Boh

„Univerzita experimentálnej teológie a telepsychológie, miesto, kde sa vedci nového tisícročia snažia o lepšie konce (lepšie začiatky už nebudú) a samozrejme lepší život, budúcnosť vašich detí je tu...“

Toto klamlivé heslo už niekoľko tisícročí hlásal malý audiorobot (ďakujeme spoločnosti Eden a Bohu) na ošúchanom letáku, ktorý zapadal prachom v Profesorovej skrini so slávnostnými oblekmi.

„Vašim malým vedcom zabezpečíme odborné vedenie a všetko, čo si budú želať (už zase ďakujeme spoločnosti Eden) ak si to budú želať, hahaha, sú naša budúcnosť, pre nich len to najlepšie, možno raz zachránia svet...“

Walter „Profesor“ Morgan sa pozrel na meškajúce atómové hodiny a povedal si, že má ešte dosť času. Dámy a páni, dospel som k záveru, že čas neexistuje, pomyslel si. To bola schôdza v roku 6789. Srdce sa mu rozbúšilo už pri tej myšlienke. Rúhanie! Preboha, aké rúhanie?! Boh by mal držať krok s dobou pomyslel si a ani sa v duchu nepokarhal. Ozvalo sa nesmelé zaklopanie na ťažké dvere inak útulného kabinetu a Profesor sa usmial (triumfálne) a odkašlal si (dôstojne), pokynul dverám, a tie odhalili niekoľko mužov. Väčšinou to boli starci s rozžiarenými očami a sprisahaneckým pohľadom, kedysi vedci nového tisícročia. Zvyšok boli mladíci s hmlistými očami, ktorými však prebleskoval desivý intelekt. Profesor opäť pokynul a hostia sa usadili na vankúše na podlahe. On zostal stáť. Starší vytiahli zo vzduchu rôzne poháre, karafy, fľaše a šálky, mladší sedeli s kolenami pritiahnutými k brade, ležali ako mŕtvi na podlahe s tuho zatvorenými očami alebo sedeli v tureckom sede. Profesor spokojne pokyvoval hlavou.

Ak by do tohto vkusne a draho zariadeného kabinetu vošiel niekto nezainteresovaný, cítil by sa pravdepodobne veľmi nepríjemne; trochu ako jediný triezvy na večierku, kde sa podáva alkohol. Vo vzduchu bol totiž vysoko koncentrovaný božský potenciál, a pretože sa všetci cítili v prítomnosti Profesora dobre, ich telepsychické schopnosti zosilneli. Pre akokoľvek nestranného pozorovateľa je takmer nemožné (len nepravdepodobné) zostať nestranný, ak mu niečia studená pomyselná ruka zašmátra v odvrátenej strane myslenia.

Uplynul istý čas, ktorý sa nikomu okrem Profesora nechcelo merať. Sedem minút a tridsaťsedem sekúnd, pomyslel si On a prehovoril.

„Vítam vás moji milí a prosím, aby ste sa naladili na moju druhotnú myšlienkovú vlnu,“ zakašľal a jeden mladík omdlel. Nikto sa ani neobzrel. „Viete, že nie som nadlho schopný reči...“ vyslal k hosťom sivomodrú ospravedlňujúcu myšlienku s fialovými okrajmi a pokračoval výhradne v myšlienkach. „Vypracoval som teóriu na tému, ku ktorej som sa verejne nevyjadroval po stáročia svojho pôsobenia.“ Všetci prítomní zatajili dych. „Je to Moje Dielo.“

Myšlienka mala dôstojný ružovkastý nádych, veľké písmená boli takmer hmatateľné.

„Keby sa o Diele dozvedeli v spoločnosti Eden, poslali by ma do... Nekonečna...“

Profesor sedel, ako keby so sebou nemal vôbec nič spoločné a vysielal myšlienky. Niektorí už pochopili, prečo ich prosil, aby sledovali jeho druhotné myšlienky. To, čo vravel, si totiž dlho pripravoval, a teraz vysielal zo záznamu; jeho prvé myšlienky ho sem-tam prerušili červeno-zlatým zábleskom. Vysielal nepodstatné efektné reči o pomste, zrade a dlhoročných ťažkostiach, preberajúc zákutia Diela so svojimi prvými myšlienkami. „A prosím vás, aby ste všetci naplno filtrovali nekonečnú nepravdepodobnosť a neprepadali panike, chystám sa vám totiž prezradiť skutočnú pravdu o Bohu. Aby nedošlo k prípadným nedorozumeniam, nehovorím o Bohu, ako ho poznáte vy, lebo Boha nemožno dosť dobre antropomorficky personifikovať. Skúšal som pomocou koncentrácie viery a otvorenia mysle vytvoriť humanoidný obraz, vhodný pre ľudské oči. Tie obrazy som si zapamätal, práve preto bolo naše... stretnutie odložené, už som ich v mysli upravil pre... silnejšie povahy, posúďte sami.“ Profesor zavrel oči a jeho hosťom rezonovali v čelnej dutine jeho myšlienky v plnej sile. Obraz bol rozptýlený, hmlistý a svojím spôsobom bezočivý. Bol to malá pokrivená bytosť až neúctivo pripomínajúca človeka. Anjelsky krásne blond vlasy jej rámovali tvár a spadali na plecia. Z bledej tváre žiarili detsky odhodlané, zlomyseľné, sivomodré oči. Mal plné, zmyselné pery a vyčnievajúci očný zub z neho robil muža, ktorý pri bozku uhryzne. Na špinavej podlahe pripomínajúcej skôr kobku ako široký, chorým slnkom ožiarený bulvár sedel rovno a sebaisto ako anglický biznisman. Prsty mal poskladané do prastarého, nezrozumiteľného gesta. Jediný jasný bod obrazu bol odraz Jeho tváre vo výklade medzi rolexkami. Zelenkavé plexisklo dávalo vyniknúť jeho ostrým, za istých okolností pekným, črtám, šialenému svitu v očiach a slizkej aure všemocnosti okolo hlavy. Otočil hlavu a...

„Posúďte sami, posúďte sami... mi....iii...ííííííííííí...“ Vidinu ukončil telepsychický otras v podobe výkriku. Ozval sa zvuk rozbíjaného riadu, lapanie po dychu, sklené oči sa sčasti prečisťovali, slabší sa klátili k zemi a zadychčaný Profesor sa opieral o konferenčný stolík. Narýchlo vyslal modrosivý tichý vnem, ktorý voňal ako morské vlny.

„To je On, Boh, ktorého sme skrotili, zničili a podplatili. Musím podotknúť, aj keď som tým sám zaskočený, že nikomu z vás nič nevyčítam. Nie preto, lebo vás mám rád, skôr preto, že už je neskoro na výčitky a ľútosť. Prejdime k faktom.“ Ďalšia Profesorova ľútostivá grimasa. Studená sebaistá myšlienka. „Uznávam kresťanskú predstavu o jedinom Bohu, ktorý je však rozštiepený na niekoľko častí. V tejto prítomnosti to sú Otec/Boh, Syn/Diabol a Duch svätý/Dieťa. Keďže sa predstavy ľudstva v priebehu vekov menili, menilo sa aj zloženie tejto entity, stále však zostáva koncentrátom viery, ktorá drží svet pokope. Verím, že Bohu neprospelo, keď sme Ho chceli stále meniť, a je to jedna z príčin Jeho terajšieho pokrivenia. Ako vieme, myšlienky, prosby a túžby upierané jedným smerom majú veľkú moc. Ja sám dokážem za tri minúty premeniť božský potenciál, alebo ak chcete, surovú životnú energiu, na vystavanie menšej katedrály. Predstavte si, čo mohlo za tisícročia existencie stvoriť ľudstvo. Boh je podľa mňa entita disponujúca všetkou psychickou aj fyzickou energiou ľudí, ktorí veria. Veria v čokoľvek. Ľudí, ktorí neveria v nič, je ozaj veľmi, veľmi málo.“ Posledná veta mala dúhové zafarbenie, ako keby Profesor nevedel, čo si má myslieť.

Túto úbohú pokrivenú bytosť stvorili ľudia v tiesni, ľudia, ktorí tápali a prosili o vyslyšanie... to spôsobuje vrodená ľudská viera v dobrý koniec. V každom človeku je hlboko zakorenená potreba žiť a každý by sa v ťažkej situácií rád o „niečo/niekoho“ oprel, bol zachránený. Ľudia si odjakživa hľadajú zadné dvierka a dúfajú (zvieraco), že ich život bude nekonečný. Koncentrujú všetko, čím nie sú a stvoria niečo, čo nemôže existovať. To je jediná chyba božstiev, okrem niektorých animalistických, ktoré však „náš“ Boh pohltil. Zacítil slabšie entity založené, rovnako ako On, na viere. Ako výtvor ľudí mal aj záblesky všetkých ľudských emócií, zatúžil po moci, chcel ju. Musím vám pripomenúť, že neexistuje viac ako niekoľko desiatok tisícročí. Podľa našich meradiel je to teda ešte len malé dieťa, ktoré sme priviedli do nekonečna medzi svetmi nahé, bezmocné a túžiace potešiť nás ľudí. Našou najväčšou chybou ako stvoriteľov bolo, že sme Ho (nevedome) obdarili nadprirodzenými aj úplne prirodzenými kvázi ľudskými vlastnosťami. Túto chybu ľuďom nezazlievam, je totiž ľudská. Ľudia chceli aby ich oporou bol dokonalý človek. Dokonalá entita by ich znervózňovala svojou dokonalosťou a všemocnosťou, ale ak by to bol človek...“ Profesor si vzdychol zlatohnedou na okrajoch sivou myšlienkou a do oka sa mu vtisla osamelá slza.

„Keby to bol človek, mohol by ich chrániť bez toho, aby mali sklony závidieť mu. A slovo bolo u Boha a to slovo bolo Boh. Paradoxom je, že podľa mňa bol Boh ozaj stvorený jediným slovom, jedinou myšlienkou, jeho základom bola viera. Formu Boha dostal až neskôr. Vo chvíli svojho stvorenia bol maličká nadprirodzená bytosť s obrovskou mocou, ktorú si neuvedomoval. V prvom poldruha tisícročí svojej existencie bol ešte celý... myslím nerozštiepený a domnievam sa, že si bol vcelku istý vo svojom konaní. Vedel, že má byť záchrancom a s detskou radosťou robil radosť ľuďom. Nevedel, že má moc, nevedel...“ Profesorových hostí zasiahlo snehobiela myšlienka poznania. „Nevedel nič. Ako dieťaťu by mu to aj tak bolo nanič. Postupne bol okrem malých osudových zvratov schopný manipulácie plynutia osudu, času, životov aj neživotov. Ľudia sa v tej chvíli k viere stavali rôzne. Jedni brali Boha ako to, čím ozaj je, ako všemocnú entitu, iní sa naňho snažili nemyslieť, ale verili, ďalší neverili, lebo ich Boh priamo neovplyvnil. A boli aj tí, ktorí chceli Boha využiť. Kňazi, mágovia a šamani, najmocnejšie bytosti tohto sveta, ktorých moc pokrivila a stali sa trvalou súčasťou (každého jedného) Boha. Zo začiatku na ňom iba zarábali a bohatli, ale to nebolo ich cieľom. Priviedli ľudí na myšlienku uctievania a akejsi systematickej viery. To malému Bohu lichotilo a stal sa úplne bezbranný.

Ich cieľom bolo skrotiť ho. Vedeli, že je obrovský, dokonalý a takmer nepredstaviteľný, ako takmer každá podobná entita, ale vedeli aj to, že je len dieťa... Podcenili Ho. Chceli Ho chytiť do sietí ako nejakého podradného anjela, vytiahnuť z Nekonečna ako uväznenú dušu. Boh však rástol každým dňom, každou myšlienkou, prosbou a modlitbou. Ale sčasti bol aj človek (z maličkej časti), a preto sa začal starých mágov báť. Podľa môjho názoru začalo Jeho štiepenie Jeho pričinením práve tu, okolo roku 1000 starého letopočtu. Ako dieťa bol vydesený a neistý, ako Boh ich začal systematicky nenávidieť. Keďže bol stvorený ako spasiteľ a záchranca, išiel tým sám proti sebe. Stále viac sa približoval mágom a Zemi. Obyčajných ľudí začalo znepokojovať prehýbanie sveta a kňazi potrebovali vysvetlenie. Zmenili preto podstatu Boha zo záchrancu na svetovládcu, spasiteľa, vševedúceho, všemocného, všadeprítomného. Prebudili aj Jeho odvrátenú stranu, Satana, ktorý bol od začiatku súčasťou Boha, bol temnou stránkou Božej ľudskej osobnosti. Boha/Dieťa tá zmena, ktorá vlastne nebola zmenou zaskočila a takmer zničila a starí mágovia ho nakoniec chytili a privliekli z Nekonečna na dosah mladej Zeme. Boh začal slabnúť a s ním aj mágovia. Ani jedna strana netušila, čo sa deje a začali sa Vojny Nadprirodzena. Podľa mojich výskumov išlo o prirodzený degeneračný proces spôsobený nadmerným množstvom surovej energie a nedostatkom času.

Nikto nevie ako dlho toto mŕtve obdobie trvalo, ja ho odhadujem na tri až šesť tisícročí nášho času, teoreticky však toto obdobie mohlo byť takmer nekonečné. Bolo to vtedy, keď moria vreli a vylievali sa, padal ohnivý dážď a všetko bolo potiahnuté zrkadlom nepravdepodobnosti. Pozastavil sa životný cyklus, čas, vývin matérie reality a priestoru, vzniklo niekoľko apokalýps a nakoniec nastal koniec. Nie definitívny, ale predsa koniec.“

V Profesorových prvých myšlienkach sa jedovatou oranžovozelenou zableskol sarkazmus.

„Jediné, čo zostalo, bol vysilený Boh a zničená planéta. Bol unavený a sklamaný, potreboval odpočinok. Dal sa teda unášať prúdmi spomienok do Nekonečna, netušiac, že Ho stále „čosi“ púta k Zemi. Neviem, aký dlhý bol Jeho spánok, viem však, že sa prebudil okolo roku 400 pred Kristom, keď už na planéte znovu žili ľudia. Prebudila Ho, tak ako prvýkrát, viera ľudí. Ťahala Ho k Zemi, ale bolo jej málo... veľmi málo. Ale On sa už nechcel vracať na Zem... k ľuďom. Domnievam sa však, že puto, ktoré Ho držalo pri Zemi, Mu nedovolilo, aby sa vzdialil z dosahu ich volania. Jednoducho sa musel vrátiť. Len čo sa vrátil z Nekonečna, zistil, že ľudia sú iní, ako keby to boli iné bytosti. Najprv Mu začala chýbať skutočná ľudská viera, číra a mocná. Vtedy mal asi trinásť (na naše roky). Začal si viac uvedomovať svet okolo seba a prispôsoboval sa ideálom národov (Ódia, Vláh, Zeus... Boh). Necítil však žiadnu vieru ani vďaku. Začal s ľuďmi rýchlo strácať trpezlivosť. Snažil sa ich presvedčiť zázrakmi, manipulovať ich a podplácať... Výsledok? Nič. Posledná z Jeho bábok bol podľa mojich odhadov Ježiš Kristus, ktorého nechal sám ukrižovať a potom zo súcitu vyhlásiť za Svojho syna. Umieral a cítil to, uchýlil sa teda k tomu jedinému čo Mu dali starí mágovia – k Svojej temnej stránke. Živil sa zlom a utrpením, ktoré Mu zďaleka nestačilo, viera by bola býval silnejšia, jej posledné zvyšky však (čiastočnou) zmenou svojej podstaty zničil. Teraz stojí takmer za všetkým, už nedokáže nič iné, ako ťahať za nitky. Je pokrivený, sklamaný a skoro dospelý... vlastne je niekde medzi dieťaťom a dospelým a... už sa nikdy nedostane ďalej. Navrhujem teda, aby sme Boha poslali zomrieť. Myslím, že spoločnými silami to dokážeme. Zachrániť sa môže len sám. My Ho už nepotrebujeme, lebo pokrivil aj nás. Dajme Mu milosť a pošlime Ho naspäť do Nekonečna. Ak sa k nám raz vráti, nech je to dobrovoľné.“

Profesor bez varovania prerušil spojenie. Všetky oči sa naraz otvorili, upreli sa naňho plné údivu a všetky pomyselné predmety pomaly mizli, lebo mysle sústredili na svoje pochybnosti a dohady. Profesor sa len smutne usmial a vydýchol.

„Nejaké otázky?“

Autorka je študentka na gymnáziu