Oslávme slávnych
Hoci na rozdiel od mojich rovesníkov som napriek pokročilému veku nikdy neprestal chodiť do kina (často si v ňom pripadám ako učiteľ medzi žiakmi), priznám sa, že viac než tie súčasné ma stále oslovujú filmy mojej mladosti. Tie sa dajú kedy-tedy ešte zazrieť vo filmových kluboch, prípadne sa k nim vrátia niektoré z nekomerčných televíznych staníc. Hoci filmy prvých desaťročí druhej polovice minulého storočia ponúkali celú plejádu vynikajúcich hercov, oslovovali predovšetkým myšlienkou, a to aj vďaka režisérom, ktorí ju dokázali jasne artikulovať. Dnes by som si chcel zaspomínať na onú krásnu éru umeleckého filmu prostredníctvom niekoľkých režisérskych osobností a zalistoval som si v Kultúrnohistorickom kalendári, ktorý dve desaťročia vydávalo Národné osvetové centrum.
Z januárových výročí treba spomenúť nedožité osemdesiatiny tvorcu žánru italowesternov Sergia Leoneho, ktorého tvorba nie je síce mimoriadne plodná čo do počtu nakrútených filmov, zato ich rukopis (dotváraný kamerou Delli-Colliho a hudbou Ennia Moriconeho) je nezameniteľný. Hoci ním spracúvané príbehy (Za hrsť dolárov, Dobrý, škaredý, zlý, Vtedy na západe, Vtedy v Amerike) sú plné krutosti, zvláštny režisérsky rukopis (okrem iného založený na poetizácii filmovej akcie) im dáva výrazne špecifickú príchuť. Rovnako starý ako Leone by bol dnes ďalší Talian Elio Petri (1929 – 1982), ktorý vo svojom režisérskom debute (po scenáristických učňovských rokoch u Giuseppe De Santisa) vo filme Vrah využil v tom období vrcholiacu popularitu Marcella Mastroianniho a spolu s ním vytvoril geniálnu psychologickú štúdiu konformného sebca. Podobne ako jeho krajan Damiano Damiani dokázal aj Petri spojiť kriminálnu zápletku s politickým kontextom, čo najgeniálnejšie aplikoval vo filme Podivné vyšetrovanie s nezabudnuteľným výkonom Giana Mariu Volontého. Je až zarážajúce, že film s takým jednoznačne ľavičiarskym vyznením mohol získať amerického Oscara (1971). Nežije ani ďalší jubilant – gruzínsky režisér Tengiz Abuladze (narodený v januári 1924), ktorý svoje obžaloby stalinského režimu vedel zaodieť do umeleckých metafor tak, že sme ich mohli obdivovať v kinách aj za tzv. reálneho socializmu.
Vo februári jubilujú viacerí významní, najmä českí režiséri. Z početnej tvorby filmového básnika Františka Vláčila (1924 – 1999) treba spomenúť aspoň poetický debut Holubica a pôsobivé spracovanie Vančurovej Markéty Lazarovej (1965). Osemdesiatin sa dožíva Věra Chytilová (1929), ktorej bohatá filmografia je kvalitatívne trocha nevyrovnaná, no v každej fáze tvorby zameraná na reálny problém. Do dejín českej kinematografie sa zapíše predovšetkým filmami z obdobia nástupu tzv. Novej českej vlny (O něčem jiném, Sedmikrásky), ale aj schopnosťou ironického pohľadu najmä na mužský svet vo svojich neskorších filmoch. Až storočnice by sa bol vo februári dožil ďalší český režisér Josef Mak, ktorého dobe poplatné filmy boli svojho času značne populárne (Rodná zem, 1953, vzdávajúca hold slovenskému folklóru, Valčík pre milión, 1960, oslavujúci spartakiády, ale aj v kresleným dekoráciách sfilmovaná verzia Drdových Hrátek s čertem). Ďalšími jubilantmi sú Gruzínec naturalizovaný vo Francúzsku Otar Ioseliani (1934), majster v zachytení mikroprostredia a nedramatického rozvíjania príbehu (jeho francúzske Ráno v Benátkach, ktoré ČT2 v týchto dňoch opäť zaradila do programu, má navyše aj silný sociálny podtón), tvorca filmu-pravdy Dziga Vertov, od ktorého smrti uplynie 55 rokov a francúzsky režisér Jean Renoir (1894 –1979), syn slávneho impresionistu a učiteľ Luchina Viscontiho. Jeho humanistický protivojnový film Veľká ilúzia (s Jeanom Gabinom a Erichom von Stroheimom) získal v bruselskej ankete najlepších filmov všetkých čias piate miesto.
Svoje veličiny však má aj dnešná kinematografia. Má Almodóvara, Allena, Triera, Duca, Hřebejka, no predsa, v globále akoby postava režiséra ustupovala viac do úzadia na úkor herca. Je to tým, že vo filme je viac akcie než myšlienok alebo tým, že umelecky náročné filmy sú vytisnuté na okraj receptívneho záujmu populácie? Fundovaná odpoveď sa čaká od filmových teoretikov a historikov.
