Čile nezachránil Milton Friedman

Kým deregulácia v septembri 2008 nespôsobila celosvetovú ekonomickú katastrofu a z každého sa opäť nestal keynesián, nebolo ťažké označovať sa za fanatického Friedmanovho stúpenca. Jeho značka voľnotrhového fundamentalizmu sa však natoľko zdiskreditovala, že jeho obdivovatelia sú pri nárokovaní ideologických víťazstiev, nech už sú akokoľvek pritiahnuté za vlasy, čoraz zúfalejší. Allendeho stavebný zákonník Obzvlášť odporný názorový príklad: komentátor Wall Street Journal Bret Stephens svojich čitateľov len dva dni po ničivom zemetrasení v Čile informoval, že Friedmanov „duch určite rozprestrel svoje ochranné krídla nad Čile“. A to preto, lebo „najmä vďaka nemu krajina prežila tragédiu, ktorá by sa kdekoľvek inde vo svete stala apokalypsou... Nie náhodou žili Čiľania v tehlových a Haiťania v slamených domoch, keď prišiel vlk a pokúsil sa ich sfúknuť.“ Radikálna politika voľného trhu, ktorú čilskému diktátorovi Augustovi Pinochetovi naordinoval Milton Friedman a jeho neslávne známi „Chicago Boys“, je podľa Stephensa dôvodom, prečo sú Čiľania úspešný národ s jedným z „najprísnejších stavebných zákonníkov na svete“. Túto teóriu však sprevádza aj jeden dosť veľký rozpor: moderný čilský seizmický stavebný zákonník vypracovaný tak, aby krajina odolávala zemetraseniam, bol prijatý už v roku 1972, teda za vlády Ľudovej jednoty. Tento dátum je mimoriadne dôležité si uvedomiť, pretože to bol rok pred tým, ako si Pinochet, masívne podporovaný Spojenými štátmi americkými, uzurpoval moc v krvavom puči. Ak si teda niekto zaslúži uznanie za zákon, nie je to Friedman či Pinochet, ale Salvador ­Allende, demokraticky zvolený socialistický prezident. Pravdupovediac, uznanie si zasluhujú aj iní Čiľania, keďže zákony boli reakciou na množstvo zemetrasení v minulosti, pričom prvý prijali už v 30. rokoch minulého storočia. Nixon: Nech hospodárstvo skučí Významným faktom sa však zdá byť aj to, že zákon prijali uprostred degradujúceho hospodárskeho embarga zo strany USA a ich spojencov. („Nech čílske hospodárstvo zaskučí,“ zavrčal prezident USA Richard Nixon na jeseň 1970, keď sa dozvedel, že Allende vyhral voľby.) Zákonník neskôr novelizovali v 90. rokoch. Dlho po tom, čo Pinocheta a jeho chicagských chlapcov konečne odstavili od moci a obnovila sa demokracia. Niet sa čo čudovať: ako uviedol Paul Krugman, Friedman mal rozpoltený pohľad na stavebné zákonníky. Vnímal ich totiž ako ďalšie narušenie kapitalistickej slobody a voľného trhu. Pokiaľ ide o argument, že friedmanovská politika spôsobila, že Čiľania teraz žijú v domoch z tehál, a nie zo slamy, je zrejmé, že Stephens nevie nič o situácii, aká vládla v Čile v období pred fašistickým prevratom. Krajina mala už v 60. rokoch minulého storočia najlepšie systémy zdravotníctva a školstva v Južnej Amerike, ako aj prosperujúci priemyselný sektor a rýchlo rastúcu strednú triedu. Čiľania dôverovali svojmu štátu, a preto si zvolili Allendeho, aby tento úspešný projekt rozvíjal ešte viac. Pá-pá, chlapci z Chicaga! Po puči a Allendeho smrti Pinochet a jeho americkí experti urobili všetko pre to, aby rozvrátili verejnú sféru v krajine, radikálne obmedzili finančnú a obchodnú reguláciu. V tomto období sa vytvorilo obrovské bohatstvo, ale za hrozivú cenu: začiatkom 80. rokov Friedmanom nadiktovaná politika spôsobila rýchlu deindustrializáciu, desaťnásobný nárast nezamestnanosti a prudký rozmach chudobných štvrtí. Zároveň viedla k takej korupčnej a dlhovej kríze, že v roku 1982 bol Pinochet nútený prepustiť svojich kľúčových poradcov zo skupiny Chicago Boys a znárodniť niekoľko veľkých deregulovaných finančných inštitúcií. Nie je to čitateľom povedomé? Našťastie, chicagským chlapcom sa nepodarilo zrušiť všetko, čo Allende dosiahol. Národná mediarska spoločnosť Codelco zostala v rukách štátu, vďaka čomu bohatstvo tieklo do štátnej pokladnice a zabránilo americkým podnikateľom úplne vyčerpať čilské hospodárstvo. Zároveň sa im nikdy nepodarilo oklieštiť Allendeho prísny stavebný zákonník. A to je z ich strany ideologická nedbalosť, za ktorú by sme mali byť všetci vďační. Článok bol uverejnený na www.guardian.co.uk 3. marca 2010, medzititulky Slovo, preložila Judita Takáčová