Zhovievavosť pod šírym nebom (1)

Volám sa Evangelina de las Mercedes Concepción de los Montes y Carvajal, preto ma volajú Cuqui. Netrýznite ma, prosím vás, nechajte ma vyrozprávať všetko po svojom. Áno, zabila som Mireyu, Reyesovu milenku, aj keď som to nemala v úmysle. Deň je vám už známy a hodina tiež. Reyesa poznám pätnásť rokov, viem to presne, pretože práve toľko rokov má dnes Voloďa, jeho syn, ktorého má s Jekaterinou, s Ruskou. Že na tom nezáleží? Veď uvidíte, že záleží. Už som predsa odsúdená, tak mi dovoľte vyrozprávať sa, rozprávať bez prestávky a z celej duše, tak ako mi zobák narástol.

***
Keď Reyes doštudoval v Rusku, prišli aj s Jekaterinou bývať do vedľajšieho bytu. Áno, v tých časoch sa hovorievalo Sovietsky zväz, ale keďže môj strýko, ten, ktorý ma vychoval, tamten holohlavý v zadnej lavici, vždy hovorieval Rusko, hovorím tak aj ja vždy, keď nie som so synom Miguelom, pretože jemu sa to nepáči. Môj syn? Štrnásť rokov, o rok menej ako Voloďa. Áno, vie, že som zabila Mireyu, a určite ho to trochu vydesilo, ale v hĺbke duše viem, že je na mňa hrdý. Som slobodná, s dovolením, ale mám viaceré záväzky nielen voči mužom, to by bolo to najmenej, ale aj voči iným osobám a predovšetkým voči veciam, o ktorých predpokladám, že sa nazývajú zásadami, vyjadrovanie mi robí tak trochu ťažkosti.

Spomínala som, že Reyes a Jekaterina boli mojimi susedmi. Budem k vám úprimná. Keď som Jekaterinu videla prvý raz, pripadala mi neznesiteľná, povýšenecká, bola to Ruska od hlavy až po päty, taká biela, že jej očami prechádzalo slnko, so svetlými, mierne zvlnenými vlasmi, štíhla ako krehká trstinka a navyše ešte aj tehotná. Vyzerala ako v polovičke zauzlená špageta.

Pôsobila pyšne, odmietavo, a do chodby vošla bez pozdravu, akoby ju dráždilo, keď sa Reyes začal so všetkými bozkávať a objímať. No a potom, veď viete, akí sme, a hoci sa vám to možno nepáči, aj vy ste určite taký. Zvedavosť je silnejšia než slušnosť, nuž a tak len čo sa mi naskytla príležitosť, pekne-krásne som sa votrela Reyesovi do bytu. Bolo to hneď v prvý týždeň po príchode. Len čo som strčila nos medzi dvere (s tanierom mliečnej ryže v ruke ako s dobrou zámienkou), opäť som zacítila tú vôňu, vôňu obchodu, akú mávajú všetky byty, keď sa zariaďujú po prvý raz. Áno, pretože Reyes a Jekaterina si všetko priniesli z Ruska, asi aby vytvorili dojem, že stále žijú tam. Ach božemôj, pri toľkom zhone, toľkej horúčave a toľkých muchách, ako to tu len znesú? Ale veď dobre, o to sa postará čas. Keď ma zbadala, postavila sa a zaujala obrannú pózu, tak ako sliepka, keď jej klietku oňucháva suka, ale ja som vytiahla tanier, a nahodila svoj úsmev dvadsaťšesťročnej mulatky, a ona ma pustila dnu.

Že to nemá žiadny súvis s obeťou? Akou obeťou? Aha, s mŕtvou! Ale prosím vás, veď ma nechajte rozprávať, pravdaže to súvisí s tou kurvou, ktorú som nechtiac zabila. Trochu trpezlivosti, už som predsa doznala svoju vinu, počúvajte ma a nech ma dobre počujú všetci, veď uvidíme, hádam sa mi aj nejako podarí trochu sa očistiť.

Ako som v ten deň pochopila, Jekaterina po španielsky necekla ani mäkké F. Chcela sa mi poďakovať, a nemohla. Položila som tanier na stôl a chytila som ju za ruky. Cuqui, povedala som, a ty? Bola zúfalá, úbožiatko. Tak som jej položila dlaň na moju hruď a zopakovala som: Cuqui. A potom ešte niekoľkokrát, až kým to ona beťárka, tá vám bola veru veľmi bystrá, nepochopila, a nepovedala: Cuqui. Potom som urobila to isté s mojou rukou na jej hrudi a opakovala som: Jekaterina, Jekaterina.

***
Reyes? Nie, dušička, Reyes bol v robote, inak by sme zo seba neboli vysúkali ani slovko. Vy muži ste takí ťažkopádni, že všetko len komplikujete a napokon všetko pokazíte. Pohľadala som lyžicu, aby ochutnala mliečnu ryžu, ktorú stavím sa, vaša žena nepripraví takú ako ja, so sladkou pomarančovou šupkou a posypanú mletou škoricou, s akurátne uvarenou ryžou a s takým mliekom, že... prepáčte, teraz som tuším naozaj odbočila od témy. Ibaže, viete vy čo? Takto sa Jekaterina naučila po španielsky. Stále som jej opakovala “ryža” a ukazovala som pri tom na ryžu, mlieko, cukor, mrviac jeho kryštáliky v prstoch, veď viete ako, akože sa to povie, no, názornou metódou, tak, a Jekaterinino bruško zatiaľ rástlo a rástlo.

Môj syn Miguel ešte nebol na svete, takže som mala času habadej. Strýko odchádzal zavčasu do tabakovej továrne, ja som išla do krámu nakúpiť pre seba a pre Jekaterinu, potom som nám obidvom narobila zásoby vody, a napoludnie sme už začínali s hodinami španielčiny. Že prečo som to robila? Žeby ste boli skutočne taký obmedzený, prosím o prepáčenie, alebo je blbosť vlastným menom chlapa? Pre mňa to bolo ohromné rozptýlenie, mala som pocit, že stále cestujem, nezabúdajte, že som nikdy nebola ďalej, ako je havanský tunel. Ona mi, podľa toho, ako jej to dovoľovali slovíčka, ktoré som ju naučila, postupne vyrozprávala svoj príbeh. Jedného dňa rozprestrela na posteli ohromnú mapu a ukazovala mi miesto, kde sa narodila, kde študovala, kde sa spoznala s Reyesom. Hovorievala: Ľúbiť veľa, Rey. Hovorievala mu Rey, a na hlavu si pri tom nasádzala vzdušnú korunu. Samozrejme, že som rozumela. Pre ňu bol niečo ako kráľ. Ja jej na to: Nie, Jekaterina, všetci chlapi byť darebák, byť čert. Neviem, prečo som sa s ňou takto rozprávala, ako Indiáni z filmových komiksov. Nuž ale postupne sme si na seba zvykli. U nej som prvýkrát jedla polievku z červenej repy, karfiolu a jogurtu, vysvetlila mi, že sa volá boršč, a to vám teda poviem, tie vedrá čaju, ktorými ma nalievala, tie boli skutočne impozantné.

Nie, nikdy som ju nepredstavila Osvaldovi, otcovi svojho syna, on nemá s celým príbehom vonkoncom nič. Ani vám nepoviem jeho priezviská a adresu, je ženatý, a hoci je to muž, ktorý sa mi v živote najviac páčil - a nejakých pár som ich mala - aj preňho je príznačná tá istá vrodená zbabelosť, ktorú na vás všetkých tak dobre poznám, preto pochybujem, že by zniesol čo len jedinú otázku. V tých dňoch ku mne Osvaldo často chodieval, a v jednej nestráženej chvíľke som otehotnela. Keď som na to prišla, bolo už neskoro, ale nič neľutujem, svätá panna, božechráň! Miguel je to najlepšie a takmer jediné, čo v živote mám.

Cuqui, prísť! Prísť! Takto kričala Jekaterina, keď sa začal pôrod. Reyes bol v bani a prišiel až o dva dni. Trpela som ako pes keď, som jej pomáhala dolu točitým schodiskom, a na ulici nebolo živej duše. Napokon som odchytila policajta na motorke, ktorý nás láskavo odviezol do nemocnice. Voloďa sa narodil tenký a priesvitný ako jeho matka, a keby ste ju len boli videli, ako plakala a opakovala: spasíba, Cuqui, spasíba. Páni, tak to vám bolo čosi. Môj strýko hovorí, že sa to nazýva ruská duša, no ja si myslím, že to bolo čosi viac.

Podujala som sa rozprávať s Voloďom po španielsky, Jekaterina a Reyes sa s ním rozprávali len po rusky, a predstavte si, ako ten malý anjelik rástol, musel sa všetko učiť odo mňa, ale šlo mu to vynikajúco. Asi tak osem mesiacov po Voloďovom narodení prišli pôrodné bolesti aj na mňa.

Poprosila som Jekaterinu, aby dozrela na môjho strýka, že do nemocnice pôjdem sama. Miguel mi dal od začiatku poriadne zabrať, bol nenásytný, veľký a nádherný ako jeho otec. A viete vy čo? Jediný, kto ma vtedy prišiel navštíviť, bola Jekaterina. Prišla za mnou v daždi, a keď som ju zbadala, premáčanú až do nitky, s termoskou čaju pod pazuchou a tanierom mliečnej ryže, nevedela som, či sa smiať alebo plakať. Veď kto kedy videl nejakú Rusku variť kreolské dobroty?

***
Naši synovia vyrastali spolu a verte či nie, Miguel je úplný blázon do čaju a dám na to krk, že Voloďu ešte stále opantáva čierna káva mojej výroby.

Mireyu som po prvý raz videla u Reyesa a Jekateriny, môže to byť tak päť rokov. Reyes ju priviedol, pretože, ako sa vyjadril, bola to chýrna alergologička a chcel, aby sa pozrela na Voloďu, ktorý v jednom kuse pokašliaval. Od prvej chvíle mi bola podozrivá. Zavolala som Jekaterinu nabok a povedala som jej: Nie je dobrá, nedovoľ jej chodiť do tohto bytu. Prečo, Cuqui? Urob, čo hovorím, Ruskyňa jedna, a nevypytuj sa toľko. Ale Mireya ich začala navštevovať každý týždeň, a dokonca sa aj mňa opovážila spýtať, či sa vraj môže postarať o Miguela, ktorý tiež v noci občas zakašľal. To teda nie, ešteže čo, veď ja dobre viem, že deti v Starej Havane kašlú, lebo sa im prach zo stien postupne lepí na pľúca, a tak som ju veľmi rýchlo odstavila, až tam jedného pekného dňa celkom prestala chodiť.

Preložila Silvia Ruppeldtová Poviedka pôvodne vyšla v Revue svetovej literatúry 12/2006
(Dokončenie nabudúce)


Adelaida Fernández de Juan
Kubánska lekárka a spisovateľka. Narodila sa v roku 1961 a po ukončení štúdia začala pracovať ako lekárka na internom oddelení, neskôr v Zambii. V roku 1994 jej vyšla kniha poviedok Dolly a iné africké poviedky (Dolly y otros cuentos africanos). V 90-tych rokoch sa stala jednou z najvýraznejších predstaviteliek mladej generácie prozaikov. Jej poviedky vyšli v rôznych prekladoch a tvoria súčasť mnohých antológií. V antológii kubánskych poviedok, ktorá vyšla v Mexiku pod názvom Havanské poviedky (Cuentos habaneros, 1997), figuruje ako jediná ženská autorka. Za svoju druhú knihu Och, život (Oh, vida, 1998) získala prvú cenu UNEAC (Národné združenie kubánskych spisovateľov a umelcov) a v roku 2005 cenu Aleja Carpentiera. Najnovšie vyšla kniha poviedok Dariova dcéra (La hija de Dario) a prvý román Nikto nie je prorokom (Nadie es profeta). Poviedka Zhovievavosť pod šírym nebom (Clemencia bajo el sol) je súčasťou knihy poviedok Och, život (Ay, vida). Patrí medzi jej najúspešnejšie prózy a bola adaptovaná aj pre divadlo. Adelaida Fernández de Juan žije v Havane a aj naďalej sa venuje lekárskemu poslaniu.

Kubánska próza „špeciálneho obdobia“
Na rozdiel od iných latinskoamerických literatúr sa v kubánskej próze 70-tych a 80-tych rokov ženy – autorky výraznejšie neprejavili. V období 90-tych rokov, keď Kuba prechádzala mimoriadne tvrdými ekonomickými podmienkami, sa do popredia dostávajú predovšetkým spisovateľky.

Po páde železnej opony a rozpade ZSSR prezident Gorbačov pod tlakom USA stiahol sovietske vojská z Kuby. Bezprostredný dôsledok meniacich sa sfér vplyvu bolo odstavenie dodávky ropy na Kubu, koniec dovozu potravín, strojárenských výrobkov, a zastavil sa export kubánskeho cukru, citrusov a niklu. Invázia USA v Paname – najrozsiahlejší vojenský zásah od vojny vo Vietname – sa tiež vnímala ako možná alternatíva, ktorá by mohla skoncovať s kubánskou revolúciou. Rok 1993 sa stal rokom tzv. „špeciálneho obdobia,“ charakterizovaného prechodom k novej ekonomickej politike a legalizáciou amerického doláru. Drastické opatrenia sa nemilosrdne premietli aj do kultúrnej sféry. Nemožnosť vydávať knihy a časopisy viedla niekoľkých literárnych nadšencov k zostavovaniu antológií mladých autorov. Do širokej palety aspektov kubánskeho života pribudli nové témy najmä ženských osudov alebo témy vnímané zo ženskej perspektívy.

Od roku 1995 sa v kubánskej próze objavilo viacero pozoruhodných autoriek, medzi ktorých najobľúbenejšie zjavy patrí aj lekárka Adelaida Fernández de Juan. Jej diela explicitným spôsobom odzrkadľujú rôzne sociálne a morálne rozmery krízových období a ich následky v osobnom živote. Príbeh Cuqui z poviedky Zhovievavosť pod šírym nebom je časovo umiestnený do obdobia, ktoré ešte dýcha atmosférou sovietskeho vplyvu vo všetkých jeho aspektoch, no skutočná ľudská tragédia sa začína odohrávať až vtedy, keď sa „všetko ruské“ začne vytrácať. Manželstvo Rusky Jekateriny s Kubáncom sa náhodou, no príznačne začína rozpadávať vtedy, keď sa blíži koniec sovietskej éry. Rusi, žijúci v Havane v období socializmu sa pochopiteľne stali súčasťou spoločnosti, a ich prítomnosť nemala len politický rozmer. V postsovietskych časoch, keď sa na chvíľu, podobne ako u nás, na Kube všetko „ruské“ stalo synonymom klišé a zosobnením otrepanej povinnosti, odchod mnohých Rusov (vrátane 7000 sovietskych vojakov) neznamenal len koniec jedného politického obdobia. Fyzická prítomnosť tohto elementu, či už želaná alebo neželaná, vstúpila do kultúrneho obrazu krajiny a nevyhnutne ovplyvnila jeho podobu. Cuqui, bežná Kubánka, navyše mulatka, vníma koniec éry z osobného hľadiska a spoločenské aspekty zmeny tvoria len kulisu príbehu. Veci, ktoré ostali ako relikvie sovietskej prítomnosti, sú pre ňu cenné, pretože sa stali symbolom obdobia, v ktorom bola vďaka ruskej priateľke subjektívne šťastná. Adelaida Fernández de Juan pracovala ako lekárka dva roky v Zambii a ako sama hovorí, jej africký pobyt bol rozhodujúcim momentom, keď začala písať a publikovať. Cez skúsenosť so situáciou afrických ľudí, obzvlášť žien, prenikla do života jednoduchých ľudí bojujúcich o holú existenciu a základnú ľudskú dôstojnosť. Sú to ľudia, ktorí podobne ako kubánska mulatka Cuqui žijú svoj všedný, no emotívne intenzívny život a pre ktorých nie sú rozhodujúce filozofické ideály spoločenských zriadení, ale každodenné, jednoduché šťastie, ktoré vzniká medzi ľuďmi bez ohľadu na iracionálne a voči jedincovi často nemilosrdné zákony politických usporiadaní a ich zmien.

Silvia Ruppeldtová