Druhá stránka mince Tibet
Tibet je pre médiá miláčik Z ápadu. Každý vie, že od roku 1949 ho okupujú Číňania, ktorí spôsobili smrť vyše milióna Tibeťanov a tisíce uväznených a mučených. Zmienka o pohľade druhej, čínskej strany sa v médiách na západ od hraníc Európskej únie prakticky nespomína, napriek tomu, že čínsky pohľad na tibetskú otázku je diametrálne odlišný.
V tomto roku sa v Číne oslavovalo 50-te výročie emancipácie nevoľníkov a demokratickej reformácie Tibetu. Podľa slov Liu Wei, čínskeho tibetológa, ktorý pracoval v Tibete vyše 20 rokov „Tibet nie je a nikdy nebol problémom pre Čínu, a je zvláštne, že sa tibetská otázka stala medzinárodnou“, tvrdí. Okrem toho zdôrazňuje skutočnosť, že dalajlámu neprispel k rozvoju Tibetu ani halierom, pričom Čínskej vláde sa to úspešne darí. V čínskom pohľade západné krajiny vyťahujú „tibetskú otázku“ zakaždým preto, že nedokážu zniesť súčasný rozvoj Číny, kde ešte stále vládne komunistická strana.
Od vytvorenia autonómneho regiónu Tibet a mierovej liberalizácie v 1953 sa v tejto časti Číny skutočne mnoho vecí zmenilo. V prvom polroku 2009 vykazuje región hospodársky rast 10,3 %, čo je o 3,2 % viac než čínsky priemer. HDP krajiny je v porovnaní so situáciou spred 50 rokov 65-násobne vyšší. K jeho rastu rapídne prispeli aj nové odvetvia priemyslu, Číňania tu postavili vyše 400 elektrární, pričom pred 50-mi rokmi tu bola jedna jediná. Vybudovali železnicu, diaľnice, 22 500 kilometrov ciest spájajúci všetky mestá, letiská v Lhase a v Qamdo, vyše tisíckilometrový ropovod, zaviedol sa internet, telefónne siete a mobilné telefóny. Z tradičných farmárov sa postupne stávajú obchodníci plávajúci s prúdom trhovej ekonomiky.
V starom Tibete neexistovalo ani jedno školské zariadenie, výučba prebiehala výlučne v kláštoroch a negramotnosť dosahovala až 95 %. Dnes je iba päťpercentná. Čínska vláda zriadila vyše tisíc vzdelávacích inštitúcií. Postavili sa nemocnice a lekárske zariadenia, ktoré predtým existovali výlučne v kláštoroch. Priemerná dĺžka života stúpla z 35,5 na 67 rokov. Od osemdesiatych rokov sa investovalo vyše 102 miliónov dolárov do projektov na renováciu asi 1 400 kláštorov a historických pamiatok. Mnohí Tibeťania pociťujú súčasný rozvoj ako pozitívny faktor a nevzdali by sa výdobytkov vedy a techniky či vzdelania.
Na „Západe“ sa často píše o čínskych krokoch ako o nepochopení tibetskej kultúry a Tibeťanov, ktorých máme zafixovaných ako stále sa modliacich, peniazmi viac-menej neskazených buddhistov nosiacich tradičné tibetské odevy a žijúcich v nádhernej krajine. Pre mnohých je pohľad na tibetského mnícha v purpurovom habite, teniskách, s iPhonom v rukách, či surfujúceho na internete zvláštny. Ťažko sa nám predstavujú dediny ako napríklad Heimahe pri jazere Qinghai, kde žijú len etnickí Tibeťania a všade sú porozhadzované smeti. Pri sakrálnej stupe, ovešanej buddhistickými modlitebnými vlajočkami, nájdete povaľujúce sa fľaše od alkoholu. Číňania vnímajú Tibeťanov ako lenivý a nečistotný národ, neschopný tvrdo pracovať, žijúci v špine a hrozných podmienkach, ktorý nie je schopný samostatnej existencie bez sociálnej podpory a investícií štátu.
Autorka študovala v Číne
