Zo zošitov
XVI
Erika „chodila“ s Mišom, ale opustila ho. Nebol „sexy“. Dokonca ho zosmiešnila, keď sa s ním lúčila. Mišo bol nenápadný takzvaný podnikateľ, chodieval v ošúchanej vetrovke.
Dva roky po rozchode bol Mišo majiteľom niekoľkých kaviarní, predával zdravotnícke prístroje a vyvážal syrové špeciality do Japonska. Mal Mercedes a Alfa Romeo a oblečenie si kupoval v Miláne. Objavoval sa na televíznej obrazovke: sebaistý, so slávnou modelkou. Úbohá Erika. Asi štyrikrát telefonovala Mišovi: „len tak“, „ako sa máš“, „čo máš nové“. Mišo bol roztržitý, rybka sa vyhla háčiku. Ale Erika tiež nezaháľala. Našla si miestočko v televízii, málo dôležité, ale v televízii. Priatelí sa s „komentátorom“, nedávno sa rozviedol, a často si telefonuje s Dagom, je Nór, ale žije v Miláne v neurčitom umeleckom prostredí. A tak ďalej.
„Obracia sa mi žalúdok,“ zapisuje si Ivan, „pozorovateľ“. Pozoruje Eriku a veľa obyčajných bytostí ako etológ husi a včely. Obyčajnosť naozaj omamuje. Musíme byť opatrní, zapisuje si Ivan, aby sme sa nestali závislí od obyčajnosti. Dnes budem pozorovať Jonáša, teší sa Ivan, bulvárneho novinárika. Usiloval sa, chudák, votrieť sa na ples v opere, ale márne.
XVII
Tridsaťročný spozoroval, že mu ľahko krvácajú ďasná. Jeho otec musel ako päťdesiatročný nosiť zubnú protézu. Paradentóza, myslel si znepokojený, paradentóza. Začali sa preteky. Ja, alebo chrup, hovoril si, kto vydrží dlhšie? Pretekám sa aj so srdcom. Otec zomrel šesťdesiatročný na srdcový infarkt. Zomrel veselý, činorodý, vydržal viac ako srdce. Vydržal oveľa viac ako zuby.
Súťažím so svojimi orgánmi, hovorieval si. Predstavil si pretekársku dráhu, štadión, aký videl v Olympii alebo na ostrove Rodos, vznešený, ozdobený spevom cikád. Orgány namáhavo bežia. Zuby, srdce, mozog, kolená, chrbtica, obličky. Bežím s nimi, neviditeľný duch svojich orgánov. Otec bol v štyridsiatke plešivý, vlasy nevydržali. Aj ja oplešiviem? Kedy?
Otec vystúpil na Kriváň týždeň pred prehrou srdca. Pyšne stál na vrchole hory, lebo úspešnému výstupu pripisoval magickú silu. Bolo v ňom veľa radosti, hoci už dávno oplešivel a umelý chrup mu trochu smiešne svietil v ústach. A ja? Tridsaťročný vidí svoje orgány ako zákerných nepriateľov. Vyzerajú spoľahlivo a úslužne: ale: dokedy?
