Európski neofašisti v Bolívii a spoločnosť Shell (2)

Spoločnosť Shell patrila k najvýznamnejším podielnikom spoločnosti vlastniacej plynovod v Bolívii, ktorý bol znárodnený. Bolívijská vláda ju obvinila so spojenia s Rózsom, ktorý bol jednoznačne veliteľom gangu. Z vyšetrovania v Bolívii neskôr vyplynulo, že Dwyer patril do skupiny jedenástich ľudí, ktorí mali zaplatené spiatočné letenky z Madridu do Bolívie.

Boli medzi nimi Ír Michael Dwyer, Maďari Tibor Révész, Előd Tóásó, Dániel Gáspár, Gábor Dudog, Slovák Ivan Pistovčák, Rumun Árpád Magyarosi a bolívijský Chorvát Mario Tadič.“

Spomedzi írskych novín v tom čase zašiel pri informovaní o týchto udalostiach zrejme najďalej The Mail: „Máme informácie, že bezpečnostná firma Integrated Risk Management Services (IRMS) so sídlom v Kildare, zohrávala dôležitú úlohu pri vytváraní kontaktov medzi Dwyerom a pravicovými maďarskými živlami zo skupiny s názvom Sikulská légia, čo je skupina, ktorá je pripravená použiť násilie, aby pomohla etnickým Maďarom v hraničnej oblasti Rumunska vytvoriť autonómiu. Jedným z týchto živlov bol veliteľ Sikulskej légie a majiteľ internetových stránok, na ktorých sa minulý rok objavila výzva pre dobrovoľníkov pre povstaleckú akciu v Santa Cruz, Tibor Révész.

Révész, ktorého hľadajú bolívijské orgány, a ktorý je asi stále v Írsku, aj Dwyer pracovali pre IRMS na ochrane projektu Shellu Corribský plyn. Predpokladá sa, že práve tam, pri krotení protestov skupiny Shell to Sea, sa títo dvaja zoznámili. Révész použil svoju stránku aj na propagáciu kurzu priamej ochrany IRMS, ktorý zahŕňal cvičenie s pištoľou, puškou a taktickými strelnými zbraňami. V priebehu posledných týždňov všetky Révészove stránky vymazali. Spoločnosť IRMS so sídlom vedľa centrály Írskych armádnych rangerov v Curraghu v okrese Kildare odmietla komentovať svoju úlohu pri sprostredkovaní kontaktov medzi Dwyerom a pravicovými fanatikmi.

Ropné spoločnosti so zahraničným kapitálom, ktoré v Bolívii pôsobia, by však celkom isto mali ľahší život, ak by sa Moralesovi čosi prihodilo.“

Rangeri a Fort Benning

Článok v The Mail prichádza s novým prvkom – úlohou Írskych rangerov v príbehu. Kto sú Írski armádni rangeri? Elitná a tajnostkárska jednotka „zvláštnych síl“ írskej armády, ktorá má plniť podobné funkcie ako SAS, alebo elitné formácie armády USA. Stránka írskej armády je napriek rozmazaným tváram rangerov dobrým zdrojom, ktorý nám niečo prezradí. O histórii jednotky sa napríklad dozvieme, že „na konci šesťdesiatych a začiatku sedemdesiatych rokov sa malá skupina príslušníkov Obranných síl zúčastnila vo Fort Benningu v štáte Georgia v USA na kurzoch Amerických armádnych rangerov. Po svojom návrate títo príslušníci zodpovedali za organizovanie podobných kurzov.“

Fort Benning v Georgii je domovom „Školy Amerík“ (School of Americas), o ktorej sa často hovorí ako o „škole zabijakov,“ pretože „mnohí jej študenti sú spojení s komandami smrti a prevratmi v latinskoamerických krajinách.“ Patrí medzi nich Roberto D‘Aubuisson, ktorý zavraždil salvadorského arcibiskupa Oscara Romera, keď slúžil omšu. V novembri 1989 absolventi Školy Amerík zavraždili šesť jezuitských kňazov, ich gazdinú a jej dcéru. Škola Amerík cvičí jednotky špeciálnych síl, ktoré sú obdobou Írskych rangerov, pre mnohé armády v Strednej a Južnej Amerike.

Organizácia School of the Americas Watch tvrdí, že škola „vyučuje represívne techniky a podporovala porušovanie ľudských práv v celej Latinskej Amerike a po celom svete. Manuály obsahujú inštrukcie o motivácii strachom, odmenách za zabitie nepriateľa, fingovanom väznení, mučení, popravách a únosoch členov rodín cieľových osôb.“ V deň výročia zabitia šiestich kňazov, ich gazdinej a jej dcéry pred Školou Amerík každý rok demonštruje viac ako desaťtisíc ľudí. Výsledkom potláčania týchto protestov bolo, že si „183 ľudí spolu odpykalo viac ako 81 rokov vo väzení.“

Stránka írskej armády vlastne vytvorenie Rangerov spája s tým druhom výcviku, ktorý poskytuje Škola Amerík (samozrejme s pozitívnym nádychom). Píše sa na nej: „Rozvoj jednotky Írskych armádnych rangerov bol reakciou na vzostup medzinárodného terorizmu na konci sedemdesiatych a začiatku osemdesiatych rokov. Európske a ďalšie krajiny si uvedomili, že konvenčné policajné a vojenské taktiky sa nedokážu vyrovnať s touto rastúcou hrozbou.“ Na iných miestach sa pod hlavičkou „Pomoc civilnej moci“ na stránke zmieňujú „námorné intervencie“ a „náročné alebo nebezpečné zvláštne úlohy na zemi alebo na mori.“ Bolo by zaujímavé vedieť, či by bolo možné na základe „pomoci civilnej moci“ rozmiestniť jednotky rangerov na zemi a mori v okolí mesta Erris.

Zvláštne udalosti v Erris a motivácia strachom

Teraz, keď už čosi vieme o výcviku a oblasti pôsobenia rangerov, stojí za to znovu sa pozrieť na niektoré zvláštne udalosti, ktoré sa odohrali v Erris. To, čo na prvý pohľad pôsobí neuveriteľne, nebude až tak neuveriteľne pôsobiť, keď zoberieme do úvahy, aké jednotky tu môžu byť rozmiestnené a ako ďaleko bola Rózsova skupina ochotná v Bolívii zájsť. V tomto kontexte nie sú v skutočnosti incidenty v Erris vôbec také extrémne. Práve naopak. Nezvyčajné napadnutie alebo potopenie lode môžeme len ťažko porovnávať s bombovými útokmi na kardinálov alebo vraždami guvernérov štátov.

Po tajomnom útoku maskovaných mužov na lokálneho aktivistu Willieho Corduffa v areáli Shell-u priniesli Mayo News nasledujúcu správu: „V emotívnom rozhovore pán Corduff spomína, ako ho po 19-ich hodinách strávených pod kamiónom Shell-u údajne napadli muži v kuklách... Myslím, že to boli profesionáli. Boli to urastení muži. Položili ma na zem a pamätám si len to, že na mne štyria z nich kľačali. Nepoužívali ruky, použili nohy. Stlačili ma ako sendvič a zablokovali moju vysielaciu frekvenciu. Ruky som mal na temene hlavy.“

Neskôr, jedenásteho júna v noci, vstúpili na loď Iona Isle miestneho rybára a aktivistu Pata O‘Donnella štyria maskovaní muži a potopili ju na otvorenom mori. Tlačová správa Shell to Sea opisuje udalosti nasledovne: „Vo štvrtok o druhej hodine ráno sa na loď Pata O‘Donnella s názvom Iona Isle nalodili štyria maskovaní muži a na otvorenom mori neďaleko miesta pri Erris, kde pán O‘Donnell kladie pasce na ryby, ju potopili. Pána O‘Donnella a člena posádky Martina McDonnella niekoľkí z nich napadli a pritlačili k podlahe. Ostatní zatiaľ zišli na dolnú palubu a začali potápať loď. Oboch miestnych mužov previezli do Castlebarskej všeobecnej nemocnice, kde sa zotavujú. Pat O‘Donnell neskôr pridal na stránku indimedia.ie tento opis: „Na rybársku loď Pata O‘Donnella vstúpili štyria maskovaní muži. Dvaja z nich boli ozbrojení. Bolo to približne o druhej hodine ráno, keď sa na mori kladú pasce. Dvaja ozbrojení muži držali pána O‘Donnella a člena jeho posádky Martina McDonnella v kormidelníkovej búdke. Ďalší dvaja zišli na dvadsať minút na spodnú palubu a potom sa vrátili späť. Muži zadržiavali dvoch členov posádky jeden a pol hodiny, až kým nezhasol motor. V tej chvíli maskovaní muži zasvietili na neznáme plavidlo, ktoré ich odviezlo. Žiadny z nich nehovoril dobre po anglicky. Pán O‘Donnell zišiel do strojovne a zistil, že sa loď potápa.“

Jedna zložka výcviku špeciálnych jednotiek spadá podľa opisu School of America Watch do kategórie „motivácia strachom.“ Zdá sa, že je to rozumný termín pre opis niektorých udalostí o oblasti mesta Erris. Mnohí miestni ľudia sa obávajú rozličných tajomných síl, ktoré sú aktívne v okolí. Nepodarilo sa im zí­skať jasné odpovede na to, kto ich (a ich deti) filmoval. Obmedzené spravodajstvo v médiách ich strach zosmiešňuje ako prejav nerozumu. Keď sa ale na udalosti pozriete s odstupom, ich strach je naozaj opodstatnený.

O čo išlo v Bolívii?

Dwyerova misia mala pravdepodobne pomôcť k rozpútaniu občianskej vojny, ktorá by viedla k odtrhnutiu provincie Santa Cruz od zvyku Bolívie. V provincii sa nachádza väčšina bolívijského nerastného bohatstva vrátane plynu. V Bolívii práve vládne radikálny prezident Evo Morales, ktorý získal moc s podporou obrovského sociálneho hnutia a potom čiastočne znárodnil plynový priemysel (medziiným aj plynovod Shell-u). Je možné, že po odtrhnutí provincie Santa Cruz by sme boli svedkami vzostupu politikov, ktorý by boli poddajnejší záujmom nadnárodných energetických korporácií, ako je aj Shell. Inými slovami – ako tí politici, ktorí dali Shell-u v Írsku licenciu na ťažbu plynu zadarmo.

Branko Marinkovič je politik a majiteľ veľkých podnikov, ktorého bolívijská a svetová tlač označila za lídra secesionistického hnutia. Marinkovič je zakladateľom (a prezidentom) secesionistickej Rady Santa Cruz. Shell je s Marinkovičom spojený cez plynovodnú spoločnosť, v ktorej mal aj Shell 25-percentný podiel. Spoločnosť znárodnili štyri mesiace pred tým, ako Dwyer s ďalšími mužmi opustil areál Shell-u v Glengade v Erris.

Írske mainstreamové médiá sa takmer vždy pokúšali vykresliť Dwyerove aktivity v zahraničí ako neškodné. V najhoršom prípade ho prirovnávali k postave typu Waltera Mittyho (postava z príbehu Jamesa Thurbera, reprezentuje nepraktického, večne zasneného a smoliarskeho muža – pozn. prekl.), čo uviazla v situácii, ktorej nerozumie. Írsky minister zahraničných vecí Michael Martin hral spočiatku tú istú hru, keď ale z Bolívie začali prichádzať detailnejšie informácie, odmlčal sa. Na Dwyerovu úlohu sa o chvíľu pozrieme detailnejšie, nemali by sme však pochybovať, že ľudia, s ktorými pracoval, boli veľmi nebezpeční.

Eduardo Rózsa Flores

Vojenskú stránku bolívijskej expedície mal na starosti Eduardo Rózsa Flores, ktorého zabili s Dwyerom. Maďarská televízia po jeho smrti odvysielala rozhovor, ktorý nahral pred odchodom. Hovorí v ňom: „Povolali ma, aby som zorganizoval obranu mesta a provincie Santa Cruz. Rada Santa Cruzu odhlasovala vytvorenie regionálnej bezpečnostnej rady. Pôjdem do Brazílie a Bolívie a začnem organizovať milíciu. Organizátori poskytnú prostriedky a zbrane – ilegálne a pravdepodobne z Brazílie. Je mi jasné, že vypukne konflikt s centrálnou vládou. Nechceme sa prechádzať so zástavami. Prídeme so zbraňami, vyhlásime nezávislosť a vytvoríme novú krajinu.“

Belehradský denník Politika napísal o účasti Eduarda Rózsu Floresa v chorvátskej vojne v roku 1991 nasledovné: „Pridal sa k smutne známej chorvátskej polovojenskej jednotke Zenga a stal sa veliteľom tzv. medzinárodnej brigády. Reportéri bez hraníc ho obvinili, že v Chorvátsku zabil dvoch zahraničných korešpondentov – Švajčiara Christiana Würtemberga a britského fotografa Paula Jencksa.“

Po streľbe v Bolívii zverejnil jeden britský novinár pracujúci v tom čase v Chorvátsku dlhý opis udalostí v pravicovom denníku Telegraph (ktorý rozhodne nemôžeme podozrievať zo sympatíí k Moralesovi): „V ten deň som strávil veľa času so Švajčiarom, ktorý sa volal Christian Würtemberg. Uprostred toho zmätku sa vyjadroval inteligentne a pohotovo. A keď som o niekoľko dní neskôr počul, že ho zabili, prebehol mi mráz po chrbte.

Ešte mrazivejšie boli neskoršie správy, ktoré hovorili, že ho zaškrtili. To je neobvyklý koniec v konflikte, ktorý si vyžiadal desiatky tisícov životov. Rozliční svedkovia potom prichádzali s tvrdením, že ho ako podozrivého zo špionáže na Floresov rozkaz mučili a škrtili, hoci veliteľ vyhlasoval, že ho zabili pri prepadnutí. O dva týždne neskôr zastrelili britského fotografa na voľnej nohe Paula Jencksa na poliach, na ktoré som hľadel počas svojej návštevy vo Floresovom hlavnom stane. Zrazil ho jediný ostreľovačov výstrel do zadnej časti hlavy. Zadná časť jeho hlavy bola natočená smerom k blízkym pozíciám Floresových jednotiek. A Jencks stretol svoju vlastnú smrť, keď údajne vyšetroval tú Würtembergovu.“

Dwyerova účasť

Eduardo Flores bol neľútostný a nebezpečný človek, čo jasne vyplýva z jeho vlastných vyjadrení a uskutočnených akcií. Dôkazy zhromaždené pri vypočúvaní, ktoré sa odohralo v Bolívii, nevykresľujú Dwyera ako outsidera, ale skôr ako Rózsovu pravú ruku a zrejme aj osobného strážcu.

„Pán Gueder Bruno podľa informácií bolívijských médií povedal, že sa zúčastnil stretnutia s pánom Dwyerom, počas ktorého sa diskutovalo o vraždení lokálnych politikov. Potvrdzuje to aj video, čo zachytilo pána Dwyera na stetnutí, na ktorom pán Flores hovoril o možnom zabití bolívijského socialistického prezidenta Eva Moralesa.“ V bolívijskej televízii sa objavili fotografie Dwyera a ostatných, na ktorých pózujú s rôznymi zbraňami. Bola medzi nimi aj výkonná ostreľovačská puška schopná presne zasiahnuť cieľ vzdialený jeden kilometer.

Ďalšie informácie zo svedectiev odhalili, že „člen extrémne pravicovej Rady mládeže Santa Cruzu obvinený z teroristických zločinov Gueder Bruno vo štvrtok potvrdil, že dodal zbrane skupine vedenej Eduardom Rózsom Floresom, organizátorom bunky medzinárodných žoldnierov, ktorí v Bolívii plánovali atentát. Z projektu rozmiestňovania zbraní som odstúpil potom, čo na druhom stretnutí Rózsa povedal, že jeho cieľom je guvernér provincie Santa Cruz. Gueder Bruno vyhlásil, že na oboch stretnutiach sa zúčastnili Paraguajčan Mendoza Malavi, Arpád Magyarosi, Michael Dwyer a Eduardo Rózsa Flores.“

Zrejme najusvedčujúcejší bol článok v denníku La Prensa: „Vo výpovedi zadržaného Maria Tadiča sa hovorí, že za bombovým útokom na dom kardinála Julia Terrazasa stáli Eduardo Rózsa Flores a Michael Martin Dwyer. V jednom odseku prehlásil, že v deň, keď to pri kardinálovom dome vybuchlo, sa Eduardo a Mike vrátili o jednej hodine ráno a chválili sa tým, čo urobili: ´Ten jeden sme hodili naňho a teraz uvidíme, čo sa stane.‘ Mike sa radoval a jeho tvár pritom vyzerala desivo.“ Deň predtým, ako zastrelili Dwyera, sa odohral útok dynamitom na dom kardinála v Santa Cruz. Kardinál bol stúpencom secesionistov a dôvodom útoku bol zrejme pokus vyburcovať vlastných priaznivcov.

Prečo sa zapojili fašisti?

Je to spletitý príbeh. Siaha od izolovaného západného Írska po Bolíviu, od elitnej zložky Írskej armády po temné stredoeurópske a východoeurópske fašistické organizácie a úklady žoldnierov extrémnej pravice. Číta sa to ako zápletka béčkového filmu. Avšak telá v hotelovej izbe v Santa Cruz sú rovnako, ako zlovestné a zvláštne udalosti v Erris v okolí objektu Shellu, dostatočne reálne. Tieto geograficky oddelené príbehy majú dva spoločné prvky. V oboch zohráva dôležitú úlohu plynovod Shell-u. V oboch sú niektorí pešiaci naverbovaní z fašistických organizácií, aby bojovali, a v bolívijskom prípade aj zomreli, za záujmy, ktorým asi celkom nerozumejú. Prečo by sa ale hŕba európskych fašistov chcela zapojiť do prevratu v Bolívii? Fionuala Cregan publikovala krátko po Dwyerovej smrti na stránke indymedia.ie článok, ktorý tieto dôvody detailne vysvetľuje. Napísala, že medzi secesionistické skupiny „patrí Unión Juvenil Crucena (Únia mládeže z Cruzu) – mládežnícka skupina s otvorenými neonacistickými náladami, ktorá sa podieľala na častých útokoch násilných gangov proti pôvodnému obyvateľstvu, a Nacion Camba – otvorene rasistická organizácia, v ktorej sa združujú miestni „intelektuáli.“ Pre ilustráciu pridávame nasledujúci citát z internetovej stránky Nacion Camba: Bolívia sa obvykle považuje za andskú krajinu tvorenú zväčša aymarským a kečuánskym obyvateľstvom – zaostalými a ohavnými etnikami, ktorých byrokratické centrum v La Paze ťaží z našej ekonomickej prosperity a odsudzuje nás k zaostalosti. Je tu ale aj iná Bolívia – 30 percent populácie, ktorá žije na východe a tvoria ju mestici (miešanci Európanov a pôvodných obyvateľov).“

Medzi fašistami je rozšírená predstava, že sa im pomocou provokácií podarí rozpútať „rasovú vojnu.“ Vyzerá to tak, že situácia v Bolívii poskytla Floresovi argument, ktorý bol dôležitejší ako finančná odmena. Dwyerov priateľ na Stormfronte sa istotne s týmito argumentami stretol, keď napísal: „V Bolívii sú bieli pod neustálym nátlakom komunistickej vlády, rovnako ako v Južnej Afrike. Našťastie sa organizujú a pokúšajú sa vytvoriť vlastnú domovinu. Väčšina bielych v Bolívii je rasovo uvedomelá. Mika len nešťastnou náhodou zavraždil komunistický despota, aby mohol ospravedlniť ďalší útlak bielych.“

Títo fašisti sú jednoducho užitočnými idiotmi v globálnej hre korporácií o získanie kontroly nad energetickými zdrojmi. Majú odviesť pozornosť od toho, čo sa skutočne deje. Ich zapojenie ale poukazuje na to, aká ľahkomyseľná bola IRMS pri prijímaní zamestnancov pre Corribský projekt. Ľahkomyseľnosť, ktorá nemusí skončiť len mŕtvymi v Santa Cruze. Denník News of the World priniesol 6. júna článok o tajnom fašistickom stretnutí v Dubline, v ktorom sa píše: „Ďalší prítomný, Thor, tvrdil, že pracuje v bezpečnostnej službe na Corribskom projekte v okrese Mayo, kde pravidelne „rozbíja hlavy.“ Rovnako tvrdil, že bol v kontakte s členmi extrémnej pravice spojenými s nedávnym neúspešným vražedným sprisahaním, ktoré sa skončilo smrťou Íra Michaela Dwyera.“ Na fašistickú stránku Stormfront prispieva pod menom thor1488. V jednom príspevku sa posmieva iným fašistom: „Obhajujete legálnu politickú cestu v rámci zákona a predstieranie prípadu BN (bieleho nacionalizmu – pozn. prekl.) verejnosti, kým ja som členom podzemného hnutia, ktorý chce použiť priamu akciu proti antifa, SWP (írska Socialistická robotnícka strana – pozn. prekl.) a ostatnej čvarge.“

Do žiadnej z udalostí v Bolívii sa Shell priamo nezapojil. Korporácia je vždy najmenej jeden krok (ak nie viac) vzdialená od prebiehajúcich udalostí. Mimo stránky Stormfront (čo nie je najspoľahlivejší zo zdrojov) nebol v tom čase žiaden z bolívijských sprisahancov označený za priameho zamestnanca korporácie. Vzhľadom na to stále nevieme, pre ktorú „veľkú ropnú spoločnosť“ Dudog pracoval v Bolívii, a o ktorej spoločnosti Scott Miller písal pre Irish Examiner.

Shell, Nigéria a mimosúdne urovnanie z New Yorku

Shell práve mimosúdne urovnal prípad v New Yorku, aby sa vyhol súdu za spoluvinu na rozhodnutí obesiť deviatich nigérijských aktivistov. Obesení boli Ken Saro-Wiwa, Dr. Barinem Kiobel, John Kpuinen, Baribo Bera, Saturday Dobee, Felix Nwate, Nordu Eawo, Paul Levura a Daniel Gboko. Pre mimosúdnu dohodu sa nebudú dôkazy prerokúvať na súde, no ešte pred ním priniesla tlačová agentúra Reuters nasledovnú informáciu: „Právnici žalujúcej strany tvrdia, že pri procese medzi dôkazmi predložia dokumenty, v ktorých Shell označuje Saro-Wiwu za hrozbu, ktorá by mala byť odstránená.“ Podľa správy agentúry Bloomberg „navrhovatelia vyhlasujú, že nigérijská jednotka Shell-u pomáhala vláde pri týraní a vraždení odporcov projektov spoločnosti v delte Nigeru. Shell najímal nigérijských policajtov a vojakov, aby útočili na dediny a potláčali hnutie odporu.“

Nemalo by nás prekvapiť, že pred začiatkom procesu hovorkyňa Shell-u Robin Lebovitzová označila obvinenia za „neopodstatnené.“ Potom, čo Shell po dohode zaplatil 15,5 milióna dolárov, The Guardian napísal: „Natíska sa my­šlienka, že Shell chce pochovať fakty o tom, čo sa v delte Nigeru dialo v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Dohoda zabránila, aby sa svet dozvedel, aké presne boli vzťahy medzi Shellom, národnou vládou a armádou a v akom rozsahu sa táto spoločnosť podieľala na porušovaní ľudských práv, ktoré viedlo k poprave Kena Saro-Wiwu.“

PR Shellu kupuje výsledky

V roku 1998 minula spoločnosť Shell obrovský objem peňazí na PR: „Len za kontrakty s PR spoločnosťou Fishburn & Hedges zaplatila 30 miliónov dolárov.“ Článok „PR The Irish Times pre Shell“ publikovaný vo vydaní Phoenixu z 22. mája skúma, ako Shell v Írsku v priebehu dvoch rokov natoľko úspešne zmenil postoj Irish Times, že teraz často posielajú svojho spravodajcu, ktorý sa zaoberá kriminalitou, aby informoval o protestoch v Erris. The Irish Times nie sú v tomto ohľade žiadnou výnimkou. Jedna mediálna organizácia za druhou zisťujú, že je vhodné posielať spravodajcov, aby písali o protestoch. Neodhaľuje to len ich zaujatosť, ale tiež fakt, že úspech spravodajcov píšucich o kriminalite závisí od rozvíjania a udržiavania pozitívnych vzťahov s írskou políciou, čo im zabezpečí, že budú aj naďalej dostávať nové správy. Ak si chcú udržať prístup k exkluzívnym správam, na ktorých závisí ich práca, nemôžu si dovoliť pohrýzť ruku, ktorá ich takýmito správami kŕmi.

Úspech PR mašinérie Shell-u je tak veľký, že keď sa Colmovi Rapplemu v Šou Mariany Finucaneovej na stanici RTE (írsky verejnoprávny rozhlas – pozn. prekl.) podarilo prehodiť zmienku o bolívijskych udalostiach, Cathal McCarthy v The Independent zakvílil v mukách a zašiel tak ďaleko, že hrozil: „Od RTE môže byť nerozumné, že komukoľvek umožní predkladať absurdné a deštruktívne špekulatívne dôvody pre niečo, čo bolo prinajmenšom násilným zabitím írskeho občana za najpochybnejších okolností, aké si môžeme predstaviť.“

(Pokračovanie nabudúce)

Článok bol uverejnený na stránke indymedia.ie
pod názvom Tieň nad Erris: Shell, IRMS a Bolívia
Preložil Peter Vittek