Iný svet... a ľavica
Pred ôsmimi rokmi pritiahli pozornosť verejnosti na celom svete nielen hĺbka, rozsah a radikálnosť protestov v Janove, ale aj brutalita policajnej reakcie na ne. Protesty boli súčasťou globálneho hnutia, v ktorom milióny ľudí vychádzali do ulíc, aby dali najavo svoje odmietanie doktríny neoliberalizmu – teda odmietanie privatizácie, deregulácie a prevahy finančného kapitálu – s tvrdením, že „iný svet je možný“.
Zdá sa však, že v súčasnej kríze neoliberalizmu sa do slepej uličky dostalo aj alterglobalistické hnutie. Keby aj na budúci týždeň vyšli v Taliansku do ulíc tisíce ľudí, globálnych charakter protestov, ktorý bol pre podobné podujatia typický, bude pravdepodobne chýbať.
Teoreticky by mohla byť správna chvíľa na mobilizáciu európskej ľavice. Dôvodom existencie G8 bolo vždy predovšetkým hľadanie odpovedí na krízy, ktorým čelí globálny kapitalizmus. Gé osmička vznikla v roku 1976 ako G6 (bez Ruska a Kanady) po dvoch udalostiach, ktoré vážne ohrozili globálnu politickú a hospodársku stabilitu. Bol to pád bretton-woodskeho systému (1971), ktorý spôsobila deregulácia menových trhov a zrušenie zlatého štandardu dolára a ropná kríza v roku 1973. Skupina vytvorila neformálne fórum hľadania dohody medzi hlavnými hráčmi globálneho kapitalizmu. Fakt, že členovia kontrolujú 48 percent hlasov v MMF, 46 percent vo Svetovej banke a štyri až päť miest stálych členov Bezpečnostnej rady OSN, dáva ich rozhodnutiam značnú váhu.
Najvýznamnejším dôvodom nedostatočnej medzinárodnej mobilizácie sú pravdepodobne problémy, ktorým čelí európska ľavica pri hľadaní odpovedí na súčasnú krízu. Okrem tradičných podporovateľov ľavice neboli organizátori demonštrácie pod heslom „Nebudeme platiť za ich krízu“ schopné mobilizovať nikoho iného. Radikálnu ľavicu teda hlboká kríza neoliberalizmu neposilnila.
Alterglobalistické hnutie v Európe si preto musí odpovedať na niekoľko otázok. Aký typ (antagonistických) vzťahov bude mať s medzinárodnými inštitúciami a fórami – vrátane G8, respektíve novšieho G20, ktoré zahŕňa aj viacero rýchlo rastúcich ekonomík – ktoré pravdepodobne zohrajú kľúčovú úlohu pri hľadaní odpovedí na súčasnú krízu? Kde a ako sa budú tieto vzťahy artikulovať? Do akej miery (a či vôbec) bude ľavica schopná rozvinúť spoločné praktiky a formy spolupráce s bojmi, ktoré vypuknú v iných častiach spoločnosti? A nakoniec, do akej miery bude schopná ich vzájomná dynamika ovplyvniť širšie spoločenské procesy, a čo to bude znamenať pre budúcnosť ľavicového hnutia?
Termín „kríza“ predpokladá nutnosť zmeny. Osem rokov po Janove môžeme jednoznačne povedať: iný svet je úplne nevyhnutný. Otázkou ostáva, akú úlohu v jeho vytváraní bude hrať ľavica.
Komentár bol uverejnený v talianskej Carta
Redakčne upravené
