Kaukazské Kosovo
Rusko a Gruzínsko v prvý marcový deň opäť otvorili jediný pozemný hraničný priechod medzi oboma krajinami. A odvahu na to, aby po tri a pol roku vzájomnej izolácie vyskúšali, nakoľko sa zlepšili vzťahy medzi Moskvou a bilisi, ktoré sa dostali na bod mrazu počas päťdňovej vojny v auguste 2008, nabralo v ten deň iba šesť ľudí. Opatrné testovanie vzťahov v podobe šiestich ľudí na troch autách naznačuje, že ešte chvíľu potrvá, kým sa pomery dostanú aspoň na takú úroveň, na akej boli pred júlom 2006. Vtedy Rusko riešilo eskaláciu napätia vyhlásením, že musí, vzhľadom na nevyhnutné rekonštrukčné plány, zatvoriť aj tento pohraničný punkt. Zradkyňa Nino Situáciu zrejme nezmiernia ani optimistické vyhlásenia ruského premiéra Vladimira Putina, že otvorenie priechodu vytvorí dobrú príležitosť na priame kontakty ľudí oboch štátov. Bývalá predsedníčka gruzínskeho parlamentu Nino Burdžanadzeová vyslovila nádej, že v tejto komplikovanej situácii sú kroky, ktoré uľahčia život bežným ľuďom, veľmi dôležité a tak ich aj treba brať. Na dokreslenie celkovej atmosféry sa patrí dodať, že Budžanadzeová, niekdajší spojenec a teraz úhlavný nepriateľ gruzínskeho prezidenta Micheila Saakašviliho, vyslovila tieto slová v Moskve. V Tbilisi jej rozhodnutie rokovať priamo v Kremli označili ako zradu. To najlepšie dokumentuje celkovú úroveň vzájomných vzťahov, ako aj fakt, prečo sa ľudia veľmi nehrnú na jediný fungujúci hraničný priechod medzi Ruskom a Gruzínskom. Psychologická vojna O celkovej podobe vzťahov vypovedá aj pokračujúca psychologická vojna. Zo svetovej tlače sú dobre známe fotografie, na ktorých sa treťoradí gruzínski herci vžívajú do úlohy obetí ruskej agresie, pričom režisér odviedol takú mizernú prácu, že podvod sa nedal zatajiť. Nasledovali aj celovečerné firmy o tejto epizóde vzájomných dejín. Prvý nakrútili v Rusku a druhý v Gruzínsku za účinnej pomoci Hollywoodu. Ďalšia etapa psychologickej vojny nastala potom, ako vlani 30. septembra zverejnila osobitná komisia Európskej únie správu o tomto konflikte. Tridsať expertov dospelo k záveru, že vojna sa začala gruzínskym útokom, ktorý „nemal oporu v medzinárodnom práve“. Komisia teda konštatovala, že nenašla dôkaz o tvrdení Tbilisi, že jeho útoku predchádzala ruská invázia do Južného Osetska. V správe sa však zároveň uvádza, že ruská reakcia na útok z juhu bola „neadekvátna“. Napriek takýmto záverom EÚ obe strany konfliktu označili správu za svoje víťazstvo. Podobnosť s Balkánom Na pretrvávaní napätia na Kaukaze má veľký podiel medzinárodné spoločenstvo. Na objasnenie sa treba vrátiť do roku 1990, keď sa rozpadal Sovietsky zväz. Zatiaľ čo sa jednotlivé zväzové republiky domáhali samostatnosti, potláčali podobné ambície iných národov žijúcich na ich vlastnom území. To sa udialo aj v Gruzínsku, keď vtedajší prezident a nacionalista Zvjad Gamsachurdia odpovedal na takéto ambície Abcházska a Južného Osetska násilím. V prípade Južného Osetska zašiel dokonca tak ďaleko, že po zrušení autonómie z čias Sovietskeho zväzu jeho územie administratívne rozparceloval medzi ostatné gruzínske regióny. Zhodou okolností sa niečo podobné dialo v tom čase v Juhoslávii, kde prezident Slobodan Miloševič zrušil autonómny štatút Kosova. V oboch regiónoch nasledoval podobný vývoj. Tak ako sa začali búriť kosovskí Albánci, nespokojnosť dali najavo aj Juhoosetínci tým, že 1. septembra 1991 vyhlásili samostatnú republiku. Nasledovali ťažké boje, ktoré ostali akosi mimo zorného uhla svetovej verejnosti. Západ zahľadený na Balkán akoby nepostrehol, že nastala postupná likvidácia nielen regionálnej, ale aj kultúrnej samostatnosti tamojších národov a národností. V roku 1992 gruzínske jednotky dokonca podpálili budovu, kde bol archív abcházskeho kultúrneho dedičstva a nedovolili hasičom, aby zasiahli. Tento národ tak prišiel o značnú časť svojich starých písomností, ktoré prežili všetky príkoria pohnutého 20. storočia. Boje sa v Južnom Osetsku sa skončili až v polovici roku 1992, v Abcházsku o dva roky neskôr dohodou medzi Ruskom a Gruzínskom pod patronátom OSN. Na jej základe umiestnili v regióne ruské oddiely, ktoré mali zaručovať pokoj a bezpečnosť. Na rozdiel od Kosova, kde predovšetkým USA presadzovali jeho samostatnosť, Južné Osetsko a Abcházsko dosiahli iba medzinárodný štatút „zmrazený konflikt“. Problém sa mal riešiť niekedy v budúcnosti vo vhodnejšom čase a v lepšej atmosfére. Saakašvili nedbal na rady Počas vyšetrovania nedávneho konfliktu vyšlo najavo, že americkí experti varovali prezidenta Saakašviliho, aby nepodnikal útok na Južné Osetsko. Neposlúchol a začiatok akcie naplánoval na noc zo 7. na 8. augusta 2008, keď sa pozornosť celého sveta upierala na začiatok Letných olympijských hier v Pekingu. Saakašvili akosi nepochopil, že varovanie expertov je v jeho záujme, lebo Moskva túžobne očakávala, kedy urobí tú hlúposť a udrel na ruské jednotky, ktoré tam boli rozmiestnené na základe medzinárodného mandátu. Zatiaľ čo začiatok celej vojny svet prepásol sledovaním olympiády, ruský protiútok sa stretol s veľkou pozornosťou. Najmä keď Gruzínsko stratilo polovicu svojich lietadiel, takmer všetky vojenské plavidlá a značnú časť modernej výzbroje. Následne Moskva uznala samostatnosť Južného Osetska a Abcházska. Potom, ako vyšla najavo pravda v podobe správy odborníkov EÚ, znejú niektoré vtedajšie komentáre našej tlače kritizujúce Severoatlantickú alianciu, že odmietla prijať Gruzínsko za svojho riadneho člena, veľmi čudne. Vraj to by zabránilo ruskej agresii. Po zverejnení správy si skôr treba položiť otázku, do čoho mohol nervovo labilný Saakašvili vtiahnuť Európu, keby Gruzínsko zaútočilo schovávajúc sa pritom za ochranný štít NATO. Vznešený sentiment Tbilisi Gruzínske vedenie naďalej vyslovuje presvedčenie, že tento problém môže vyriešiť iba členstvo v NATO. Minister zahraničných vecí Grigol Vašadze vyhlásil, že „ak Gruzínsko vstúpi do NATO, Rusko bude musieť uznať jeho nezávislosť a územnú integritu“. Problém spočíva v tom, že Južné Osetsko aj Abcházsko už takmer pred dvoma desaťročiami deklarovali nezávislosť a svoje rozhodnutie odvtedy nezmenili. George Hewitt, redaktor britského denníka Guardian, komentoval nádeje Tbilisi slovami: „Napriek všetkým dokumentom jemných slov a vznešeného sentimentu, ostáva nepovšimnutý základný problém: Abcházsko a Južné Osetsko nemajú ani najmenšie želanie opätovne sa integrovať do unitárneho gruzínskeho štátu.“ Dodáva, že ich prioritou sú priame kontakty so Západom. Ak to ten bude ignorovať, výsledkom budú ešte užšie vzťahy s Moskvou. Politika dvojakého metra uplatnená v Kosove a ignorujúca situáciu na Kaukaze prináša svoje ovocie.
