Pravda a spoločnosť (1)
Vo svojom pamätnom novembrovom vystúpení v roku 1989 Václav Havel oznámil nadšenému davu oslavujúcemu pád nenávidenej totality, že „pravda a láska zvíťazili nad lžou a nenávisťou“. Vtedy všetci súhlasne aplaudovali. Platí to však aj dnes? Pritom tu nemám na mysli iba vrcholových politikov. To by asi nebola príliš ťažká otázka.
Otázku kladiem oveľa širšie: Ako je to dnes po dvadsiatich rokoch od nežnej revolúcie s pravdou? Aký máme my všetci – vedeckí pracovníci, učitelia, novinári, spisovatelia a ďalší vzťah k pravde? Chceme ju ešte poznať? Chceme poznať celú pravdu? A čo sme ochotní pre ňu urobiť? Aká je naša „vôľa k pravde“, ako by sa spýtal Nietzsche? Má pre nás pravda ešte dnes nejakú hodnotu? Prečo nám často akoby vôbec nezáležalo na pravde? A prečo nám niekedy zase až príliš záleží na pravde? A takto by sme sa mohli pýtať donekonečna. Položme si však ešte jednu kardinálnu otázku: Čo je vlastne pravda?
Aj ona má vlastné bytie
Azda najčastejšie sa pravda chápe ako zhoda myslenia, poznania alebo tvrdenia so skutočnosťou. Otcovstvo tejto myšlienky sa nie celkom oprávnene pripisuje Aristotelovi. Jej skutočným tvorcom bol totiž asi až stredoveký Tomáš Akvinský, keď povedal: „Veritas est adaequatio rei et intellectus“ (Pravda je zhodou veci a intelektu). Takéto chápanie pravdy sa nadlho stalo takmer jej jediným chápaním. Až kým v 19. a najmä v 20. storočí nedošlo k vážnemu spochybneniu univerzálnej platnosti takto ponímanej, tzv. korešpondenčnejpravdy.
Predovšetkým logici a lingvisti vtedy ukázali, že jazyk nielen niečo reprezentuje, ale má aj svoje vlastné bytie. Analogicky aj pravda už nielen označuje. Aj ona má vlastné bytie. O to sa opiera koherenčná teória pravdy, ktorá za ňu považuje systém vnútorne konzistentných výrokov, medzi ktorými nedochádza k protirečeniu. Ešte výraznejší posun k subjektu zaznamenali ďalšie dve koncepcie pravdy: pragmatická a konsenzuálna teória pravdy. Kým v prvom prípade jeden z jej čelných reprezentantov W. James tvrdil, že pravda je len pomenovanie pre to, čo sa podľa nášho presvedčenia v praktickom živote osvedčí ako dobré, v súlade s konsenzuálnou teóriou je pravda vecou dohody, konsenzu. Už podľa antického mysliteľa Sokrata sa pravda odkrýva ľuďom len vtedy, keď sa zhodnú na všeobecnom uznaní niečoho, na nejakej „duchovnej všeobecnosti“, čo zase vyžaduje nielen intelektuálne, ale aj mravné úsilie.
Pritom si všimnime, že Sokrates tu tiež hovorí o pravde ako o odkrývaní. Tento aspekt v chápaní pravdy (ako odkrývanie, odhaľovanie toho, čo už bolo niečím alebo niekým dané – prírodou, Bohom, spoločnosťou a podobne) sa takisto nadlho usadilo nielen vo filozofickom myslení. Podľa Platóna má človek odkrývať pravdu, ktorá je v ňom. Pravda v stredoveku zase označovala odhaľovanie Najvyššieho prostredníctvom posvätných kníh, ktoré pochádzajú priamo od Boha.
Toto ponímanie pravdy sa prenieslo aj do novoveku. Zatiaľ čo napríklad Kant zdôrazňoval, že pravda sa vytvára, Descartes sa domnieval, že ľudský duch ju iba odhaľuje.
Boh alebo osobné preferencie
Dokonca ešte český filozof Jan Patočka v druhej polovici 20. storočia napísal: „Umelcova pravda je ako každá pôvodná pravda odhaľovaním sveta. Svet neodhaľuje ako nejakú vec, ako niečo vnútrosvetského, ako niečo, pred čím a vedľa čoho stojíme; to je zásadne nemožné. Je možné postupovať iba tak (a práve tak postupuje umelec), že sa snažíme nechať sám svet, aby prišiel k nám, pričom vylúčime všetko to, čo je naším prídavkom, perspektívou, významom sprostredkovaným našimi záujmami. Iba ten, kto sa týmto spôsobom premení na čisté médium, na čistú prítomnosť a vzdá sa všetkého, čo nie je v svojom jadre svet sám, je schopný vytvoriť dielo, do ktorého sa sám svet vlomí. Až potom zakúsi svet ako nesmierny zázrak, večne nepominuteľný a tajomný, a nájde prostriedky rovnako jedinečné, ako je táto odkrytá skrytosť“. Patočka tu bezprostredne reaguje na ďalšie dva možné prístupy k pravde. Pre predstaviteľov prvého z nich je pravda niečo nestranné, objektívne, neosobné. Reprezentanti druhého prístupu si myslia o pravde takmer pravý opak. Pre nich je pravda subjektívna (alebo aspoň závislá od postavenia subjektu), výsostne osobná, individuálna hodnota. jednej strane teda akoby stála pravda ako transcendentnosť, ako danosť sama osebe, ako Boh a jeho „božská pravda“ (Platón). druhej strane sa tzv. objektívna pravda stáva už len vecou osobných preferencií. „Každý má svojho Boha“(Max Weber). Ešte ďalej zašiel F. Nietzsche, keď tvrdil, že „pravdy sú ilúzie, o ktorých sme zabudli, že sú ilúziami“ alebo slávny írsky spisovateľ a dramatik Oscar Wilde, ktorý zase povedal, že „pravda je iba vec štýlu“. V tomto smere je pre nás opäť zaujímavý Platón, ktorý zrejme ako prvý v dejinách zavádza niečo ako „estetiku“ nepravdy, keď v svojom najznámejšom filozoficko–politickom dialógu Štát alebo Ústava najprv vyčíta Homérovi a iným básnikom, že vymýšľajú nepravdivé mýty a potom ich rozprávajú ľuďom, a hneď potom celkom prekvapivo odpovedá na otázku, čo im vlastne najviac vyčíta: „Čo predovšetkým a najväčšmi treba vyčítať, najmä ak sa nepravda nie veľmi krásne prednáša.“ Inými slovami, Platónovi akoby viac než nepravda, prekážal spôsob, akým sa presadzuje. Zároveň bol práve Platón živým stelesnením a dôkazom skutočnosti, ktorú si všimol už predsokratovský mysliteľ Xenofanes, že neexistuje nijaký podstatný logický rozpor medzi ideou, uznaním objektívnej pravdy a ideou subjektívnej omylnosti, ktorá je ľuďom vlastná.
Napriek tomu ešte dlho boli pravda a omyl, či pravda a nepravda, respektíve pravda a moc chápané izolovane a protikladne.
Vždy iba interpretácia
Čo sa týka posledného vzťahu, tradičná predstava vnímala pravdu a moc ako jasné opozitá. Ak raz získame moc, stratíme nárok na pravdu. Naopak, pravdu si zachová iba ten, kto si udrží odstup od moci. V evanjeliu podľa Jána hovorí Ježiš Pilátovi: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by bojovali, aby som sa nedostal Židom do rúk. Ale moje kráľovstvo nie je stadiaľto!“ Preto sa ho Pilát spýtal: „Tak predsa si kráľ?“ A Ježiš odpovedal: „Tak je, ako hovoríš, som kráľ. Ja som sa nato narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo o pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“ Pilát sa nato spýtal: „Čo je pravda?“ Akoby nám touto otázkou zároveň chcel odpovedať protiotázkou: Čo záleží na pravde, keď ja mám moc?
Podobne ako Pilát aj „antikristus“ Nietzsche popiera existenciu akýchkoľvek všeobecne platných objektívnych právd. V prvom rade neverí v nestrannosť poznania. Pravda a poznanie sú vždy iba áciami. Predovšetkým naše potreby a túžby určujú, čo označíme za „pravdu“. Ľudské bytosti si vytvárajú užitočné pravdy, ktoré im pomáhajú prežiť. Musí to byť pravda určitej konkrétnej situácie, a ako taká, nám má pomáhať existovať v okolitom svete. To však neznamená pre Nietzscheho, že neexistuje vôbec žiadna pravda. šak tradičnú otázku „Kto má pravdu?“, nahrádza otázkou „Z akej perspektívy, z ktorého priestorového bodu má niekto pravdu?“ Vždy vychádzame z nejakej pozície. Takýto „perspektivizmus“ nemusí automaticky znamenať zrušenie hierarchie poznania a pravdy. Musí (alebo aspoň by mal) existovať istý privilegovaný bod, z ktorého by sa mala získať najlepšia perspektíva. V tomto zmysle existuje len jedna pravda, a tou je existencia konštantného energetického zápasu či vôle, ktorému je schopný odolať iba niekoľko odhodlaných jedincov. Túto vôľu, ktorá všetko určuje nazval „vôľou k moci“: „Tento svet je vôľou k moci – a potom už nič. A takisto vy sami ste len vôľou k moci a potom už nič“, zdôraznil Nietzsche. Práve v tejto súvislosti kritizuje tzv. neutrálne poznanie, ktoré slúži iba na zastieranie násilnosti. Každá interpretácia si vyžaduje redukciu a represiu. Každá pravda sa snaží vylúčiť a potlačiť alternatívne pravdy. A teda aj „pravdivosť myslenia sa musí interpretovať a hodnotiť podľa síl či moci, ktoré ho nútia myslieť a ktoré ho prinútili, aby myslelo toto radšej ako niečo iné“ (G. Delueze).
A ešte moc
Pojem „režim pravdy“ do filozofického slovníka zaviedol známy francúzsky filozof Michel Foucault, ktorý však najskôr – podobne ako jeho veľký vzor Nietzsche – chce vyvrátiť ilúziu, že pravda je niečo „čisté“, „nezašpinené“ mocou. Podľa neho „aj ten najmenší záblesk pravdy má svoju politickú podmienenosť“. preto ho nezaujímajú abstraktné, všeobecné ázkytypu: Čo je poznanie? Čo je pravda? Kto hovorí pravdu?, ale celkom iný druh otázok: Načo je pravda? Prečo sa človek zaujíma o pravdu? Prečo poznávame teraz práve toto a nie niečo iné? Prečo práve o tomto dnes tak intenzívne hovoríme a prečo zase o tamtom tak rozpačito mlčíme? Prečo sa v istej dobe dáva, napriek veľkej rozmanitosti názorov, priestor len niekoľkým? Skrátka, v akom režime pravdy sa nachádzame. Vo všeobecnosti, ako tvrdí Foucault, „každá spoločnosť má svoj režim pravdy, svoju generálnu politiku pravdy: to znamená diskurzov, ktoré táto spoločnosť prijíma a necháva fungovať ako pravdivé; a inštancie, umožňujúce odlíšiť pravdivé výpovede od nepravdivých; ôsob, akým sa potvrdzujú jedni a druhé; a postupy, ktorými sú vyhodnocované ako pravdy; tých, ktorí majú za úlohu hovoriť to, čo funguje ako pravda“. Inak povedané, rčné formy moci sú späté so štruktúrami pravdy alebo s inštitúciami poverenými udržiavaním a produkovaním pravdy. (Napríklad lekári v nemocnici nielen odhaľujú pravdu, ale ju aj produkujú. Podobne ani sudcovia v trestnom konaní nie sú iba „hľadačmi“ pravdy, ale ešte viac jej „producentmi“.) Takzvaným „nositeľom“ pravdy sa tu stáva celý systém inštitúcií (vedecké a pedagogické inštitúcie, výskumné ústavy, vydavateľstvá, módne domy, masmédiá atď.), ktoré nakoniec nikdy nepôsobia bez nátlaku a aspoň čiastočne bez násilia. tak je pravda závislá od moci. Moc prostredníctvom svojich vzťahov, mechanizmov a techník jej dáva konkrétnu formu: určuje, čo sa má poznávať a čo nie, o čom sa hovorí a o čom sa nepatrí hovoriť, kto má moc hovoriť a kto má mlčať, čo môže byť považované za pravdivé, čo sa bude obhajovať a čo kritizovať a pod. Z tohto hľadiska dejiny pravdy podľa Foucaulta nie sú ničím iným než analýzou mechanizmov pravdy, hier pravdy a nepravdy, prostredníctvom ktorých sa konštituuje to, čo môže a musí byť myslené.
To však neznamená, že pravda nemôže vôbec existovať bez moci a že takáto pravda už nie je pravdou. Ale opačne, že pravda nemôže existovať úplne bez moci a že samotná pravda je mocou. Taký je prvý význam „režimu pravdy“. Ďalší jeho význam spočíva v principiálnom odlíšení dvoch slovných spojení: mať pravdu a byť v pravde.
Mať pravdu značí mať nejakú subjektívnu schopnosť, exkluzivitu, výlučnosť. Byť v pravde skôr označuje nejakú inkluzivitu, prienik, začlenenie do širších vzťahov než je bezprostredný vzťah k pravde. Kopernik, Galileo alebo Einstein a ďalší géniovia mali pravdu, ale spočiatku neboli „v pravde“ vedeckého diskurzu svojej doby. Byť v pravde podľa Foucaulta znamená byť práve v nejakom „režime pravdy“, teda v prvom rade v systéme istých pravidiel, noriem a mechanizmov produkcie (a zároveň vylučovania) pravdy určitej komunity. A práve pretotiež prvoradým a zároveň kardinálnym problémom pre Foucaulta nie je otázka, či existuje pravda, resp. čo je pravda, ale otázka, či existuje niečo ako „režim pravdy“ – a ak áno –ako sa vytvára, produkuje v spoločnosti.
Autor je vysokoškolský pedagóg Medzititulky Slovo
(Pokračovanie nabudúce)
