Násilie, domácnosť a postavenie žien
Problém domáceho násilia, ktorého obeťou sú najčastejšie ženy a deti, je dobre známy aj v našej spoločnosti. Pripomienkovanie novej úpravy zákona zo strany treťosektorových organizácií sa vo vláde nestretlo s pochopením – presnejšie, dočkalo sa ignorancie zo strany príslušného ministerstva. Zdá sa teda, že boj s domácim násilím bude na Slovensku v rukách štátu a veľkej kozmetickej firmy, ktorej prepožičali tváre známe modelky. Úplne inak k tomuto problému pristúpili vo Venezuele. Nasledujúca dvojstrana je venovaná tomu, ako sa k násiliu v rodine a vôbec k postaveniu žien v tamojšej spoločnosti postavili ženy a lokálne komunity – a ako je takýto problém možné riešiť prostredníctvom demokratizácie spoločnosti.
Inštitút pre ženy a rodiny vo venezuelskom štáte Merida je súčasťou národnej siete inštitúcií s podobným zameraním. Podnet na vznik tejto siete dal zákon z roku 1998 o násilí voči ženám a rodinám. Tieto organizácie sa zameriavajú na priamu pomoc a ochranu žien a detí pred týraním, na zmenu sexistických rodových stereotypov – a v konečnom dôsledku na prelomenie „mačistických“ elementov vo venezuelskej kultúre. Po čase sa tieto organizácie rozšírili a začali pôsobiť v rozličných inovatívnych projektoch ako Madres del Barrio (Matky z predmestia), Misión Amas de Casa (Misia ženy v domácnosti) a BANMUJER (ženská banka). Funkciu viceprezidentky Inštitútu pre ženy a rodinu v Meride zastáva Jenny Marl Torresová, s ktorou sa zhováral George Gabriel.
Mohli by ste, prosím, v skratke zhrnúť históriu vášho inštitútu?
– Inštitút vznikol ako iniciatíva na národnej úrovni v súvislosti so založením štátneho právneho inštitútu na obranu práv žien. V roku 1999 bol prijatý zákon o rovnosti príležitostí, ktorý viedol k vytvoreniu prvého zákona proti násiliu na ženách. Bol to zákon o násilí v rodine a nezameriaval sa na rodovú otázku. Zákon sa modifikoval, a tak bol prijatá základná právna úprava o právach žien vo vzťahu k násiliu. Tento neskorší zákon vyzýval vytvoriť organizácie na všetkých úrovniach štátu. V Meride sa to stalo v roku 2005. Inštitút vznikol ako snaha o rodovú rovnosť prostredníctvom politiky a obrany práv žien.
Organizácia má dve centrálne funkcie. Prvou je právne zhodnotenie problémov v domácnosti. Tieto niekedy vedú k oznámeniu, pretože ženy si uvedomia, že ich problém nevyplýva len z okolností, ale je to čosi oveľa horšie. Ženy sa v takýchto prípadoch môžu obávať o svoju fyzickú a psychickú integritu, a preto majú povinnosť zverejniť pôvod svojho strachu. Našou úlohou je podporovať tento proces.
Spolupracujeme aj s políciou a ohlasujeme takéto informácie. Zámerom však nie je oddelenie manželov a manželiek, ale len zabezpečenie toho, aby ženy – obete domáceho násilia pochopili, že oznámenie tohto problému je cestou, ako ochrániť seba a svoju rodinu. Dôležité je, že po ohlásení sa agresori posielajú na kurzy, ktorých cieľom je pokúsiť sa rodinu opätovne zjednotiť, nie ju rozdeliť. Nechceme vojnu medzi mužmi a ženami. Našou snahou je pracovať v oblasti prevencie a rehabilitácie s cieľom dosiahnuť sociálnu spravodlivosť. Tieto dve oblasti činnosti bezprostredne závisia od vzdelávania a práve ono je našou druhou centrálnou funkciou.
Naša kultúra sa nemôže zmeniť zo dňa na deň, pretože je skutočne skostnatená a upadá. Merida je silne rurálne miesto, a tu je kultúra ešte vždy veľmi silne konzervatívna, a z toho dôvodu ešte viac skostnatená. Patriarchát je upevnený neuveriteľne silne. Žene z rurálneho prostredia, ktorá žije osem hodín cesty od mesta, celý svoj život trávi v patriarchálnom prostredí vyžadujúcom poslušnosť manželovi, a ktorá nepozná rovnosť, je extrémne ťažké vysvetliť, že má práva, že existujú zákony na jej obranu. Ale ešte omnoho ťažie je vysvetliť tunajším mužom, že ich ženy by mali mať rovnaké príležitosti ako oni.
Ak sa rovnomerne nerozdeľuje vzdelanie, je možné povedať, že problém domáceho násilia kopíruje túto nerovnosť? Je tento problém vypuklejší na venezuelskom vidieku?
– Pravdupovediac, na tento typ otázky v skutočnosti nedokážeme odpovedať. Problém domáceho násilia bol dlho neviditeľný. Ak niekto vie, že v susednom dome sa vyskytuje takýto problém, zväčša nemá veľmi chuť hovoriť o tom verejne a nechce to ani obeť. Tento problém preto zostáva neviditeľný. A ak to nikto neohlási a nezačne o tom hovoriť, je vlastne nemožné povedať, či je násilie rozšírenejšie na vidieku alebo v mestách. Je však celosvetovo známe, že rodové násilie nie je problémom konkrétnych sociálnych tried. Objavuje sa ako v hornej, spodnej, tak aj strednej vrstve spoločnosti. Dôvodom je to, že ide o problém mocenskej nerovnováhy a kultúrnych tradícií.
Koľko oznámení ročne dostávate?
– V roku 2008 sme len do našej organizácie dostali 231 oznámení a urobili sme 1 019 právnych zhodnotení. Odhadujeme, že počet ľudí, ktorým sme pomohli prostredníctvom všetkých programov vrátane projektov prevencie, sa pohybuje okolo päťdesiattisíc.
Koľko trestných stíhaní sa realizovalo na základe uvedených oznámení?
– No, my samozrejme trestné stíhania nerealizujeme, môžeme len odovzdať oznámenia, ktoré sme dostali, orgánom činným v trestnom konaní – polícii a prokuratúre, takže tieto štatistiky nemáme k dispozícii.
Počul som, že znalosti polície o rodovom násilí sú veľmi slabé. Spôsobuje problémy aj tento fakt?
– Informácie naozaj chýbajú, ale nie je to problém informácií. Toto je problém mentality. Mnohí verejní funkcionári nemajú o tomto probléme nijaké povedomie. Máme problém s tým, že polícia ignoruje podania, robí si žarty zo žien, ktoré udávajú svojich manželov, a policajti namiesto mužov vypočúvajú ženy – prečo to vraj robia. Niektorí úradníci však svoj postoj zmenili a začali sa správať zodpovedne.
Takže aké sú hlavné výzvy, ktorým ako organizácia čelíte?
– Naša snaha redukovať násilie zahŕňa kooperáciu niekoľkých inštitúcií. Je to výzva pre políciu, pre komunálne i štátne autority, výzva pre vzdelávací aj pre zdravotnícky systém, výzva na kontrolu drog a alkoholu. Najväčšia výzva je vytvoriť a dosiahnuť koordináciu uvedených inštitúcií a organizácií v ich vlastnom prostredí, s cieľom potlačiť a vyriešiť tento problém.
Je teda zámerom týchto inštitúcií priama konfrontácia s domácim násilím?
– Skôr by som povedala, že sčasti. Potláčanie tohto problému sa uskutočňuje niekoľkými spôsobmi. Lenže je tu aj druhý spôsob, ako pomôcť ženám zastaviť násilie. Je to zmena sociálneho prostredia. Spolupracujeme s ďalšími inštitúciami, pretože veľký problém pri ohlasovaní násilia je ekonomická závislosť. Preto usmerňujeme ženy na relevantné miesta a organizácie, ktoré im môžu pomôcť dosiahnuť ekonomickú nezávislosť a kruh násilia tým prerušiť.
Povedali ste, že hlavným zdrojom problému je asymetria moci v domácnosti a že túto situáciu spôsobujú materiálne a kultúrne podmienky. Čo je prioritou pri vyrovnávaní mocenských pomerov v domácnosti?
– Vždy je to záležitosť konkrétneho prípadu. Neraz zistíme, že žena zarobí dosť peňazí na obživu, aby mohla byť nezávislá, ale aj tak trpí násilie voči sebe. V takýchto prípadoch nejde o ekonomickú závislosť. Je to skôr závislosť citová a závislosť od pravidiel konkrétnej kultúry, ktoré vytvárajú presvedčenie, že ženy musia zotrvať v manželstve. Poznám prípady matiek, ktoré hovoria vlastným dcéram, že musia zotrvávať vo vzťahu s agresívnymi manželmi. Ale môže za tým byť aj strach, že násilník ma zabije, ak naňho podám trestné oznámenie. Dá sa teda povedať, že kultúrne a ekonomické faktory hrajú dôležitú rolu – v rozličných prípadoch v rozdielnej miere.
Komunitné rady podľa mňa ponúkajú výnimočnú príležitosť bojovať proti rodovému násiliu, pretože sa nachádzajú medzi verejnou a súkromnou sférou. Chystáte sa túto príležitosť využiť? A akým spôsobom sa pokúsite využiť túto výhodu?
– Je zaujímavé, že otvárate túto tému. My v Meride sme v súčasnosti pioniermi. Len v minulom roku sme začali viesť boj proti rodovému násiliu spájajúc zákon o ochrane ženských práv a zákon o komunitných radách. Začali sme vytvárať v radách komisie na obranu práv žien. Tento návrh sme doručili aj ministrovi.
Takže, aká je tu vízia? Ak budú mať komunitné rady komisie, ktoré odhalia prípad domáceho násilia, čo sa bude diať?
– Prvý krok bude spočívať v poskytnutí primárnej starostlivosti obetiam. Zákon o právach žien konštatuje, že komunitné rady sú kompetentné, legitímne a majú povinnosť starať sa o oznámenia v prípadoch domáceho násilia. Takže členovia týchto komisií majú povinnosť informovať nás ako kompetentnú inštitúciu. Takto vyzerá procedúra v prípade, že existuje obeť, ale zámerom nie je len práca s reálnym násilím, ale aj prevencia, aby sa mu dalo predísť. Je to snaha, aby situácie, keď sa naozaj objaví obeť, vôbec nevznikali. Ako sa to dá dosiahnuť? Prednášky, konferencie, práca s komunikačnými prostriedkami a s komunitou – jednoducho všetko, čo preventívne zabraňuje výskytu násilia. V našej organizácii pracuje dvadsať ľudí, ktorí by mali pokrývať štát s počtom 900-tisíc obyvateľov, preto je prevencia veľmi ťažká, ale nie nemožná.
Koľko takýchto komisií existuje v súčasnosti?
– V súčasnosti len pätnásť, ale začali sme len vlani. Musíme zisťovať, kedy sa komunitné rady schádzajú, predniesť na nich náš návrh a tak ďalej. Možno to bude pomalý proces.
Nemôžu tieto zmeny prebiehať oveľa rýchlejšie práve preto, že sa zmenil zákon o komunitných radách?
– Áno, môžu. Klauzula v zákone to zohľadňuje konštatovaním, že v týchto radách majú existovať komisie, ktoré sú pre konkrétnu komunitu potrebné: zdravie, vzdelanie, šport atď. Hovorí sa v ňom „akékoľvek iné komunitné potreby“.
Zdá sa teda, že bitka sa odohráva na mnohých frontoch: prevencia, ohlasovanie a stíhanie. Spomínali ste, že bariérou pre efektívnu obranu ženských práv je mentalita týkajúca sa rodového násilia medzi policajtmi. Čo sa snažíte robiť, aby ste vyhrávali bitku na treťom fronte?
– Jedným slovom, formovať. Formovať prostredníctvom vzdelávania úradníkov pracujúcich v polícii, v zdravotníckom systéme a podobne. Toto je veľmi dôležitý bod, pretože niekedy sa stáva, že ak sa zbitá a zlomená žena obráti na lokálnu kliniku, lekár násilie neohlási, aj keď zákon hovorí, že je to jeho povinnosť.
Rozumiem. Posuňme sa teraz k inej problematike. Čo by sa podľa vás mohlo stať kľúčovým ženským symbolom vo Venezuele?
– Myslím, že nerozumiem tomu, čo máte na mysli pod pojmom symbol.
No napríklad, jedna vec, s ktorou som sa vo Venezuele ako muž - cudzinec stretol, je, že veľmi veľa venezuelských mužov ospevuje krásu „svojich žien”, takže sa zdá, že symbol krásnych venezuelských žien je kultúrne importovaný symbol.
– Ale to vôbec nie je zlé! Byť krásna nie je nijaká chyba. To je to, čo ako ženy robíme. Obrazom ženy je krása. Môže to však byť zlé, ak sa to vníma jednostranne. Mne sa to však páči, pretože svet nás vníma ako krásne ženy. Ale ešte radšej by som bola, keby sa o venezuelských ženách hovorilo, že sú viac ako krásne – že sú zároveň aj inteligentné.
Fajn, dve otázky. Prvá – nemyslíte si, že štandardy krásy implikujú spredmetňovanie venezuelských žien ich mužmi? Druhá – nezdá sa vám, že sa objavuje vzťah medzi štandardmi krásy a rozširovaním problémov s poruchami príjmu potravy medzi venezuelskými ženami?
– Áno, štandardy krásy, ktoré sa uznávajú na celosvetových súťažiach, môžu a zrejme aj majú súvislosť so zdravotnými problémami. Ale opakujem, oni (naši muži) hovoria, že venezuelské ženy sú krásne a na tom nie je nič zlé. Zlé je to vtedy, ak ich tvrdenia sprevádza aj presvedčenie, že sú hlúpe.
Myslíte si teda, že súťaže, ktoré ste spomenuli, predstavujú toto spredmetňovanie?
– Nuž, súťaže sú súťaže. Aké percento žien sa však zúčastní súťaží, ktoré sú celosvetovo uznávané? Veľmi málo, naozaj veľmi málo.
Lenže súťaže krásy sa robia v každej škole a v každom obchodnom centre v krajine.
– Áno, to je fakt. Minulý rok sme začali pripravovať rozhlasové relácie týkajúce sa tejto témy.
Myslíte si teda, že sú to škodlivé javy?
– Podstata spočíva v tom, že krása by mala byť integrálna, pretože krása je integrálna. Ak akceptujeme tento fakt, je zrejmé, že potrebujeme zmenu paradigmy. Krása by nemala byť len fyzická, a to závisí od nášho chápania krásy.
Nemyslíte si teda, že vo Venezuele, tu a teraz existuje problém s tým, aký koncept krásy sa používa? Že jeho podstatou je spredmetňovanie ženy?
– Ale áno. Ak je krása len niečo čisto fyzické. V takom prípade je to sperverznenie krásy žien. Rozvíjanie integrálnej krásy znamená aj vzdelávanie, participáciu, kultúru. Znamená to byť viac než len pekná, myslím, že to nie je nič zlé, ale my ženy sme oveľa viac. Sme matky, sestry, pracovníčky, bojovníčky, všetky tieto sféry zahŕňajú rozvíjanie krásy. Táto myšlienka vychádza aj z ústavy, kde sa ako prvé slová na opis verejnej funkcie využívajú oba tvary – mužský aj ženský (Presidente y Presidenta), že žena je viac než domáci tvor, ktorý má deti, upratuje, pripravuje jedlo a umýva riady.
Dodatočne sme si začali uvedomovať význam ženskej práce v domácnosti, že je to práca ako každá iná a tento poznatok sa odráža aj v novej ústave. Participácia doma, v komunite, v ekonómii, v národnej politike – to je komplexná žena. Existuje niekoľko inštitúcií, ktoré pochopili tieto skutočnosti. Napríklad Misia ženy zo slumov, ktorá vypláca mzdu ženám pracujúcim v domácnosti, pretože uznáva ich obrovský prínos pre komunitu a ich status pracujúcich. Aj Misia ženy v domácnosti začala vo forme únie žien pracujúcich v domácnosti. Na základe týchto inštitucionálnych a právnych zmien môžete vidieť premyslený koncept, ktorý presadzujeme – síce partikulárne, ale s cieľom integrálneho rozvoja ženy.
Spracované z www.zmag.org
Pripravil Peter Nedoroščík
