Reklama
Reklama

Maďarsko musí pochopiť, že už nenosíme krátke nohavice

Počet zobrazení: 2279
IMG_5010-m.jpg

Postavenie Slovenska v zahraničí sa výrazne zmenilo, a to k lepšiemu. Stali sme sa súčasťou dôležitých medzinárodných štruktúr a už nás nikto nepoučuje o tom, čo sa smie a čo nie. Slovensko má korektné vzťahy so susednými krajinami a potenciál našej diplomacie je na západnom Balkáne. Akú úlohu zohráva slovenská diplomacia v Európe a akú vo svete? Sú krajiny ako Čína a India dôležité pre Slovensko? Aj o týchto témach hovoril minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák v prvej poprázdninovej diskusii Klubu nového Slova.

Hosť Klubu Nového slova Miroslav Lajčák, minister zahraničných vecí SR

Spracovala Monika Martišková

Napriek tomu, že tvrdíte, že Slovensko má korektné vzťahy so všetkými svojimi susedmi, predsa len tie s Maďarskom zažili v posledných dňoch riadne turbulencie. Ako vnímate hlasné kričanie Maďarska nielen na pôde EÚ, ale už aj v USA pre jazykový zákon?

– Kampaň z maďarskej strany ma skutočne zaskočila, a to som už zažil veľa vecí . Jedna vec je diskusia k zákonu a druhá je obviňovanie z rasizmu a fašizmu a tvrdenie, že dávame žlté hviezdy maďarskej menšine. Maďarskí politici obchádzajú Európu a sťažujú sa na Slovensko. My naopak hovoríme, že si vieme problémy riešiť medzi sebou a žiadame partnerov, aby aj oni zachovali rovnaký postoj. Tento prístup, samozrejme, zaberá, pretože žiadna z krajín nechce mať viac problémov, ako je nutné. Dúfam, že maďarská strana jednoducho pochopila, že nepochodí so sťažnosťami a že už nás nikto nepríde karhať a poučovať, ako sa to správame. Pre nás je veľmi dôležité dokázať aj Európe, že nie sme tí, ktorí problém vymysleli a reagujeme preto, aby sme svoje meno očistili. V otázke slovensko-maďarských vzťahov však preferujeme pohľad dopredu.

Ľady možno aspoň trochu roztopilo nedávne stretnutie oboch premiérov...

– Som veľmi rád, že sa toto stretnutie konalo. Jeho výsledkom je dokument, ktorý má zabrániť aj dezinterpretáciám o výsledkoch stretnutia. Máme jasný dokument, kde je stanovisko aj k jazykovému zákonu aj k nešťastnej zamýšľanej návšteve prezidenta Sóloyma v Komárne. V New Yorku by som sa mal čoskoro stretnúť so svojím maďarským kolegom, s ktorým budeme závery stretnutia premiérov rozmieňať na drobné. Samozrejme, nespokojné hlasy neutíchnu. Ale v tomto momente už nikto nemá právo hovoriť o jazykovom zákone a o neuskutočnenej návšteve maďarského prezidenta. To sme uzavreli a už by sme sa mali venovať veciam ako uplatňovanie zákona. Napriek tomu práve dnes, prichádzajúc sem, som sa nahneval, keď som v nemeckom denníku Süddeutsche Zeitung čítal vyjadrenie ministra zahraničných vecí Maďarska, ktorý povedal, že Maďarsko musí naučiť slovenského mladšieho brata európskemu konaniu. Celá ich filozofia je o tom, že my nosíme ešte krátke nohavice a Maďarsko nás musí učiť, že nôž sa drží v pravej a vidlička v ľavej ruke. Tak sme si predvolali maďarského veľvyslanca a tlmočili sme mu naše rozhorčenie. Kto je Maďarsko, aby nás poučovalo? V ktorej medzinárodnej organizácii sú Maďari, a my ešte nie? Kto im dal právo posudzovať naše kroky a dávať nálepky, či to vieme, alebo nevieme? A to nehovorím o politickej a ekonomickej stabilite, ktorá je na Slovensku výrazne lepšia. Zaujímavé je, že zatiaľ čo my chodíme po svete a hovoríme, čo Maďari urobili a povedali, oni chodia po svete a hovoria, kto sme my. Akí sme nezrelí, akí sme zakomplexovaní, aký máme problém. Jednoducho majú pocit, že oni majú interpretovať Slovensko. Ja ten pocit nemám. Takže o týchto veciach budeme musieť s našimi susedmi hovoriť aj ďalej.

Ako sa napäté vzťahy s Maďarskom preniesli aj do širšej regionálnej spolupráce? Mám na mysli najmä zoskupenie Vyšehradskej štvorky, ktorej súčasťou je aj Maďarsko.

– Je dobré, že naše turbulencie s Maďarskom sa zatiaľ nepremietli na pôdu V4 a dúfame, že to tak bude aj naďalej. V júli budúceho roka by malo Slovensko prevziať predsedníctvo v rámci V4, čo sa dá využiť na pragmatické projekty. V4 má aj svoj fond, ktorý sa ukázal ako dobrý program, podporuje najmä kultúrne projekty, ktoré zbližujú naše krajiny, ale poskytuje aj štipendiá študentom na Balkáne, na Ukrajine, v Bielorusku a podobne. Regionálna spolupráca, v našom prípade vyšehradská, sa nám veľmi osvedčila. Je to neformálne združenie štyroch krajín, ktoré majú blízky názor na mnoho vecí, pričom nie je nijaká tragédia, keď sa nedohodneme na spoločných pozíciách alebo kandidatúrach, ale vždy nám veľmi pomôže, keď sa dohodneme. Vyšehradská štvorka je dnes značka, ktorá má cveng viac mimo V4 ako v nej. Máme korektné až výborné vzťahy s Českom a Poľskom. S Rakúskom, ktoré síce nie je súčasťou V4, ale je to naša ďalšia susedná krajina, môžem s výnimkou jednej témy konštatovať to isté. Problémom sú v tomto prípade odlišné názory na atómovú energetiku, ale aj v tomto prípade spolu komunikujeme veľmi korektne. Treba spomenúť ešte Ukrajinu, s ktorou máme záujem o dobré vzťahy, napriek tomu, že sa za posledné obdobie vyskytlo viacero problémov. V januári to bolo zastavenie dodávok plynu, potom zavedenie trinásťpercentnej dovoznej prirážky ako aj medializovaná kauza „skener“. Tá však nebola nikdy problémom medzištátnych vzťahov, skôr ju tak vníma verejnosť. Skener je v súčasnosti zapnutý a v prvom októbrovom týždni ho prídu premerať odborníci z Medzinárodnej agentúry pre atómovú energetiku. Ak potvrdia to, čo tvrdíme my, teda, že je neškodný, vráti sa do plnej prevádzky. V súčasnosti ručne prehľadávajú prvé dva vozne a skenuje sa zvyšok súpravy.

Od Ukrajiny to už nie je ďaleko k Ruskej federácii, ktorá je nepochybne jedným z najdôležitejších zahranično-politických hráčov. Vo veľkostnom porovnaní je Slovensko naozaj oproti Rusku malé, ale na poli zahraničnej politiky toto určite tvrdiť nemôžeme. Ako sa naše vzťahy sa Ruskom za posledných dvadsať rokov zmenili? Ako poznačilo naše zameranie „na západ“ spoločné diplomatické vzťahy?

– Ak ide o vzťahy s Ruskou federáciou, myslím si, že môžeme byť hrdí na to, že sme dokázali úspešne prejsť transformáciou našej spoločnosti a necítili sme pritom potrebu urážať Rusov a vzťahy s nimi sme si nezhoršili. Ruská federácia akceptovala našu strategickú voľbu a nevnímala to a nevníma ako akt nepriateľstva. Snažíme sa vystupovať ako krajina, ktorá je istým hlasom „zdravého rozumu.“ To znamená, že tým, že nemáme bilaterálne záťaže s Ruskom, nepotrebujeme ich otvárať ani v medzinárodnom prostredí na pôde EÚ alebo NATO. Samozrejme, aj EÚ aj NATO vnímajú Ruskú federáciu ako strategického partnera a niet pochýb, že otvorená komunikácia s Ruskou federáciou je obojstranný záujem. NATO najprv zmrazila komunikáciu s Ruskom pre udalosti na Kaukaze, neskôr však dialóg obnovila, pretože princípom diplomacie je komunikovať. Jednoducho dopredu vylúčiť s kým sa budem a nebudem rozprávať je proti podstate diplomacie. Ak sa nerozprávam ja, rozpráva sa niekto iný a ja som mimo hry. S Ruskom máme veľmi pragmatické vzťahy, kde sa nebojíme povedať si svoj názor. Nehanbíme sa priznať, že v niektorých otázkach spolu súhlasíme a že na niektoré máme zasa iný názor, a tak by to malo byť. V súčasnosti tiež pripravujeme návštevu prezidenta Medvedeva, ktorá sa uskutoční v apríli budúceho roku a bude spojená so 65. výročím oslobodenia Bratislavy.

Slovensko je členom Severoatlantickej aliancie (NATO) už viac ako päť rokov. Už dlhšie sa polemizuje o zmysle existencie tejto organizácie a o potrebe jej reštrukturalizácie. Načo je NATO?

– Členstvom v Severoatlantickej aliancii sme získali bezpečnostnú garanciu. Aliancia má dva kľúčové body vo svojom programe, jedným je misia v Afganistane a druhým je pripraviť novú strategickú koncepciu. Ide o náplň toho, čím tá organizácia chce byť, ako chce fungovať. V súčasnosti platná koncepcia bola prijatá pred desiatimi rokmi, svet sa odvtedy výrazne zmenil. Pre nás je veľmi dôležitá rovnováha medzi vnútornou bezpečnosťou v rámci aliancie a operáciami, ktoré sú mimo priestoru aliancie, ako napríklad Afganistan. Snahou politiky aliancie je riešiť problémy tam, kde vznikajú, a nie čakať kedy problémy prídu k nám. Cítime potrebu, aby boli tieto dve veci v rovnováhe. Čo sa týka rozširovania NATO, je päť krajín, ktoré splnili podmienky na inštitucionálne napojenie na alianciu. Macedónsko, ktoré prakticky splnilo všetky podmienky, ale blokuje ho nevyriešená otázka názvu krajiny s Gréckom. Bosna a Hercegovina a Čierna Hora, ktoré sú krajinami partnerstva za mier a majú záujem ísť ďalej, a potom Ukrajina a Gruzínsko, ktoré demonštrovali politickú vôľu, ale chýba celkový konsenzus.

Aj vďaka vášmu pôsobeniu na Balkáne si Slovensko vybudovalo významné postavenie v zahraničnej diplomacii pre túto oblasť. Zazneli hlasy, že Slovensko ešte veľmi málo využíva svoj diplomatický potenciál a mohlo by sa v budúcnosti stať významným expertom pre tento región. Rozširovanie EÚ práve o tieto krajiny je pravdepodobne už blízkou budúcnosťou. Alebo nie?

– Západný Balkán je jedna z priorít zahraničnej politiky Slovenska. Ja osobne som tam strávil viac ako desať rokov svojho pracovného života. Nechceme hovoriť, že je to naša jediná priorita, ale ak chceme byť prínosom v medzinárodných zoskupeniach, kde sme členmi, musíme mať poriadnu expertízu na určitú tému. Ak ide o západný Balkán, tú expertízu máme, dokonca lepšiu ako mnohí naši partneri. Krajiny bývalej Juhoslávie prechádzajú cez zložitú fázu, ktorou sme nie tak dávno prechádzali aj my. To nám umožňuje psychologicky pochopiť ich potreby, mnohé ich možno sporné kroky a rozhodnutia, a to krajiny na západ od nás chápať nemôžu, lebo takú historickú skúsenosť nemajú. Rozširovanie EÚ podporujeme. Tak ako sme my dostali šancu zapojiť sa, tak chceme, aby dostali túto šancu aj iní, samozrejme, za predpokladu splnenia podmienok. Boli by sme sami proti sebe a boli by sme aj proti pristupujúcim krajinám, ak by sme im dávali nejaké úľavy, pretože by nedokázali v tomto prostredí fungovať, zničili by svoju ekonomiku a ublížili by samy sebe. Kto chce mať šancu, mal by mať v prvom rade vytvorené podmienky.

Má Európska únia predstavu o tom, kde sú hranice na jej ďalšie rozširovanie? Ako sa pozerá slovenská zahraničná politika na túto problematiku?

– Rozširovanie EÚ je téma, ktorá sa periodicky opakuje. Pre EÚ existuje iba jeden región, ktorý má perspektívu členstva, a to je západný Balkán. Potom je tu Turecko, ktoré má status kandidátskej krajiny, ale ako vieme, vo vnútri EÚ nemáme konsenzus o jeho členstve. Všetky ostatné programy a spolupráca EÚ s okolitými regiónmi majú skôr za cieľ zbližovať spoločný systém hodnôt, bez toho, aby výsledkom tohto procesu bolo členstvo. Samozrejme, kritériá sú jasné, ide o to prejaviť záujem a splniť podmienky. Čo sa týka procesu rozširovania EÚ, samotná únia narušila proces vstupu krajín západného Balkánu, keď počas prístupových rokovaní dodatočne vložila ďalšie podmienky. Nikto nepovedal napríklad Macedóncom, že musia vyriešiť otázku mena, nikto nepovedal Srbom, že musia vyriešiť vydanie Mladiča, nikto nepovedal Bosne a Hercegovine, že musí urobiť reformu polície. Takéto umelé prekážky zneistili tieto krajiny a do značnej miery odobrali kredibilitu procesu európskej integrácie. Zodpovednosť musí byť v tomto prípade na oboch stranách.

V Bruseli sa často konajú prezentácie krajín. Slovensko sa tam už dvakrát prezentovalo takpovediac v negatívnom svetle, a to výstavou o rómskych osadách alebo výstavou fotografií o utláčaní Maďarov u nás po skončení druhej svetovej vojny. Robí slovenská diplomacia niečo pre to, aby tento negatívny obraz napravila?

– Diplomacia je niečo, čo sa nedá zmerať ani zvážiť, ale dobrou a kvalitnou diplomaciou sa dá spraviť veľmi veľa pre štát a naopak, nekvalitnou diplomaciou sa dá štátu veľmi ublížiť. Preto som aj ja veľmi citlivý na to, kto a ako nás v zahraničí reprezentuje. Pretože taký človek má obrovskú zodpovednosť, a ak je diplomacia o krok vpredu, naozaj dokáže veľa. Pri prezentácii Slovenska v zahraničí musím povedať, že nemáme jednotnú koncepciu. Ani tu v tejto miestnosti by sme sa nedohodli, aká je jedna veta, ktorá charakterizuje Slovensko. Naozaj si myslím, že prezentácia Slovenska v zahraničí nezodpovedá tomu, čo naozaj sme. Snažíme sa však tieto veci pohnúť dopredu.

Robí Slovensko niečo pre zahraničných Slovákov podobne, ako sa o svojich krajanov stará napríklad Maďarsko?

– Čo sa týka starostlivosti o Slovákov v zahraničí, na to mám veľmi vyhranený názor. Keď som bol veľvyslancom v Belehrade, bolo náplňou mojej práce komunikovať s krajanmi. Žiaľ, viac o nich hovoríme, ako pre nich robíme, a to, čo pre nich robíme, im často viac ubližuje ako pomáha. Napríklad považujem za hrubú chybu, že Slováci v Maďarsku, Rumunsku, na Ukrajine a vo Vojvodine nie sú schopní prijímať signál našej verejnoprávnej televízie. To, že ešte vôbec máme Slovákov v zahraničí, to nie je zásluha Slovenska. Oni prežili vďaka sebe samým. Vstup do eurozóny bol po vstupe do NATO, EÚ a schengenského priestoru posledná veľká výzva. A ja som si tak hovoril, konečne bude čas venovať sa ďalším témam, ktoré sú dôležité, a to starostlivosť o Slovákov žijúcich v zahraničí a prezentácia Slovenska. Žiaľ, do centra pozornosti sa momentálne nanútila kríza, no tieto témy sú stále nesmierne dôležité.

Ako z vášho pohľadu vidíte vývoj hospodárskej krízy? – Všetci radi čítame a počúvame správy, že sa zdá, že ekonomika USA sa odrazila od dna. V každom prípade by som podotkol jednu vec: globálni hráči sa najprv predbiehali v predstavovaní katastrofických scenárov, čo vytvára pre ekonomiku v kríze veľmi zlé prostredie, a teraz majú skôr tendenciu nehovoriť nič, alebo hovoriť pozitívne veci. Osobne verím tomu, že to najhoršie je za nami, že tie čísla a ukazovatele nemôžu klamať. Otázka je, ako dlho bude trvať, kým sa vrátime do normálu. Bolo by chybou, keby sme sa vrátili do situácie, ktorá predchádzala kríze, to znamená, keby sme zasa dovolili bankám správať sa ako predtým. Tým by sme na seba privolali opäť ten istý problém.

Ráta Slovensko s využitím priestoru, ktorý má na poli svetovej diplomacie? Mohlo by mať Slovensko v rámci BRIC-u (združenie krajín Brazília, Rusko, India a Čína) aj významnejšie postavenie?

– Združenie BRIC je zoskupenie, ktorého úloha vo svetovej politike rastie a bude rásť. Je to naozaj nesmierne perspektívne zoskupenie, ktoré bude hrať o niekoľko rokov dominantnú úlohu vo svetovej politike a vo svetovom obchode. K Indii pristupujú aj vo Washingtone, v Bruseli a v Moskve s veľkým rešpektom. Slovensko, samozrejme, nemá kapacitu, aby bolo všade. Čo sa týka zahraničného obchodu, tie siločiary sú tu jasne zadefinované, my vyvážame len štyri percentá mimo priestoru EÚ, a to sa nezmení. Naši podnikatelia nebudú chodiť do Indie, im stačí, že predajú v Ukrajine alebo v Česku. Indiu vnímame ako silného globálneho hráča a jediné, čo môžeme urobiť, je rozširovať povedomie o jej úlohe na medzinárodnej scéne, pretože tradične to nie je región, kde by Slovensko vstupovalo.

Aký má dôvod slovenská diplomacia udržiavať také vrelé vzťahy s Čínou, niekedy možno až na úkor ochrany vlastných občanov? Narážam teraz na nedávnu návštevu čínskeho prezidenta a incident na Hodžovom námestí proti protestujúcim aktivistom. Nehovoriac o tom, že nedávno bol na Slovensku dalajláma a nikto z oficiálnych predstaviteľov sa s ním nestretol.

– Čína je svetová veľmoc. Ten proces sa nedá zastaviť, ani ovplyvniť. Čína sa nikam neponáhľa, jej história ju spravila trpezlivou a dala jej dobrú pamäť na to, kto jej na ceste na vrchol pomáhal a kto ju zasa brzdil. Je to kľúčový politický hráč a ako člen Bezpečnostnej rady OSN aj kľúčový politický partner. Čína hrá menej viditeľnú politickú úlohu, než by sa čakalo, ale robí veľmi strategické rozhodnutia vo vzťahu k Ázii, k Afrike. Čínu treba rešpektovať ako partnera a väčšina krajín to aj robí. Nikomu však neberiem právo vyjadriť svoj nesúhlas s nejakými aspektmi diania v Číne. Dalajláma je významná osobnosť celosvetového rozsahu, nábožensko-duchovný rozmer jeho osobnosti je nespochybniteľný. Lenže ja nemôžem žiadať od tretích krajín, aby sa nám nestarali napríklad do slovensko-maďarskej debaty, a zasahovať pritom do debaty, ktorú má Čína s Tibetom. Dalajláma má aj svoje politické názory, my podporujeme dialóg medzi Pekingom a Tibetom, ale hovoriť, že sme za jednotnú politiku Číny a zároveň robiť niečo opačné, sa mi nezdá seriózne.

Slovensko je z pohľadu migrácie tradične tranzitná krajina, a zároveň pozorujeme na trhu práce výrazný odliv pracovných síl do zahraničia. To znamená že Slovenská republika otvorením pracovného trhu stále viac stráca ako získava. Je to podľa vás prirodzené a nedá sa s tým naozaj nič robiť, alebo by sa vlády mali zamerať aj na určité nástroje prilákania kvalifikovaných pracovných síl do našej vlasti?

– Ja si myslím, že to je trend. Ľudia, ktorí chceli odísť, odchádzali, aj keď tu boli ploty, a nedá sa to ovplyvniť ani v súčasnosti. Je do istej miery v poriadku, ak mladí ľudia chcú vidieť iné krajiny a skúsiť si svoje sily a schopnosti v inom prostredí. Je to dobré aj z pohľadu zakomplexovanosti Slovákov, že si začneme vážiť svoje veci, až keď ich vidíme z diaľky. Odpoveď je aj v tom, aká je Slovensko krajina. Ak ju ľudia vnímajú ako krajinu, na ktorú majú byť hrdí, vnímajú ju ako krajinu, ktorá je úspešná, o to majú menší dôvod odchádzať, alebo o to majú väčší dôvod sa vracať.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama