Láska, hlina, spev a čaša vína Omara Chajjáma

V januári 1859 vyšiel v Anglicku malý anonymný pamflet pod názvom Štvorveršia Omara Chajjáma (Rubaiyat of Omar Khayyám), ale ani Chajjám, ani jeho prekladateľ nevzbudili v literárnych kruhoch väčšiu pozornosť, až kým sa dielko o rok neskôr náhodou nedostalo do rúk maliara, básnika a prekladateľa Danteho Gabriela Rosettiho. Od tých chvíľ sa tieto stredoveké perzské štvorveršia stali pevnou súčasťou európskej literárnej kultúry.

V roku 1893 sa na cintoríne pri anglickom meste Woodbridge zišla skupinka ľudí, ktorá na jeden hrob zasadila ružový krík, pochádzajúci z iránskeho mesta Nišápúr. Hrob patril anglickému básnikovi a prekladateľovi Edwardovi Fitzgeraldovi a ľudia, ktorí si prišli uctiť jeho pamiatku, vraj krík priniesli priamo z hrobu Omara Chajjáma. Edward Fitzgerald sa stal prvým Európanom, ktorý náš kontinent zoznámil nielen s dielom jednej z najslávnejších osobností vedy a umenia Orientu, ale s perzskou kultúrou vôbec. A nielen to. Rozruch, ktorý vyvolali Chajjámove verše v období európskeho modernizmu a fin de siecle, sa zaslúžil aj o „znovuzrodenie“ Chajjámovej osobnosti v rodnej Perzii.

Omar Chajjám bol perzský matematik, astronóm, filozof a básnik. Narodil sa 18. mája 1048 v Nišápúre v chorasánskej provincii na severovýchode dnešného Iránu. Chorasán znamená doslovne „krajina vychádzajúceho slnka“. Nišápúr bolo významným strediskom islamskej vzdelanosti pod správou dynastie Seldžukovcov. Chajjámovo celé meno znelo Ghijásuddín Abu´l Fath Omar ibn Ibráhím Chajjámí Nišápúrí, čo prezrádza, že generácie jeho predkov pochádzali z tohto mesta a aj remeslo, ktorému sa venovali – výrobe stanov.

Chajjám bol obdivovateľom perzského učenca Avicennu (Ibn Síná) a sám sa považoval za jeho žiaka a nástupcu, i keď Avicenna zomrel jedenásť rokov pred Chajjámovým narodením. V matematike a v astronómii, ktorým sa venoval najdôkladnejšie, ale aj vo všetkých ostatných prácach – s výnimkou básnických štvorverší a dvoch ďalších diel – používal arabčinu, ktorá bola jazykom celej islamskej vzdelanosti. V orientálnom svete sa preslávil predovšetkým ako matematik a autor algebry a almukabaly, v ktorých ponúka klasifikáciu rovníc tretieho stupňa a geometrické riešenia rovníc druhého stupňa. S týmto dielom sa Európa oboznámila pomerne dlho pred Fitzgeraldovým prekladom Chajjámovej poézie, a to vo francúzskom preklade, ktorý vyšiel v roku 1851.

Ako sa stal z jedného z najväčších matematikov stredoveku básnik, ktorého perzské štvorveršia v Európe a napokon i na Blízkom východe preslávili ešte viac, ako celé jeho vedecké dielo? O ich vzniku sa nevie prakticky nič. Predpokladá sa, že ide o štvorveršia, ktoré vznikli náhodou, z momentálnych pohnútok a je ich približne tisíc, ktoré sa pripisujú Chajjámovi. Štvorveršia po formálnej pozostávajú z dvojverší, ktorých prvý polverš sa rýmuje s dvomi veršami (AABA). Každý z veršov má v perzštine trinásť slabík a v európskych jazykoch mu je v prekladoch najbližší alexandrín.

V čom tkvie zvláštnosť Chajjámových veršov? Podľa znalcov perzskej a vôbec orientálnej poézie, predovšetkým v ich zvláštnej forme. Chajjám sa pridržiava arabskej metriky, teda metriky semitského jazyka, hoci píše v perzštine, ktorá je jazykom indoeurópskym. Semitská metrika je pre indoeurópsky jazyk neprirodzená. Z tejto zvláštnej kombinácie, ako píše prekladateľ štvorverší do francúzštiny Vincent Monteil, vzniká dojem, že pri ich počúvaní počúvame tradičnú iránsku hudbu. Ďalšou pôsobivou stránkou Chajjámovej poézie je jej celkom očividná tematická prostota, ktorú dobre vystihuje slovenské vydanie štvorverší z roku 1976 (v preklade Kamila Baňáka a prebásnení Pavla Horova) ako Láska, hlina, spev a čaša vína. Do štyroch tematických celkov ich začleňuje aj Vincent Monteil: čas, ktorý plynie a chvíľa, ktorú treba uchopiť, slepý osud, absurdnosť sveta, a predovšetkým víno a fyzická krása, ktoré sú v tom absurdnom svete jediným útočiskom.

Zajtrajškom nevládneš tak, ako by si chcel,
rozmýšľať o ňom je vlastne tiež nezmysel.
Nemrhaj zbytočne štedrosťou prajnej chvíle,
veď nikdy nepoznáš života skrytý cieľ.

***

Keď už Boh vytvoril korunu tvorstva z hliny,
prečo nás obdaril chybami netrebnými?
Je človek dobrý? Zlý? Nevinný a či vinný?
Prečo sa Tvorca sám za svoj čin neobviní?

***

Milý Chajjám, zabíjaj žiaľ vínom, teš sa,
s hlavou v hebkom lone milenkinom vínom teš sa.
Na tom svete všetko končí v ničote:
ináč nie je ani v svete inom, vínom teš sa.

***

Na srdce som onemocnel, biedne sa mi vodí:
miesto vínom chcú ma liečiť dúškom čerstvej vody.
Ale ja viem, že každý liek, čo mi podávajú
miesto červeného vína, ozaj mi len škodí.

***

Drž sa krások, čo sú krajšie, než kytice ruží, n
epusť z dlane vínne čaše a kytice ruží.
Skôr než víchor večnosti z nás strhne žitia košeľu,
pi a teš sa mladej kráse jak suknice ruží.

***

Milujúci, večne spitý, rozjasaný dávno som,
ctiteľ vína všetkým známym dobre známy dávno som.
Bez úcty a zaznávaný pokrytcami dávno som,
lež k palácu najvyššieho pripútaný dávno som.

Chajjámove verše sú smutné aj hedonistické zároveň, hovoria o slabosti, no vypovedajú o silnom a múdrom človeku, hľadajúcom svoju silu predovšetkým v irónii. Veľmi dobre vie, čo preňho znamená sloboda, ktorú si cení zo všetkého najviac – samotu. Sloboda je pre Chajjáma možnosťou pokúsiť sa žiť tak, ako si myslíme, že žijú bohovia: prečo sa uspokojiť s jediným dňom „božského“ života, keď môžeme celý život prežiť tak, ako oni? Takáto sloboda prirodzene neprichádza bez toho, aby za ňu človek nezaplatil, a tou cenou je zákonite osamelosť medzi ľuďmi a s tým súvisiace – nepochopenie. Človek, ktorý sa neuspokojí s hranicami určenými pre pozemšťanov, zažije veci, ktoré nikto iný zažiť nemôže, no najtrvalejšou a najparadoxnejšou súčasťou slobodného a krásneho života bude preňho vždy – ako je nám blízke z gréckych bájí – smútok a melanchólia. Presne tak, ako to platí aj dnes, človek, ktorý si dokáže urobiť čas na všetko, vrátane pôžitkov života, je spoločensky podozrivý. A ak ten človek navyše vie, čo je podstatou všetkých vecí, nie je v očiach druhých už len podozrivým, ale aj vinným.

Omar Chajjám neostával vinným len za svojho života, ale celé storočia po svojej smrti, keď sa postupne jeho básnické dielo vytrácalo z povedomia spoločnosti, a to celkom cielene. Šejk Najm ad-Din sa v roku 1223 o ňom vyjadril ako o „nešťastnom filozofovi, ateistovi a materialistovi, o nechutnom človeku, za to však astronómovi, akému niet páru, o odpudivom heretikovi, no pozoruhodnom vedcovi“. Táto ľudská „nechutnosť“, ako označili jeho ospevovanie pozemských rozkoší, z neho robila vinníka, a zároveň sa postarala o to, aby ako básnik v povedomí spoločnosti ustúpil svojej vede.

Chajjámove štvorveršia však nikdy neprestali kolovať medzi milovníkmi poézie. Už od 14. storočia sa znásobovali kópie Chajjámových štvorverší v perzskom a arabskom svete. Arabský preklad uverejnil iracký Kurd Džamil Sidik Zahawí a po slávnom anglickom preklade Edwarda Fitzgeralda nasledovali ďalší Angličania – Rosetti, Swinburne a George Meredith, Arthur Arberry. Fitzgeraldov preklad nielenže sprostredkoval Chajjámovu poéziu Európe, ale ovplyvnil aj poéziu celého radu anglických básnikov, za všetkých spomeňme aspoň Alfreda Edwarda Housmana. Nemecké preklady Chajjámových štvorverší boli vydané krátko po anglických: v roku 1878 vyšiel preklad A. von Shacka a v roku 1881 Bodenstedta. V nemeckom prostredí však perzská poézia rezonovala už oveľa dlhšie, a to predovšetkým vďaka obdivu Johanna Wolfganga Goetheho k inému a rovnako slávnemu perzskému básnikovi Háfizovi Širázovi, ktorého v roku 1814 preložil Joseph von Hammer a čo Goetheho inšpirovalo k napísaniu slávneho Západovýchodného divánu.

Vo francúzštine vynikol preklad už spomínaného Vincenta Monteila, v španielčine Ramóna Hervása, v ruštine preklad Germana Pliseckého, v poľštine Andrzeja Gawrońského a v češtine napríklad preklad Viléma Závadu. V slovenčine vyšli štvorveršia Omara Chajjáma v prekladoch Emila Boleslava Lukáča, Pavla Horova a Ľubomíra Feldeka.

Uvedené štvorveršia sú v preklade Pavla Horova