Ako ďalej s environmentalizmom
Autor kníh o jedle Michael Pollan je horlivým zástancom nakupovania miestnych potravín, pestovania vlastnej produkcie, a všeobecne – vytvárania takých individuálnych rozhodnutí o vlastnom životnom štýle, ktoré vedú k celospoločenským zmenám spotrebiteľských návykov. V tomto rozhovore rozpráva o biopalivách, o potravinovej kríze a o tom, prečo by environmentalisti mali obrátiť pozornosť od ochrany divočiny na vytvorenie trvalo udržateľnej spoločnosti.
V knihe Dilema všežravca analyzujete environmentálne, etické a politické súvislosti nášho potravinového systému. Myslíte si, že vplyv nášho stravovania na životné prostredie sa aspoň trochu zmenšil, odkedy pred niekoľkými rokmi vyšla vaša kniha?
– Nemyslím si, že nastala výrazná zmena. V USA existujú dva základné reťazce potravy, z nich jeden je podstatne väčší ako druhý. Prvý sa zakladá na spotrebe fosílnych palív. Je to priemyselná výroba potravy. Druhý reťazec využíva prevažne slnečnú energiu. Sem počítam organické poľnohospodárstvo a produkciu mäsa z dobytka kŕmeného na pastvinách. Potravinový reťazec založený na fosílnych palivách potrebuje na výrobu jednej kalórie v jedle približne desať kalórii energie z fosílnych palív. Je teda závislý od ropy, a teda je vo veľkej miere zodpovedný za emisie skleníkových plynov spojených s výrobou potravín. Ani druhý potravinový reťazec nie je úplne nevinný, no jeho vplyv na atmosféru je omnoho menší. Stále závisí predovšetkým od fotosyntézy, od slnečných kolektorov trávy a od odoberania oxidu uhličitého z pôdy prostredníctvom jej hnojenia kompostom. Vďaka tomu je jeho dopad na podnebie omnoho menší ako v prvom prípade. Tento potravinový reťazec založený na slnečnej energii sa postupne rozvíja, no stále je malý. Organické potraviny predstavujú sotva dve percentá z potravinového hospodárstva. Lokálne plodiny predstavujú ešte menej – pravdepodobne čosi pod jedno percento. Myslím si teda, že sme zatiaľ neurobili veľkú dieru do sveta. No máme fungujúce modely, ktoré sú čoraz populárnejšie.
Aké sú to modely?
– Môžeme napríklad porovnať bežnú produkciu hovädzieho mäsa s produkciou založenou na voľnom spásaní trávy – teda naším spôsobom, akým by sme chceli produkovať hovädzinu. Hovädzí dobytok je evolučne prispôsobený na spásanie trávy, takže keď kravy dostanú trávu, vzniká dokonalý a udržateľný potravinový reťazec. Slnko nasýti trávu, tráva nasýti bylinožravce a tie napokon nasýtia nás. Nesúperia s nami o jedlo, ani nespotrebúvajú obrovské množstvá hnojív z fosílnych palív výrobu krmovín. Zvieratá takto nestoja takmer nič, ak sa nerozhodneme prepravovať ich z ranča, kde žijú, na iné miesta. Týmto štýlom však produkcia hovädzieho mäsa prebieha pomalšie a je náročnejšia na zručnosť a vedomosti farmára. Je totiž omnoho jednoduchšie zavrieť dobytok do výkrmnej ohrady s horou kukurice, napchať ho antibiotikami, aby tú kukuricu dokázal prežuť, a napchať ho hormónmi, aby rýchlejšie rástol. Tak sme odrazu dokázali dvojročný proces urýchliť na trinásť – štrnásť mesiacov. A keďže čas sú peniaze, vývoj sa pohol týmto smerom. No dnes sa ekonomika mení, pretože palivá sú čoraz drahšie. Hnojivá sú také drahé, že predstava dobytka kŕmeného trávou začína opäť vyzerať lákavo. Tráva je totiž pôvodná solárna technológia, každý lístok je malým slnečným kolektorom a dáva nám obed zadarmo: rastie na slnku a sýti zvieratá, ktoré môžeme zjesť.
Klimatické zmeny už dnes disproporčne ovplyvňujú ľudí, ktorí sa s nimi dokážu najťažšie vyrovnať – chudobných. Mnohí sa obávajú, že jedným z prejavov tohto fenoménu bude veľký nedostatok jedla spôsobený zmenou klimatických podmienok a dopytom po biopalivách. Už dnes ceny komodít ako kukurica alebo ryža vystreľujú hore a ľudia sa začínajú búriť, pretože si nemôžu dovoliť drahé potraviny. Čo možno urobiť na globálnej úrovni, aby sme zmiernili to, čo vyzerá ako začiatok nevídanej potravinovej krízy?
– Obilie je základom stravy väčšiny ľudí na svete. A práve ceny obilia utrpeli v minulom roku bezprecedentnú vlnu rastu cien. Stalo sa to preto, že USA začali investovať do výroby etanolu a dotovať jeho produkciu. To vystupňovalo ceny kukurice, pretože sme etanol vyrábali práve z tejto plodiny. No keď stúpnu ceny jednej plodiny, všetci pestovatelia sa okamžite vrhnú na jej produkciu. Takže pestovatelia pšenice či sóje sa tak preorientovali na kukuricu. To zákonite stenčilo zásoby sóje a pšenice a ceny týchto plodín sa „zbláznili“ tiež. Aby sme to vyriešili, treba urobiť tri veci. Predovšetkým sa treba vzdať spojenia poľnohospodárstva s výrobou etanolu a obmedziť dotácie, ktoré naň dávame – je to asi 51 centov na galón. Treba zrušiť clá na dovoz etanolu z Brazílie, kde ho produkujú efektívnejšie a my ho nedovážame iba preto, aby sme neohrozili domáci trh. Ďalšia vec je o niečo komplikovanejšia. Jedným z dôvodov nárastu cien potravín je vysoká cena ropy. Musíme ho vymaniť zo závislosti od fosílnych palív a vrátiť ho slnku. Treba „resolarizovať“ náš potravinový reťazec tým, že vyslobodíme dobytok z výkrmných osád, kde sa živí obilím,a tak súperí s o potravu s ľuďmi. Treba vyvinúť organické poľnohospodárstvo, ktoré redukuje spotrebu fosílnych palív vo forme syntetických hnojív. Musíme sa pohnúť smerom k udržateľnejšiemu poľnohospodárstvu, viac založenému na využívaní slnečnej energie. To odstráni mnoho tlakov na zvyšovanie cien potravín. Vymanenie poľnohospodárstva spod nadvlády ropy je však dlhodobý proces. Z krátkodobej perspektívy asi hneď neuvidíme cenový rozdiel. Organické poľnohospodárstvo totiž nebude lacnejšie, pretože obe potravinové hospodárstva sa budú navzájom nasledovať v stanovení cien. No ak sa podarí odstrániť prísadu fosílnych palív z väčšiny nášho jedla, myslím si, že to pomôže. Tretím krokom je obmedziť spotrebu mäsa. Väčšina obilia, o ktorom sa rozprávame, je totiž krmivom pre zvieratá. Jedenie mäsa prispieva výrazným podielom k tomuto problému. Najmä vzostup dopytu po mäse zo strany Číny a Indie, kde chcú ľudia jesť mäso tak isto, ako ho jeme my. A my v Amerike ho zjeme približne 100 kilogramov ročne. Keď si uvedomíme, že časť ľudí mäso vôbec neje, vychádza na jedného mäsožravca až priam obscénne množstvo. Mäso v každom chode, trikrát denne. Jeden zo spôsobov ako odstrániť tlak na trhu s obilím, je teda začať obilie jesť – namiesto toho, aby sme ním kŕmili dobytok a svoje autá.
V nedávnom článku pre The New York Times Magazine navrhujete založiť si záhradku ako prostriedok na boj s klimatickými zmenami. Ako je možné riešiť takýmto drobným krokom globálny problém?
– Neviem presne, koľko percent skleníkových plynov by sme ušetrili, keby si každý vysadil záhradku. No svoj podiel by to iste malo. Ak si spomeniete na záhrady víťazstva počas druhej svetovej vojny, keď vláda silne podporovala občanov, aby vysádzali záhrady, pretože sme potrebovali nazhromaždiť poľnohospodárske nadbytky pre vojsko a pre hladujúcu Európu, počas jedného až dvoch rokov sme pomocou týchto domácich záhrad dokázali zabezpečiť až 40 percent celkovej produkcie poľnohospodárskych plodín. (Záhrady víťazstva, alebo tiež vojnové záhrady či obranné potravinové záhrady boli zeleninové, ovocnéa bylinkové záhrady vysadené na súkromných pozemkoch počas druhej svetovej vojny v USA, Kanade, Veľkej Británii a Austrálii. Civilisti v zázemí týmto spôsobom prispievali k pokrytiu dopytu po potravinách počas vojny a nepriamo pomáhali svojej krajine. Pozn. red.) Napokon, žiadne jedlo nie je miestnejšie, nenáročnejšie na fosílne palivá, ani výživnejšie a chutnejšie, ako to, ktoré si dopestujeme sami. Pestovanie vlastných potravín tiež sprostredkúva dôležité poznatky o tom, ako bojovať s globálnymi problémami. Jedným zo zdrojov nášho pocitu bezmocnosti a frustrácie zoči-voči klimatickým problémom je totiž to, že sme príliš zvyknutí zverovať rôzne oblasti svojho života do rúk všelijakým špecialistom. Predstava spraviť inventarizáciu svojho života a zmeniť životný štýl je pre nás potom absolútne skľučujúca. Nevieme, ako na to. Stratili sme skúsenosti a zručnosti. Jednou z vecí, ktorú nás naučí záhradkárčenie je, že sa dokážeme nasýtiť sami. Uvedomiť si, že odrazu nie sme závislí na obrovskom od obrovského globálneho potravinového systému, je zázračný oslobodzujúci pocit. Navyše, klimatické zmeny nás vedú k bodu, keď sa mnoho ľudí bude musieť o seba postarať samo vo väčšej miere, ako je bežné dnes. Budeme menej závisieť od vzdialených expertov a vzdialených trhov. Hospodárstva na celom svete sa budú musieť relokalizovať, pretože už nebude možné mrhať fosílnymi palivami na to, aby sme si nechávali lososa z Aljašky pokrájať v Číne, a potom ho doviezť naspäť do Ameriky. Dlhé dovozné reťazce sa budú musieť skrátiť. Spisovateľ Wendell Berry mal kedysi dávno pravdu, keď povedal, že environmentálna kríza je krízou charakteru. Skutočne je to o tom, ako žijeme. Myšlienka, že vymeníme benzín, ktorý lejeme do svojich áut, za etanol, a elektrinu vymeníme za nukleárnu energiu, pričom sa náš život bude naďalej vyzerať tak, ako to bolo dosiaľ, je iba fantázia. Musíme podstúpiť zmenu. A aby sme zistili, ako sa máme zmeniť, je potrebné naučiť sa o seba postarať. V článku, ktorý spomínate, som vyslovil aj iný návrh, viac na zamyslenie: nájsť vo svojom živote jednu vec, ktorej sa môžeme venovať bez toho, aby bolo treba míňať peniaze – jednu zmenu v životnom štýle, ktorá bude naším príspevkom k boju proti globálnemu otepľovaniu, aj proti pocitu bezmocnosti z globálneho otepľovania. Dôvod, prečo ľudia potrebujú a reagujú na návrhy, ako je tento, je, že sa cítia bezmocní. Globálne problémy sú také veľké, také skľučujúce a také zložité, že buď nad nimi len zúfalo rozhodíme rukami, alebo povieme – nech to vyriešia odborníci. Ľudia potrebujú väčší pocit vlastnej moci zmeniť niečo hneď teraz. Sme už netrpezliví. Načakali sme sa poriadne dlho, kým naši vodcovia s globálnymi problémami čosi urobia, a páči sa nám myšlienka, že možno niečo urobiť okamžite, a že to bude mať zmysel. Nestaviam sa proti potrebe verejných riešení. No je dôležité, aby individuálne činy nezostali jedinými činmi. Na vyriešenie problému nepostačia, hlavne nie v situácii, keď Číňania s radosťou vypustia do ovzdušia každú molekulu oxidu uhličitého, ktorú sa nám podarí ušetriť. Potrebujeme aj individuálne, aj verejné činy, ktoré by šli ruka v ruke.
Volajú vás potravinový, poľnohospodársky či environmentálny spisovateľ. Ako by ste sám charakterizovali svoje diela, a kam by ste zaradili svoju najnovšiu knihu Na obranu jedla v kontexte svojich ostatných prác?
– Po Dileme všežravca ľudia hovorili: „Nepresviedčaš náhodou presvedčených?“ Nerád som to počúval. Chcel som napísať knihu, ktorá nepresviedča presvedčených, ktorá osloví nový okruh čitateľov. Rozhodol som sa napísať čo najpopulárnejšiu, najprístupnejšiu a najkratšiu knihu, ako sa dalo. Jej podtitul je Manifest jedáka a je to politická kniha. Jej motto „Jedz jedlo. Nie príliš mnoho. Najmä rastliny“ – nie je presne ako „Proletári všetkých krajínspojte sa“, no svojím vlastným tichým spôsobom pozýva ľudí do tohto hnutia. Ľudia sú totiž vo všeobecnosti motivovaní pocitom vlastného zdravia. Preto začali kupovať biopotraviny. Nie preto, aby zmenili svet, ale preto, že si mysleli, že bude bezpečnejšie jesť organické ako priemyselne vyrobené potraviny. Zdravie je teda veľmi dôležitý kľúč k záujmu ľudí. A myšlienka tejto knihy je, že naše zdravie je neoddeliteľné od zdravia celého potravinového reťazca, ktorého súčasť tvoríme. Existuje priame spojenie medzi zdravím pôdy, rastlín, zvierat a zdravím toho, kto tie zvieratá zje. Naše zdravie sa nekončí na hraniciach našej pokožky, ale treba naň nazerať v širších súvislostiach. Dnes to veda môže dokázať. Prospešnosť pre zdravie a výživnosť konkrétnej potraviny skutočne závisí od spôsobu, akým bola vypestovaná.
Myslíte si, že ľudia pokladajú jedlo za environmentálnu tému?
– Dlho som si myslel, že nie. Iba v posledných rokoch prišlo určité zistenie, že trvalo udržateľné pestovanie nepredstavuje „iba“ dôležitý model toho, ako pestovať plodiny, no aj toho, ako sa zapojiť so sveta prírody. Že tu jestvujú spôsoby, ako zmeniť krajinu a zlepšiť ju aj z pohľadu objektívnych kritérií biodiverzity či produkcie biomasy. Myslím si, že väčšina environmentalistov je presvedčených, že ak chce človek čosi získať z prírody, musí o to prírodu pripraviť. No ak navštívite správne vedenú farmu so zvieratami chovanými na pastve, kde sa striedajú plodiny aj druhy, nájdete miesto, kde množstvo jedla vychádza „zo zeme“ a stav tejto zeme sa zároveň zlepšuje. To úplne protirečí nášmu tragickému pochopeniu prírody a zároveň je to veľký zdroj nádeje. Naznačuje to, že možno vynájsť spôsoby, ako dostať, čo potrebujeme, a zároveň neukracovať prírodu. Azda už aj environmentalisti zisťujú, že tak, ako je divočina dôležitým vzorom a základom, úplne iným – ale tiež základom, je trvalá udržateľnosť. Naším cieľom by preto malo byť preniesť pozornosť z divočiny práve na udržateľnosť. Nechcem tým povedať, aby sme v mene udržateľnosti zničili divočinu. To sa už raz stalo a tento proces nás zamestnával posledných 150 rokov. Dnes je to skôr čosi ako záhradnícky alebo farmársky projekt, ako používať prírodu bez toho, aby sme ju zničili.
Pôvodne publikované na www.alternet.org
Preložila Eva Blažeková
