou niesť svoj kríž, kríž ľudskosti, rozumu a zodpovednosti, ak stratíme odvahu a vyhneme sa námahe zriecť sa svojich hrejivých predstáv odtrhnutých od života, nedokážeme nikdy premeniť svoje sny na skutočnosť, nedokážeme humanizovať už spomínanú antinómiu vlastných dejín. Stojíme, tak ako vždy doteraz, na križovatke a núka sa nám množstvo ciest. Je len na nás, ktorú si vyberieme. Náš osud bude taký, aký si zaslúžime. Autor pôsobí na Inštitúte politológie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity
