Skromné výsledky samitu
Tento paradox súčasnosti vystihol po skončení stretnutia predstaviteľov piatich desiatok štátov prezident USA Barack Obama slovami: „Dve desaťročia po skončení studenej vojny čelíme krutej irónii histórie – kleslo riziko jadrovej konfrontácie medzi národmi, ale zvýšilo sa riziko jadrového útoku.“ Túto hrozbu predstavuje medzinárodný terorizmus v prípade, ak bude disponovať jadrovým materiálom a jednotlivými komponentmi potrebnými na výrobu zbrane hromadného ničenia. Aby sa tomu zabránilo, predstavitelia 47 krajín sa zhodli na nezáväzných opatreniach s cieľom zabrániť možným krádežiam takéhoto materiálu a jeho pašovaniu. Príkladom išli Ruská federácie a Spojené štáty americké. Ešte počas stretnutia vo Washingtone sa zaviazali, že obe zlikvidujú po 34 ton rádioaktívneho materiálu. Rusko navyše krátko po skončení samitu zatvorilo v Železnogorsku svoj posledný reaktor schopný produkovať plutónium použiteľné v jadrových zbraniach. K iniciatíve sa pridali aj Kanada, Mexiko a Ukrajina rozhodnutím zbaviť sa do dvoch rokov zásob obohateného uránu. Keby ich podporovali všetci, boli by to naozaj impozantné výsledky. India, Pakistan, Izrael a Severná Kórea totiž doteraz nepodpísali Zmluvu o nešírení jadrových zbraní (NPT), čím sa zároveň vyhýbajú povinnosti umožniť medzinárodnú kontrolu na svojom území. Pritom Spojené štáty americké majú „páku“ najmenej na dve krajiny tohto spolku – Pakistan a Izrael. Lenže, izraelský premiér Ben Netanjahu radšej zrušil sľúbenú účasť na samite, aby sa tak vyhol očakávanej kritike. Napriek tomu si Obama dovolil na záverečnej tlačovej konferencii opatrnú kritiku Izraela v podobe vyhlásenia, že jeho vláda by chcela, aby NPT podpísali všetky štáty sveta. Oveľa väčšia kritika odznela na adresu Iránu, ktorý síce túto zmluvu podpísal, ale dlhodobo čelí nátlaku svetového spoločenstva pre svoj jadrový program. Určitý posun v názoroch prejavila Čína, ktorá vyslovila súhlas s návrhom, aby sa sprísnili sankcie proti Teheránu, ak sa nepodrobí medzinárodnej kontrole. Až nasledujúci samit o jadrovej bezpečnosti, ktorý sa o štyri roky nie náhodou uskutoční v Južnej Kórei, dá odpoveď na otázku, či tento washingtonský mal zmysel. Lenže štyri roky sú dosť dlhý čas aj na to, aby sa hrozba vyslovená na vrcholovom stretnutí stala realitou.
