Otroci si demokraciu nezaslúžia

Už niekoľko desiatok rokov sa v žiadnej krajine Západu neodohrala revolúcia, napriek tomu sú západné mestá často vystavené budovaniu barikád a rozsiahlym polovojenským operáciám. Barikády však dnes nestavajú rozhnevané davy žiadajúce slobodu a rovnosť, ale privilegovaná strana sociálneho konfliktu. Opatrenia, ktoré vytváranie ohradených bezpečnostných get pre elitu sprevádzajú, sa podobajú na vyhlásenie výnimočného stavu. Pri stretnutí bezpečnostných špičiek NATO v Bratislave mohli zažiť výnimočný stav aj obyvatelia Slovenska. Niekto by si mohol pomyslieť, že by médiá – strážne psy demokracie – mala situácia, v ktorej sa občania musia bezmocne prizerať dočasnému nastoleniu policajného štátu, znepokojovať. No je to skôr naopak. Naši krotkí korporátni psíkovia, ktorí sú v skutočnosti súčasťou privilegovanej elity a nie jej strážcami, považujú uzavreté časti miest, množstvá policajtov, ostreľovačov a vojakov v uliciach a vrtuľníky krúžiace v povetrí za nevyhnutnosť.

Filozof Giorgio Agamben tvrdí, že suverénom je ten, kto má moc rozhodnúť o nastolení výnimočného stavu. Na jednej strane podlieha zákonom, na druhej strane stojí mimo neho, pretože má moc pozastaviť platnosť zákonov na neobmedzené obdobie. Ústavy demokratických krajín označujú za suveréna ľud. Keďže sú ale všetky tieto krajiny zastupiteľskými demokraciami, dochádza v nich k presunu moci – suverén deleguje svoje práva na zastupiteľov, ktorí sa tým sami stávajú suverénom. Moc ľudu je zredukovaná na pravidelný rituál odovzdávania volebných hlasov. V posledných desaťročiach prebieha intenzívny proces homogenizácie zastupiteľskej elity a jej odpútavania sa od zvyšku spoločnosti. Voľby sa menia na frašku, pri ktorej si vyberáme niektorú z takmer rovnakých možností. Moc demokratického suveréna zároveň čoraz viac okliešťujú rôznorodé nelegitímne inštitúcie, ktorým zastupitelia svojvoľne odovzdávajú právomoci. MMF, Svetová banka, WTO a ani NATO nepodliehajú žiadnej priamej demokratickej kontrole. Medzi elitárskym suverénom a zvyškom populácie narastá priepasť a sociálny konflikt sa prehlbuje. Ak chce pôvodný demokratický suverén svoju moc späť a demokratické procesy nefungujú, jedinou možnosťou sa stáva občianska neposlušnosť.

V roku 1999 pri stretnutí WTO v Seattli elitu sila odporu prekvapila. Odvtedy pravidelne stavia barikády, povoláva žoldnierov a vyhlasuje dočasný výnimočný stav. Ustúpiť nemieni, a tak odpor neutícha. Elita sa snaží odporcov zastrašiť a pripravuje pre nich rôzne obštrukcie. Vlády viacerých demokratických (?) krajín zbierajú údaje o protestujúcich. Dočasný výnimočný stav sa v demokratických krajinách normalizuje. V USA už zažili prezidenta, ktorý vládol pomocou dekrétov a fakticky pozastavil platnosť zákonov na dlhú časť volebného obdobia. Podobná situácia môže nastať v ktorejkoľvek zastupiteľskej demokracii. Termíny stretnutí sa utajujú do poslednej možnej chvíle a právo na zhromažďovanie sa obmedzuje alebo sa pod falošnými zámienkami znemožňuje jeho realizácia, tak ako pred stretnutím NATO v Bratislave. Posledné podobné stretnutie NATO v Štrasburgu a Baden-Badene sprevádzali rozsiahle protesty a boje v uliciach. Slováci svojou tradičnou pasivitou potvrdili, že sú národom rabov, a že na rozdiel od občanov Nemecka alebo Francúzska ani netúžia byť suverénom.