Nová politika – prekonať finančný kapitalizmus

„Nemecko sa musí začať hýbať“, vyzýval v roku 1997 bývalý nemecký prezident Roman Herzog. O desať rokov neskôr tento pohyb obsiahol celý svet – no nie spôsobom, aký si predstavoval Herzog.

Tí, ktorí tridsať rokov kázali, že máme veriť sebaregulujúcej sile trhov a kázali o štíhlom štáte, zrazu začali pochybovať o schopnosti trhu vyliečiť sa, a žiadajú štát, aby bol jeho záchrancom.

Finanční experti hľadajú chyby
„Banky určite urobili chyby“, priznal v rozhovore bývalý šéf Commerzbank, Klaus-Peter Müller. Presne to isté povedal pred piatimi rokmi, ale nikdy nepovedal, aké chyby. Skutočnú príčinu krízy však vidí v dvojitom zlyhaní štátu. Po špekulatívnej bubline 90. rokov nemal Alan Greenspan nikdy začať s tak expanzívnou monetárnou politikou. A Bushova administratíva nemala dovoliť padnúť Lehmann Brothers. Ak by nebolo jej kolapsu, Commerzbank by mala dobré výsledky.

„Už takmer nemôžem zniesť slovo nenásytnosť,“ povedal Hilmar Kopper, bývalý výkonný riaditeľ Deutsche Bank. Ak tým myslí, že je chybou vysvetľovať finančnú krízu len ako výsledok individuálnych chýb, možno s ním súhlasiť. Pretože morálny hnev voličov posilňovaný politikmi pre ich vlastné úmysly, alebo trestanie vybraných jedincov, sú rovnako nesprávne, ako fixovanie verejnej diskusie na bonusy vyplácané finančným manažérom, ktoré priviedli banky ku dnu.

Finanční experti majú pravdu, ak sústreďujú pozornosť na nesprávnu kalkuláciu rizika, ktorá exponenciálne rástla pozdĺž reťazcov inovatívnych finančných služieb, tieňových bánk, bezbankových zón a nekonečného množstva vzťahov medzi aktérmi monetárnej sféry. Tvrdilo sa, že majitelia domov nesprávne odhadli svoju dlhodobú schopnosť platiť, díleri im nanútili hypotéky divoko optimistickým spôsobom. Šéfovia oddelení v komerčných bankách údajne nedokázali dozerať na svojich podriadených a podporovať ich.

Obchodovanie s derivátmi, sekuritizovanie pôžičiek a ich štrukturovanie mimo dohľadu bankových dozorných orgánov, zakladanie mimoriadnych spoločností na špeciálne účely, poistenie rizík a ich sekuritizácia, kŕmenie globálnych finančných tokov údajne inovatívnymi, no v skutočnosti nepochopiteľnými, nekontrolovateľnými finančnými službami v miere, v akej to robili, sa teraz považujú za dôkazy ľahkovernosti, naivnosti a nezodpovednosti. Lenže verejné orgány dohľadu takéto praktiky v značnej miere tolerovali.

Systémové chyby
Hľadanie chýb finančnými expertmi ide za normálnu mikroekonomickú perspektívu, ostáva však v rámci hraníc existujúceho finančného sektora. Preto by sme mali namiesto toho hľadať štrukturálne nedostatky kapitalistického finančného režimu.

Prvý bod, o ktorom treba hovoriť, je „monetárna revolúcia“. Na vysvetlenie dynamiky kapitalizmu sú kľúčové elastická ponuka peňazí, spolu s neobmedzovaným vykorisťovaním „Zeme ako globálneho hlineného prasiatka“. Prirodzené hranice barterovej výmeny či peňazí z drahých kovov boli prekonané vo chvíli, keď dostal bankový sektor neobmedzenú právomoc tlačiť a požičiavať peniaze. To nekládlo nijaké hranice rastu potenciálu reálnej výroby.

Pre bohatých občanov v ekonomicky blahobytných spoločnostiach už nie sú peniaze len prostriedkom výmeny, Získali funkciu kapitálového aktíva. Stali sa vyhľadávaným spôsobom hromadenia a uchovávania majetku.

Po druhé, spôsoby kontroly trhu tovarov a kapitálu sa navzájom vzďaľujú. Trhy tovarov sú limitované reálnymi faktormi výroby a reálnej kúpnej sily. Kapitálové trhy, najmä tie s finančnými aktívami, kontrolujú subjektívne očakávania budúceho vývoja, ktoré neobmedzujú nijaké reálne bariéry. Na strane ponuky chýba obmedzenie potenciálu bankového systému vytvárať pôžičky – najmä preto, že limitom, čo nariaďujú centrálne banky, ktoré v minulosti tiež vytvárali bariéry v reálnej ekonomike, sa možno vyhnúť. Výsledok je v posledných rokoch evidentný. Prepojenia medzi expanzívnym poskytovaním úverov bankami a expanzívnymi očakávaniami majiteľov finančného kapitálu, že jeho cena automaticky porastie, sa navzájom tlačili vyššie a vyššie. Očakávania fiktívnych, úvermi financovaných nárastov aktív mohli špirálovito špekulatívne rásť a oddeliť sa od ekonomiky reálneho sveta.

Po tretie, obmedzenie zodpovednosti za škody, ktoré majú akciové spoločnosti, boli ešte viac podkopané investičnými bankami a finančnými investormi, čo viedlo k systematickej podkapitalizácii. V dôsledku extrémne nízkej úrovne vlastného kapitálu, a synergického efektu vysokej miery vonkajšieho kapitálu, možno významne zvýšil výnos vlastného kapitálu. Medzinárodné účtovné pravidlá sa riadili hodnotami blízkymi hodnotám trhu, zakladali sa však skôr na fiktívnych očakávaniach, než skutočných kapitálových ziskoch.

Po štvrté, rivalita medzi dvoma finančnými štýlmi – kontinentálnou Európou a an­glo-americkým modelom – prispelo ku kríze hegemonistickou dynamikou amerického finančného modelu. Michel Albert tvrdí, že „rýnskemu kapitalizmu“ dominujú banky: súkromné komerčné banky kontrolujú priemyselné spoločnosti prostredníctvom poskytovania pôžičiek, svojich vlastných holdingov a osobnými vzťahmi. V rýnskom kapitalizme riadia spoločnosti spoločné vplyvy všetkých skupín, ktoré sú v nich aktívne, sú orientované na dosiahnutie spoločného porozumenia. Manažéri vyvažujú záujmy zamestnancov, zákazníkov, majiteľov, bánk a miestnych úradov. Systémy založené na solidarite a financované priebežným spôsobom poskytujú poistenie proti rizikám spojeným s vysokým vekom, chudobou a nezamestnanosťou.

Angloamerický finančný kapitalizmus však riadia kapitálové trhy. Prevládajú trhy akcií a derivátov a riadia ich kolektívni aktéri (veľké banky a poisťovne, investičné firmy a finanční investori). Spoločnosti sú finančnými investíciami v rukách držiteľov akcií. Ich hodnota sa určuje na základe čisto finančných indikátorov: hodnota akcií, rovnováha budúcich finančných tokov, a pod.

Manažéri pracujú predovšetkým v záujme majiteľov, a preto sa rozhodnutia (a ich platy) odvádzajú od hodnoty akcií na trhu, ktorá má údajne poskytovať autentický odraz hodnoty spoločnosti. Záujem zamestnancov, zákazníkov, miestnych úradov a štátnych inštitúcií sa považujú za druhoradé.

Štát: súčasť krízy
Štát nie je záchrancom z krízy, ani jej riešením. Sociálna kríza a finančná kríza sú dva aspekty tej istej zlyhanej hospodárskej, finančnej a sociálnej politiky.

V Nemecku spôsobila červeno-zelené koalície SPD a Zelených (1998 – 2005) zníženie sociálnej bezpečnosti a deregulovala trh práce. Narušila dôchodkové, zdravotné poistenie a poistenie v nezamestnanosti do takej miery, že systém zničila. Systémy zabezpečenia, ktoré mali garantovať životný štandard získaný počas rokov v zamestnaní sa znížili na úroveň zaistenia sociálno-kultúrneho minima na základné prežitie. Súčasne sa propagovali súkromné kapitálovo financované fondy. Tendenciou bolo prenášanie bremena sociálnych rizík na jednotlivcov, privatizovanie zabezpečenia, ktoré bolo dovtedy založené na solidarite, a komercializácia základného práva na prácu, príjem, zapojenie do spoločnosti a dostatočného prístupu k vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti.

Od štúdie Otta Grafa Lambsdorffa a Hansa Tietmeyera z roku 1982 žiadajú buržoázne elity flexibilné platy, zníženie istoty zamestnania a vytvorenie sektora ekonomiky s nízkymi mzdami. Červeno-zelená koalícia týmto požiadavkám ustúpila – prostredníctvom série zákonov na podporu zamestnanosti, pracovných agentúr, dočasnej práce a zamestnania na čiastočný úväzok, a podkopaním istoty zamestnania.

Výsledok zdokumentovala Tretia správa o chudobe a bohatstve z roku 2008. Rast hrozby chudoby, dramatický nárast sociálne rizikových pracovných miest a ľudia upadajúci do chudoby, aj keď sú zamestnaní na plný úväzok. Rozdiel medzi príjmom zo ziskov a mzdami, a rozdiel v množstve vlastneného kapitálu naďalej rástli, spôsobila to najmä asymetrická fiškálna politika.

Viac či menej paralelne s dereguláciou práce postupovala aj deregulácia finančného sektora. Počas druhého volebného obdobia červeno-zelenej koalície sa uvoľnili reštrikcie na akciových trhoch, umožnilo sa obchodovanie s derivátmi a SPV a zisky bánk boli oslobodené od daní z predaja ich priemyselných holdingov. Na nemecký trh vpustili hedžové fondy a fiškálne sa podporovala sekuritizácia pôžičiek.

Zmeny sa odôvodňovali usmerneniami EÚ a potrebou chrániť investorov. Ich korene však boli aj v snahe urobiť Nemecko konkurencieschopným na svetových finančných trhoch. Potom robila Veľká koalícia (2005) všetko, čo bolo v jej silách, aby podporila inovatívne finančné služby a poskytla venture kapitálu fiškálne privilegované postavenie.

Keď prepukla kríza, nemecká vláda reagovala na nárek finančných elít rýchlo. Cítila sa bezbrannou obeťou tlaku írskej, britskej a francúzskej vlády? Uverila apokalyptickému obrazu maľovanému megabankami a verejnými finančnými inštitúciami dohľadu?

Spôsob, akým reagovala, sa podobal správaniu sa investorov na akciových trhoch – konala izolovane, v pokľaku, prehnane. Takmer nik neprotirečil ministrovi financií Peerovi Steinbrückovi, ktorého prvým želaním bolo upratať scénu zločinu ešte predtým, ako si vypočul kohokoľvek z osôb, ktoré zaň boli zodpovedné. A Steinbrück sľuboval, že oheň okamžite uhasí, aj ak by ho spôsobili podpaľači.

Existovala však aj alternatíva. Namiesto pokusov o všeobecnú záchrannú operáciu sa najprv mali nájsť a najvhodnejším spôsobom odstrániť individuálne príčiny požiarov. Detailné hľadanie dôkazov by odhalilo, že medzi previnilcami je mnoho súkromných bánk, nemeckých regionálnych bánk vo verejnom vlastníctve (Landesbanken), a inštitúcie, ktoré už boli bankami, ktoré ich vlastnili, boli vybrakované a opustené. Fakt, že nemecká vláda pozvala podpaľačov, aby viedli hasičský voz, im dal privilegované postavenie pri navrhovaní štátnych záchranných balíkov, a tak ich ochránil pred akýmikoľvek námietkami nemeckého parlamentu. To je nezlučiteľné zo základnými normami verejnej mienky a demokracie.

Verejnosť má dosť dôvodov byť voči spolupráci vlády a finančných elít podozrievavá. Pretože často používaná fráza „príliš veľká na to, aby sme ju mohli nechať skrachovať“ by ospravedlňovala rozbitie megabánk a poi­sťovní, a nie sprostredkovanie nových spojení a prebratí s pomocou verejných fondov, aby sa tak vytvorili ešte väčší finanční giganti.

Naozaj neexistovala nijaká alternatíva k vládnym záchranným balíkom? Nemal štát garantovať banky, ale len úspory na účtoch občanov, ktorí nebudú mať nikdy šancu žiť len z výnosov kapitálu? Mal dovoliť, aby bohaté domácnosti znášali finančnú stratu a opäť zaviesť progresívne zdaňovanie ich príjmov a kapitálu?

Štát sa mohol sústrediť na poskytovanie likvidity prostredníctvom centrálnych bánk a u finančných inštitúcií presadiť, aby na znak vzájomnej dôvery samé priniesli platby vopred, a podľa princípu subsidiarity sa spoločne zorganizovali, poskytli si pomoc a prejavili solidaritu. Keď však minister financií Steinbrück vyhlásil, že „keď padajú nebesá, všetky lastovičky umierajú“, iba opakoval rétorické klišé finančných elít.

Scenár pre budúcnosť
Štátni rozhodovateľom treba zabrániť predovšetkým v mobilizovaní verejných finančných zdrojov, ktoré im nepatria, a ich pchaní do vreciek tých finančných spoločností, ktorým dajú nálepku „systémovo relevantné“.

Distribúcia štátnych stimulov súkromným bankám, aby mohli opäť naštartovať úverové obchody, ktoré slúžia len na rozmnoženie kapitálových aktív privilegovaného klubu bohatých elít, podriadenie úspešných spoločností diktátu okamžitých ziskov zo strany finančných investorov, a súčasne presadzovanie znižovania miezd, okliešťovanie sociálnych služieb a podkopávanie verejných financií – to jednoducho nemožno ospravedlniť. Preberanie finančného kapitalizmu vyvolá v istých častiach spoločnosti pochopiteľné protesty.

Značná časť spoločnosti žije v chudobe. Základné materiálne potreby chýbajú na celom svete a životné potreby nie sú pre všetkých zabezpečené ani v bohatých krajinách. Verejné tovary, ktoré by pokryli základné potreby a práva, nie sú dostupné v adekvátnom množstve. Finančný kapitalizmus slúži najmä súkromnej menšine z triedy kapitálových vlastníkov. Hlavným cieľom štátnej politiky by preto malo vyť zvyšovanie hospodárskej pridanej hodnoty a tvorba kvalitných pracovných miest. Na dosiahnutie spravodlivej distribúcie pridanej hodnoty je potrebné posilniť kolektívne vyjednávanie a sociálne zabezpečenie, financované priebežným spôsobom, na základe solidarity. Vo vyspelých ekonomikách je potrebné znížiť extrémnu závislosť od obchodu a priemyslu a je potrebné značne rozšíriť ambicióznu ekologickú obnovu hospodárstva a verejné práce.

Spravodlivá distribúcia hospodárskej pridanej hodnoty tým aktérom, ktorí spolupracovali na jej vytváraní, nie je možná bez riešenia mocenskej nerovnováhy v kapitalistických podnikoch. Tí, ktorí vlastnia faktory výroby, ich samozrejme nemôžu ziskovo použiť bez toho, aby zamestnali pracovnú silu iných ľudí. Výsledkom je, že pracovná sila má právo spolurozhodovať v ekonomických a sociálnych otázkach. Základné právo prijímať rozhodnutia by malo patriť zamestnancom aj vlastníkom a miestnym úradom či spoločenským organizáciám.

Sociálna kontrola firiem je alternatívou ku kontrole prostredníctvom hodnoty akcií a kontrole finančných investorov. Mottom globálneho nového štartu je kapitalizmus, ktorý je schopný byť demokratickým v spoločnosti rovných indivíduí. Systém, ktorý prekročil obmedzenia finančného kapitalizmu. Taký bude prinášať výhody každému z nás. História pozná dôležité základy a rešpektované modely, na ktorých možno postaviť takýto nový štart. Po hospodárskom kolapse a v čase sociálnych turbulencií, formulovala CDU v roku 1947 v Britskej okupačnej zóne v Nemecku Ahlenský program. V jeho preambule sa píše: „Kapitalistický ekonomický sy­stém nedokázal naplniť životné štátne a so­ciálne záujmy ľudí v Nemecku. Obsahom a cieľom nového sociálneho a ekonomického poriadku už viac nemôže byť kapitalista, snažiaci sa o zisk a moc, ale len blahobyt ľudí.“

Po mierovej revolúcii, páde Berlínskeho múru a znovuzjednotení Nemecka sa pápež Ján Pavol II. v roku 1991 pýtal: „Je kapitalizmus jediným víťazným ekonomickým a sociálnym systémom, ktorý je hodný snahy transformujúcich sa krajín, a ktorý možno odporučiť rozvojovým krajinám?“ Jeho odpoveď znela: „Humánnou alternatívou by bolo: riadiť trh spoločenskými silami a orgánmi štátu a riadiť firmy tak, aby sa stali miestami slobodnej práce a participácie. Západným krajinám hrozí, že kolaps socializmu pochopia ako jednostranný triumf ich vlastného hospodárskeho systému, a preto sa nebudú zaoberať jeho nevyhnutnými nápravami.“

Finančné trhy by mali byť odglobalizované. Hegemóniu amerického dolára by mal nahradiť multilaterálny menový režim. Na národnej úrovni závisí hospodársky rozvoj od existencie mikrobánk, ktoré prepájajú do siete poľnohospodárske spoločnosti, výrobný priemysel, a spoločnosti poskytujúce služby – finančným a kooperatívnym spôsobom.

Krajiny G20 by mali prísnejšie regulovať finančné trhy, aby sa ponuka peňazí, stabilita monetárnej sféry a fungovanie finančných spoločností opäť stali kvázi-verejnými statkami. Medzinárodné finančné inštitúcie by tak slúžili blahobytu a kvalite života svetovej populácie, a najmä chudobnej časti ľudstva.

Z toho vyplýva, že v globálnej finančnej architektúre by všetky finančné služby, všetky finančné spoločnosti a všetky miesta, kde existuje dopyt a ponuka po finančných službách, mali byť podriadené verejnému dohľadu a kontrole. Možnosti bánk poskytovať pôžičky by mali byť zviazané s prísnymi podmienkami. Aby sa zabránilo špekulatívnym útokom na meny, mali by sa stabilizovať výmenné kurzy rezervných mien a krátkodobé finančné toky zdaniť podobne ako pohyb tovarov. Nemecká kancelárka Angela Merkelová tvrdí, že kríza je príležitosťou. Túto príležitosť však nemožno použiť na znovunastolenie finančného kapitalizmu. Správnym názvom pre nový štart je ekonomická demokracia.

Článok bol uverejnený v časopise Social Europe, www.social-europe.eu

Autor je jezuita a emeritný profesor ekonomiky a etiky na Filozoficko-teologickej univerzite St. Georgen (Frankfurt). Je jedným z najznámejších nemeckých komentátorov k etickým otázkam.